„…“

„Vieš čo?“
„Hm?“
„Myslím, že už s nikým nezažijem nič nové.“
„A prečo by si nemala?“
„No, mám pocit, že s tebou už bolo všetko. A to, čo by sa mohlo stať, by bolo iba opakovanie.“
„Ale veď s iným človekom je to iné…“
„Neviem. Mám pocit, že to budem porovnávať. To, aké to bolo s tebou a to, aké to bude s niekym iným.“
„Prosím Ťa, nechaj to tak. Načo to tu teraz riešiš?“
„A prečo nie? Jednoducho mi to teraz napadlo, tak som myslela, že Ti to poviem…“
„Fajn, tak už si povedala.“
„Ale podľa mňa to tak bude. Alebo si myslíš, že dokážes začať s niekým novým úplne od nuly? Bez spomienok?“
„Nie,ja… Tak som to nemyslel. Len nechápem, ako môžeš teraz rozmýšľať o niečom takom.“
„A načo myslíš ty?“
„Ja…no..či ťa ešte niekedy uvidím.“
„Prečo by si ma už nemal vidieť? Veď neumieram, ani sa nikam nesťahujem…“
„Zatiaľ…“
„Tak to bude najlepšie. Vieš to rovnako dobre, ako ja.“
„No pre koho ako.“
„Hádam by bolo lepšie, keby sme sa stretávali každý deň?“
„To nie. Teraz nie. Lenže… ty si odídeš. Nové prostredie, noví ľudia, nový život. A ja tu ostanem.“
„To neznamená, že na teba zabudnem.“
„Ja viem. Ibaže…“
„Čo?“
„Máš pravdu. Úplnú pravdu.“
„Viem, že na teba nikdy nezabudnem.“
„Nemyslím to. Ale ani ja na teba nezabudnem.“
„Tak potom?“
„S tebou bolo všetko nové. Ostatné už budú iba kópie…“