3 (k)roky dozadu

Stála na železničnej stanici a kývala odchádzajúcemu vlaku. Vietor ju štípal v očiach. Aspoň mala výhovorku pre slzy. Aj posledný vagón zmizol v diaľke a ona už nemala dôvod tam stáť. Prešla podchodom, v ktorom neznesiteľne páchlo po moči a pote, v automate si kúpila kávu a vyšla na zastávku. Keď prišiel jej autobus, automaticky nastúpila. Sadla si a pozerala von oknom. Nevnímala to, čo vidí. Myšlienkami bola stále pri ňom…

Vedela, že je to len na pár mesiacov. Najviac pol roka, ak by sa mu tam darilo. Ale to si radšej nepripúšťala. Nie že by mu to nechcela dopriať, ale nevedela si predstaviť, že by bola bez neho tak dlho. Dúfala, že to rýchlo zbehne a zase si budú vychutnávať spoločné chvíle. Aj ona si našla prácu, ktorá jej bude zaberať dosť času, ale tá samota ju desila. Mala priateľov, s ktorými si občas vyšla von, ale to bolo niečo celkom iné. Bála sa, že sa časom v ich vzťahu niečo zmení. Bála sa, že tá ich láska už nebude pre ňu toľko znamenať.

* * *

Pomaly si zvykla na jeho neprítomnosť. Denne si našla pár minút na to, aby mu napísala, ako sa má, čo nové, ako jej chýba a tie ďalšie frázy, ktoré píše človek už viac menej zo zvyku. Čas bez neho však letel príliš rýchlo na to, aby citeľnejšie pocítila ich odlúčenie. Nová práca a nový priatelia jej zaberali takmer všetok voľný čas. A ona zistila, že táto sloboda je to, čo jej tak veľmi chýbalo.

Nechcela si to pripustiť. Veď ho milovala, priam bytostne ho potrebovala mať pri sebe. Ale to všetko predtým, než odišiel. Teraz však netušila, čo vlastne cíti. Všetko bolo tak príliš zložité. Znovu a znovu si prechádzala myšlienky, čítala jeho smsky, spomínala na dni trávene spoločne. Na jeho pohľady, dotyky, bozky. Na všetko, čo s ním aspoň trochu súviselo. Nie, vzdať sa ho nemohla. To bolo jediné, čo vedela.

Nemohla sa však vzdať myšlienky, že ich vzťah nie je to, čo chcela. Že vlastne už nie je taký, aký ho chcela. Aký ho mala predtým, než sa toho toľko zmenilo. Mala pocit, akoby na všetky svoje myšlienky bola sama. Nie, to nebol pocit. To bola skutočnosť. Nemala ho pri sebe a nemohla mu povedať všetky svoje obavy. Nemohla sa schúliť v jeho náručí a on jej nemohol vravieť, že všetko bude fajn, že on sa o to postará. Bol od nej príliš ďaleko…

* * *

…Asi by sa mala tešiť. Veď sa vrátil. Bol zase tu. Ale bolo to iné. Akosi si k nemu nevedela nájsť cestu. Akoby sa všetko dookola zmenilo, len on ostal taký, akého si ho pamätala. Ale pritom sa zmenila len ona. Musel si to všimnúť, musel vedieť, že sa niečo stalo. Ale on nič nerobil, nič neriešil, tešil sa z toho, že sú spolu. Ona však mala v hlave toľko otázok… Bála sa ich opýtať, lebo vedela, že mu tým ublíži a to nechcela. Ale nechcela už trpieť tou neistotou. Najradšej by to vrátila o tie tri roky späť, kedy spolu začali. Nemusela by sa rozhodovať, tváriť sa a byť dospelá.

Až potom pochopila, že láska nie je to čo ju spútavalo. Boli to jej vlastné rozhodnutia. Veď on bol predsa človekom, pri ktorom bola neuveriteľne šťastná. Už boli zase spolu a mohla mu všetko povedať. Tie obavy, ktoré ju mátali ešte aj v snoch.

* * *

Bolo nádherné počasie. Pomaly ochádzali aj posledné letné dni. Sedeli spolu na lúke a on jej rozprával vtipy. Miloval, keď sa smiala. Potom si položil hlavu na jej kolená. Zaspal. Vedela, že všetky jej obavy boli zbytočné. Toto bolo to, po čom tak veľmi túžila. Jeho láska.