21.10. 2008 15:10

Bol som psychológom v malom, ale veľmi útulne zariadenom byte. Myslím, že bol môj. Opieral som sa o kreslo. Predo mnou stál môj dlhoročný priateľ (tiež psychológ, nazvyme ho Dave) a zo šálky popíjal niečo, čo konzistenciou pripomínalo čaj ale vôňou skôr kávu. Naľavo stála moja priateľka/manželka, viem len že som ju nadovšetko miloval (nazvyme ju Linda). S Davom sme pracovali na veľmi dôležitom projekte. Šlo o nejaký druh pozorovania istej osoby, ale bolo za tým niečo viac. Vedel som to. Rozprávali sme sa o našich doterajších výsledkoch. Vtedy Dave spravil niečo čudné. „Je krásne môcť sa rozprávať o plodoch vlastnej práce…Aká to škoda, že ty to asi nikdy nezažiješ.“ Jeho slová smerovali k Linde. Nevedel som, o čo presne ide, len to že Linda pracuje na niečom tajnom a že Dave-ov drzý tón sa mi vôbec nepáči. Linda začala na Dave-a kričať a po tvári jej stekali slzy. Už len matne som vnímal ako sa za Dave-om zabuchli dvere a Lindu čupiacu pri stene s hlavou v jej jemných rukách. Mal som nejaký zvláštny záchvat. S prvým Lindiným výkrikom som strátil pevnú zem pod nohami. Snažil som si sadnúť do kresla, ale spadol som. Bol som na štyroch a videl som ako moja pravá ruka zmizla v podlahe. Bol to príznak dlhoročného intenzívneho pozorovania iného človeka, vedel som to. „Ak dlho nazeráš do priepasti, aj ona nazrie do teba.“ povedal raz Nietsche a ani netušil, že to nie je len metafora. Ak sa dlho zameriavate na život a myseľ niekoho iného, nakoniec sa ním stanete. Doslova. Ale zákony Rovnováhy sveta nepovoľujú existenciu dvoch do bodky identických osôb, preto jeden zaniká. Jednoducho zmizne zo sveta a času ako ho poznáme my. A presne to sa postupne stávalo mne. Keď som videl ako mi v plávajúcej podlahe zmizla dlaň až po zápästie bol som vydesený, ale niekde v hĺbke som tušil, že práve o toto mi vždy šlo. Nevedel som prečo, svoju minulosť som si nedokázal jasne vybaviť, ale bolo v nej niečo nejasné a temné. Podarilo sa mi dostať do kresla aj keď v trochu čudnej polohe. Zrýchlil sa mi tep a kŕčovito som dýchal. Zdalo sa mi, že Linda ma drží za hlavu a potichu niečo hovorí. Myslel som, že takto sa to všetko končí a ju už nikdy neuvidím. A v istom zmysle som mal pravdu. Dych sa mi spomalil a keď som otvoril oči bol som opäť vo svojej posteli.

Pozn. : V sne sa mi párkrát vybavila tvár Nicolas-a Cage-a, avšak neviem, či on bol tým mojím tajomným pacientom, alebo dokonca Lindiným. Možné je aj to, že ako Nicolas Cage som vyzeral ja.

Pozn. 2 : Pripadal som si akoby som na chvíľu žil život niekoho iného, kto je mi však neuveriteľne podobný.

Pridané dňa od filo
Tento obsah bol zaradený v Nezaradené, Príbehy, Úvahy. Zálohujte si trvalý odkaz.

O filo

multipas,multichoice,multivitamin

2 odpovede na 21.10. 2008 15:10

  1. citi the great povedal:

    Na toto mi napada jedina reakcia: My friend is a psychopat!:D
    Len si este zabudol Ad 3: Linda vyzerala ako Angelina Jolie….

  2. Gnaag povedal:

    Pohľad mi mimovoľne zablúdil k môjmu rozvrhu… Hmm. To som bol akurát asi na izbe. Škoda, ak by som bol v škole, pravdepodobnosť, že som spal by bola o dosť vyššia… Z toho takmer úplne jadne vyplýva -> Nie som Nicolas Cage.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *