16:05

16:05. Pozrel som do zrkadla…

Ďalší deň. Zmysel mi unikal. Nechápal som.

Čo ľudia vidia na živote? Prečo na ňom tak lipnú? Má to všetko cenu?

Hlavu som strčil do prúdu studenej vody. Matne som si spomínal na časy keď som život ešte miloval… Naposledy včera. Keď sa mi zdalo, že…

Ako ma to mohlo napadnúť? Prečo by…? Veď kto som ja?

Prežíval som prázdno, aké v istom období pociťuje každý… Vždy nové, vždy dobre známe. Ako Leon-ka. Nechcel som mať s ľuďmi nič spoločné. S nikým. S dievčaťom, ktoré som miloval ani s otravným chlapíkom, ktorý odo mňa vždy na stromku požadoval cigarety…

Mal by som odísť… Nie!!! Nech odídu ostaní…

Pustil som si hudbu. Prvými tónmi som sa odpútal od reality. Netrvalo však dlho a všetky tie pocity boli späť. Vzdal som sa. Nemôžem bojovať proti všetkým…proti priateľom. Aj keby som chcel, nedokázal by som to.

Ešte tri dni do piatku. Snáď potom aspoň na chvíľu na všetko zabudnem. Možno… Vodka to istí. Reset s nápisom „Svet“ na dverách. Ponoriť sa do ticha a nenechať sa vyviesť z miery. V šere svetla si s tučným mníchom a Jarom Filipom zapáliť „poslednú“ cigaretu. Pozerať na ruch nad nami a smiať sa. Hluk by zanikol pri prvom dotyku Filipových prstov s klávesmi. Zlatistým pivom si pripíjať na dobré časy, ale nezabúdať na tie zlé. So slzami smiechu sledovať ľudí ženúcimi sa za fiktívnymi cieľmi. Mních mi ukazuje chlapíka v šedom saku, ktorý svoj cieľ dosiahol. Krásna žena a tri deti. Filip na neho spoza klavíra vyfukuje kúdoľ dymu, ktorý ho celého zahalil. Opar z neho opadol, ale už to nie je ten istý človek. Čas poznačil jeho tvár. Sedí pri ôsmich prázdnych poldecákoch. Na deviaty, ešte plný, upiera rozostrený pohľad. „Veď ten bar poznám…“ Filip sa na mňa usmial a odklepol si popol z cigarety. Obraz sa mení… Vidím ženu chlapíka za barom. Je s iným na pláži a šťastne sa smeje. Mních na mňa upiera prenikavý pohľad: „Čo ľudia vidia na živote? Prečo na ňom tak lipnú? Veď vidíš, čo s nimi robí…“ „ A-ale… Nie je to vždy tak! Predsa… A čo tie roky, čo strávil so svojou manželkou? Určite boli šťastní… Nie!!! Život je krásny aj keď nie je vždy všetko tak akoby sme chceli. Idem späť. Musím prežiť úspechy aj sklamania tak ako každý…“ Vstávam od stola a blížim sa k nápisu „Svet“ na dverách. Vchádzam cez ne do svojej kúpeľne odhodlaný žiť naplno…

Jaro Filip sa pozrel na mnícha: „Pochopil to. Bodaj by takých bolo viac…“ Potiahol si z cigarety a ďalej sa venoval hre na klavír…