…a preto viem, že nič neviem…

V plienkach sa najlepšie tancuje. Zauzlím si ich mokré na hlavu, ako pútnik v púšti a začnem sa točiť pod jabloňami, až vidím ako lístie začína hnednúť. Chce mi povedať niečo dôležité a ja to viem, ale má príliš veľa mladých nožičiek na to, aby som mu porozumela. Búši mi do hlavy svojimi starými rukami a pomaly vzdáva svoj márny boj s koženým opaskom, keď tu zrazu príde pes s ľudskou hlavou a ten ich prehovorí, aby sfúkli všetky narodeninové sviečky na pradedovej torte. Má 111 rokov, preto si vybral za posla psa a nie mačku. Mačky mu za vojny ukradli granáty, ktoré chcel dať pastorovi ako úplatok, aby mu nebral jeho čokoládovú knihu.

Teraz leží na svojej vavrínovej posteli, ovenčený baldachýnmi a čaká kým príde ta večná (vecná) anorektička a konečne ostrihá jeho čučoriedkový plot. No nedočká sa, pretože celý ten čas sa teta Zubatá skrýva v korune môjho orecha. Keď naňho leziem, vidím jej zelené vyšívané Falleny a vôbec sa nebojím, lebo viem, že ich má od neškodného zvieratka.

Staré ruky jabloňových listov medzitým nájdu o plot opretú balalajku strýka Niku a začnú na nej hrať The Wind Cries Mary s takým užasným feelingom, že mi začnú po lícach stekať fialové manganisté slzy, ktoré kreslia na plienky mapu Ekvádoru s ohromnou Cotopaxi škľabiacou sa ušami. Slzám sa to darí vďaka tomu, že na orechu visím dole hlavou, aby som lepšie počula pradedove prvé slová na rodnej posteli. On nehovorí posledné slová na smrteľnej posteli, verte mi…

Uvedomujem si, že je posledné spojítko s históriou môjho rodu, a tak ho pevne chytím za bambusové vlasy a kričím naňho slová úcty tak dlho, kým mi nevloží do rúk malú oranžovú krabičku so spomienkami od roku 1848. Ja ju otváram a viem, že je to viac než sa kedy Pandore čo i len prisnilo. Vytrisknú z nej zlatisté nitky nasvietené fialovým discosvetlom. Ovíjaju moju hlavu až kým nestrhnú drsnú bielu plienku. Ja ju nechávam letieť. Dnes sa všetko čo sa kedy skončilo opäť začína a všetko začaté sa šťastne skončí. Už chápem! Je deň Ružového pantera!!! Cítim to, cítim to každou paprikovou bunkou môjho paradajkového tela!

Panter pristúpi ku mne, modré švihadlo švihne vzduchom a ja až teraz začínam chápať aký je život nádherný. Bežím bez nôh, spievam bez hlasiviek a milujem bez srdca. Som svoja, som tvoja, som vaša, len ma nechajte povedať, čo mám na srdci! To, čo mám na srdci odrazu vykrikujem po celom svete a každý zhnusene krúti saténovým tanierom. No ja sa nehnevám, nie som ani smutná. Ja totiž už viem, že raz to pochopia. Pochopia ma a odpustia mi.