anamneza: civilizacna choroba

sedim vo vlaku krajina ubieha
gyc
vlavo vyholeny oblik
boli to casy par rokov dozadu
ked na zastavenie tazby stacili tri poldecaky
–
je mi zima
kamarat zaviera okno
a v tuneli ma chyti za koleno
ako v tom vtipe
–
stale fuci
uz druhy den vkuse
len vo vagone mam ten skvely bezpecny pocit
ze na mna nepadne strom
pod ktorym sme si postavili celtu
a ktoru nam za ten tyzden vietor dvakrat strhol
a ze mam spacak v suchu
ziadne vertikalne a horizontalne zrazky
ani slizniaky a kosce
proste sterilne bezpecie
a signal mobilneho operatora
–
zavieram oci
okolo dychaju a vonia ohen a bukove listie
co mame vsetci vo vibramach
len milos si nohy v sandaloch vyklada na sedadlo
a chalani sa bavia o batohoch a komprimovani dat
o navrate zo stromov ku pocitacom
oh evolucia
–
je mi zima
patko si so mnou vymiena miesto
nech na mna nefuka
to mam z toho chodenia po dazdi
z nadsenia ze javorobukovom lese sme nasli dub
a lipu
a zo sedenia pri pahrebe do jednej v noci
a debaty o kantovom imperative
a
skrabe ma v hrdle
–
uz vidim domy
komin v strazskom
sprievodkyna so zlym melirom chce listok
–
dost to boli
home sweet home