a uložím..

pod snehom.

Masy novovytlačených kníh. Novozasadené stromy. Cintoríny. Feministické organizácie. Orchester hrá naplno.
A ticho vrcholí posledná symfónia.

A z tmy sa ozýva hlas z neznáma, cítiac, že samota je narušená:
“Kto si?”
Z tmy sa radostne ozvalo..
“Som človek.”
“A prečo sa tešíš, človek?”
“Lebo som človek.”

Znova a znova.
Znova a znova.
Znova a znova.
Znova a znova.
Orchester dohral.
Doznela posledná symfónia.

A hlas z neznáma, sediac v tme..
.. zatlieskal.

Tancuje, spieva,
dievok kopu,
zrejme mu to
prospieva.

Tak čo je zlé,
na tomto vy-
dobytku?

Klame on,
to je zlé.
V hlave to má
roz dvojené.

V tom pravom, (propriu)
revolúciu kuje.
Chce byť právom,
re-vol-ucionárom (česť Leninu)

Čím viac on pije,
čím viac fajčí, fetuje,
čím viac kníh študuje,
tým viac sa mu formuje,
idea (idiota) revolúcie.

A vlastne prestane aj piť,
prestane brať narkotiká,
prestane podporovať kapitalistické formy
(bary, kasína, dealeri drog, prostitútky… )
Štúdium on podniká.

Stáva sa geň ius. (Tu je kríza)

A po chvíli (hodnej)
stávame sa svedkami,
či divákmi, (haha)
rozvitia dejepisu,
o nového
Ideo(idiotio)logistu,
ktorý hovorí
o prevýšeni komunizmu
(iba príklad, osobne zastavam komunistickú ideu)
a vytvára kokotizmus.

Je tu prototyp
Twenty first century schizoid man.
Odnož drogovej kultúry
Absolut-istickej spoločnosti..

Ale moment,
nejak predbieham.
Teraz ešte stále len
v bare sedí, ešte nič.
Ešte len Absolut… ista

A nepočúvajte ma.
Ja som podobný
ehm… kokotista

Sukňa,
tenká,
krátka.
Tanga červené,
presvitajú,
vyčnievajú
spolu s chrbtom,
hnedastým
sladkastým.

Stehná plné,
mäkké,
s tetovaním
Lucy in the
Sky with
Diamonds.
lýtka,
do výkladu.
a nakoniec
žlté…
s podpätkom.

plus vôňa Venuše v obodbí párenia.

ach…

Pod prikrývkou prastarej mamy,
zošitej z kusov látky,
sme sa dotýkali oblohy,
cítili vietor, cítili mladosť.
Teraz tu máme starobu,
ktorá nie je o nič iná,
len tá noc, pod tou plachtou..

A pamätáš na obraz miesta,
kde som nikdy nebol?
Ten cintorín nádeji v sms,
tú kvapku
našich duší
v
oceáne duší,
na nočnej oblohe.

Aké krásne dni,
bez teba..
ako s tebou,
len ty v srdci,
a nie pri mne.

a v noci..
ti poviem rozprávky,
o snoch bývalych,
v Marseille

priam karikatúra.
Jemne červené kväty,
a môj žilnatý penis,
a lúče slnka,
ktoré ho blýštia.

Ale pozor, pozor.

NEDAJBOžE!

NedajJA, dostanem
Sifylys.
Vtedy zhubné
baktérie,
vytvoria červené bodky.,
na mojom tele a s bodkami
bude môj penis ako ruža.
pri záhone kvetov,
ruží
a nebudem môcť jebať celý svet..

ach jaj.

Čo je morálka?
súbor pravidiel.
súbor podvedomých
faktov.
súbor myslení.
súbor zakoreneNIEho
popierania
všetkého
ľúdskeho
púdoveho
činu.

Nemáš chuť,
aspoň raz,
prebiť hruď,
babke v buse?
Miesto toho
aby si riť
zdvihol?

Veď nechceš,
ťažký deň.
len svedomie ťa tlačí, nevyhovieť púdom, ako žávažie na varlatach sa vlačí v súboji, aj áno, nie. a babka už pozerá, právo sedieť asi má, teda myslí si, že má, ale prečo vlastne? veď
ja nechcem.
a čo ak svedomie je púd.
a ideologia
roky v hlave
sediaca
je memetická porucha.

Preto sedím
nevstanem.
Babke skríknem
“jebem ťa,
naj ti nohy
zhynú,
stará potvora.”

.. a pôjdem ďalej.

Platón

Spoza čiernych mrakov na mňa prázdne civela červená obloha.. všetky hlasy akokeby na chvíľu utíchli a predlžili sa.. zanikol aj trepot krídel holubov letiacich okolo.. moje oči sa akokeby zaplnili hmlou a celé námestie začalo upadať do šera… pri páde som zbadal nejaký tieň, ktorý ku mne pribehol.. uvoľnil som ruky.. uvidel čierné svetlo.. a..

Snažil som sa slovami vyjadriť to, čo sa slovami vyjadriť nedá..

“Dobrý deň.”

Klipla očami a pozrela sa na neznámeho.
“Ako Vám smiem pomôcť?” opýtala sa.
Nemo vyložil knihu na stôl. Znova naň pozrela, nato na knihu a bez slov, dokonca s miernym podraždením preskenovala senzorom čiarový kód. Nato otvorila preukaz, zapísala termín, opečiatkovala a podala mu ho.

“Dovidenia…”
odzdravil a zmizol v realite.

NÁZOV KNIHY:

• La Vita Nuova

[zvonenie telefónu]
“Áno…?”
“Giovanni, to som ja, Cross.”
“Áno, Cross… Počúvam..”
“Mohol by si mi povedať niečo o trubadúroch…

/Písal niečo na nejaký papier..

Často hľadel z okná na prázdnu Ulicu rúž. Bola to možno náhoda, ale táto izba mu poskytovala výhľad presne na to miesto, ktoré potreboval- koniec tejto ulice, kde stál istý dom s balkónom, na ktorom rastú biele ruže. Tam, pod tým balkónom, dúfal, že uzrie istú tragickú postavičku, o ktorej existencii sa snažil presvedčiť..

ZÁPISKY Z DENNÍKA
Keď sa boh Pluto dozvedel, že trubadúr bez mena vyspevuje svojé piesne priamo pred pekelnymi vrátami, tak sa nahneval hnevom, akým sa len boh podsvetia môže nahnevať. Vyhostil trubadúra z podsvetia a preklial ho kliatbou… Trubadúr sa mal v normálnom svete zamilovať do dievčaťa, ktorej oči nikdy neuvidí, ktorej hlas nikdy nezapočuje a ktorá nikdy nepocíti jeho srdce… Tak odišiel preč z onoho sveta trubadúr bez mena, aby čelil jemu nevedomej kliatbe v ríši ľudí..

Ubytoval sa v hoteli Paris. S obyvateľmi mesta sa veľmi nerozprával, stále niečo čítal a po nociam chodil na isté miesto… Často sa vracial až niekedy nadránom…

… myslím, že to bol prípad jedného pomätenca počas obliehania Florencie v rokoch 1943-1944. Vtedy vraj každu noc hrával pod oknami jedného domu”
“Ďakujem, Giovanni… Ja si to už zistím sám..”
“Načo je ti to všetko…?”
“..Neviem… proste mám pocit..”
[zložil slúchadlo]

V noci vychádzal na Ulicu Rúž a šiel na jej koniec, kde si obzeral istý dom. Tam, pod balkónom toho domu buď vyčkával, buď len tak sedával. To bolo v noci. A cez deň chodil do knižníc, zisťoval si isté údaje, čítal rôzné knihy.

/Písal niečo na nejaký papier..

Začalo to však tou knihou. Neznámou knihou z knižnice. Skúšali ste sa niekedy zamyslieť nad osudom knihy z knižnice? Ako najväčšia prostitútka, prejde mnohými rukami, niekedy zanechávajuc hlboký dojem, niekedy len úsmev…

A v tej knihe našiel odkaz, malý, drobný biely papierik, na ktorom bolo načmárane:

Kto bol ten, kto to napísal? A čo sa stalo ten deň? Tieto takmer filozofické otázky mu prebehli hlavou..
.. musim zavolat Giovannimu.. ten to mozno bude vediet..

Zdvihol telefón a vytočil číslo..
..[zvonenie telefónu]
“Áno…?”
“Giovanni, to som ja, Cross…”

“Nel mezzo del cammin di nostra vita
mi ritrovai per una selva oscura,
ché la diritta via era smarrita.”

/Písal niečo na nejaký papier..

… Vieš, ten chlapík veril, že je prekliatý bohom záhrobia. Vraj sa zamiloval do jednej dievčiny, ktorá bývala v istom dome a tam, pod tým domom jej vyspevoval piesne. Ľudia ho mali za idiota, lebo ich často budil po nociam svojími smutnými pesničkami. Ale niektorí to aj ocenili.. Naozaj zaujímave, že to spomínaš.. Ten chlapík nebol trubadúr, to fakt nie.. ale snažil sa ním byť.. takže myslím, že je to tento príbeh.. Tá legenda s tým bohom je vymyslená, neviem kto ju napísal…proste sa jedná o príbeh tohto pomätenca a bolo to počas obliehania Florencie a myslím, že aj rok potom. 43-44 a 45.
“Ďakujem, Giovanni… Ja si to už zistím sám..”
“Načo je ti to všetko…?”
“..Neviem… proste mám pocit..”
[zložil slúchadlo]

Hneď po telefonáte z tej knihy vyletel ďalší papier.. Bol väčší a bol na ňom načmárany nejaký príbeh.
..Prišiel do mesta Najvyššieho poeta. Po nociam často vyhrával piesne, sediac na výšine striech. Jednej noci však uvidel obrys dievčaťa, stojacého na balkóne jedného domu. Od tej chvíle nemohol na ňu prestať myslieť. Každú noc chodil na tú istú strechu a dúfal, že dievča začuje jeho piesne a výjde na balkón. Ale nedialo sa tak.. Preto zišiel pod jej balkón a hral. Ale ona nikdy nevyšla na balkón, nikdy ju neuvidel a nikdy nezačul…

/Písal niečo na nejaký papier..

/Toky červov a lariev mu rozožieralo srdce../

Obzrel sa…

ŽIJEM?

Zisťoval ďalej. Podľa výpovedi svedkov, zväčša starších ľudí sa ten chlap volal ******* ******. Nevedia sa podrobností, ale skončil mrtvy na námesti.

Tú noc šiel pozrieť pod ten balkón…

“Počul si už o tom bláznovi?”
“O tom, ktorý celé dni a noci trávi pod tými oknami?”
“Hej, o tom.. Čo o ňom vieš?”
“Je to vraj nejaký cudzinec..”

Niekedy ma človek pocit, že sa už niečo takéto stalo.. Aj on mal pocit, že tu niekedy bol. Taký ten chvíľkovy pocit, ktorý pocítite.. snažite si pritom vybaviť tú situáciu, ale nejde to.. ten pocit hneď nato zmizne..
Tak sa teda postavil pod ten balkón, oprel sa o pouličnu lampu a čakal.

Ale keď zdvihol hlavu ku balkónu, tak ho zaplnila hrôza. Bol tam obrys ženy, stojacej za oknom. Tmavá silueta, nič iné.. dosť nato, aby nato nezabudol do konca života. A zrazu aj nejaká melódia, ozývajuca sa po uliciam.. niečim tajomná..

Obzrel sa..
/Larvy sa mu prežierali telom… po chvíli začali liezť von, z očí, uší… mänšie sa dokonca prepchali cez pôry… koža na bosých nohách už dávno zhorela, kvôli plameňom, ktoré šľahali zo zeme… a tie časti tela, z ktorých neliezli larvy, tie napadli muchy, ktoré trhali kúsočky kože a tkanivá… Vzduch sa nedal dýchať, taký bol nepríjemny, že začal kýchať krv… Zhora sa naň pozerala obloha plná ľudských hláv.. za tou oblohou sa niekde črtalo tmavé slnko… Nevnímal ho… nevládal vnímať… Cítil len bolesť.. /

“Pane… pane, zobuďte sa… Pane!”
Otvoril oči a zistil, že je stále na tej uličke, len je ráno a pri ňom stojí nejaký chlap.
“Zaspali ste pane… zrejme..”
Nepamätál si, čo sa stalo. Snívalo sa mu niečo o.. nie! Nie, vravel si.
“Aj vy sa snažite tak ako mnohí pred vami prísť na záhadu toho blázna?”
Pozornosť sa obrátila na toho chlapa.
“Prosím..?”
“Ten chlap, ktorý tu hrával… Stalo sa to, keď som bol malý, pane… Stal tu, kde stojite vy a hrával na flaute… dobre si ho pamätám..”
“Naozaj? A ako zomrel povedzte mi?” zbystril pozornosť.
“Och, stalo sa to na námesti neďaleko… ”
Zamyslel sa.. “A čo tá žena, ktorej hrával?”
“Žena, pane?”
“No, áno… žena, do ktorej bol zamilovaný..”
“Pane.. tu žiadna žena nebola…”
“Ako to, že nie, veď vraj bývala v tomto dome..”
“V tomto dome je akurát tak sklad majiteľa potravín nepoďaleko… Tu nikto nikdy nebýval, pane..”
Striaslo ho a zmrazilo.
“Prepáčte pane, musím ísť… ”
“Počkajte… stojt..” ale chlap bol preč.
zrazu znova ta melódia
Obzrel sa.
/Písal niečo na nejaký papier..
Zrazu bola noc.. Snívalo sa mi to?
Ale čo ak je realita iba snom sna?

Stála na konci ulice. Zrazu zašla za roh.
Utekal za ňou..
“Prekliatie, ktorým trpím je krajšie ako raj..”
Zrazu ho napadlo siahnuť do vrecka.. Mal tam papier, ktorý našiel v tej knihe..

/Písal niečo na nejaký papier..

Ale na tom papieri bolo tento raz niečo iné..
Boli to.. boli to.. boli.. ODKAZY TRUBADÚRA..
A zistil, že neuteká sám, ale trochu pred ním uteká nejaká tragicka postavička… A potom zistil, že ešte ďalej je osoba, ktorú videl na balkóne… On beží za ňou..

Tak utekali. Dýchal nepravidelne, ale bežal rýchlejšie ako trubadúr. Na chvíľu sa ku nemu dokonca priblížil a zistil, že trubadúr dýcha rovnako nepravidelne. Skríkol naň, ale ten neragoval, len bežal ďalej. Svetla lámp sa rozmazavali a tmavé domy sa míňali. Obloha bola zaplavená hviezdami. A on znova nahmatal ten papier vo vrecku.. Keď ho vybral, tak zistil, že je tam niečo úplne iné.. Bol to nejaký denník..

“..napísal som tri piesne. Dnes ich zaspievam, možno zareaguje. Neviem však čím som si to zaslúžil.. Prečo ma tak osud trestá? Prečo?

..Je to zvláštne.. Nevidel som ju, ale napriek tomu viem ako vyzerá.. Vlastne ju akokeby poznám od narodenia..”

Pozrel na trubadúra pred ním. Ako dlho musel trpieť? A prečo nakoniec zomrel na tom námesti… Ale..

Na chvíľu si uvedomil, že neexistuje, že je iba súčasťou príbehu, ktorý som JA vymyslel.

.. ak je mŕtvy, tak čo tu robí?

A zrazu sa pozrel na papier..

“..Villon povedal, “Boli sme dvaja s jedným srdcom..” .. Niekedy mám pocit, že som jeden s dvoma srdcami.. že ani neexistuje.. že ja som jediné centrum vesmíru, jediný zdroj citov…”

Stále bežali. Odkazy sa striedali neuveriteľnou rýchlosťou. Zrazu pocítil, že z papiera vyteká krv. Pozrel naň.

/Písal niečo na nejaký papier..

až sme dobehli na nejaké námestie…
/
“Ten cudzinec je miestná legenda… vraj sa zamiloval do istej osoby a celé dni a noci vystával pod jej oknami… a nakoniec aj zomrel.. myslím, že na námesti raz našli jeho telo… pomiatol sa a jeho srdce to nevydržalo..”
/
Boli to nepochybne odkazy od samotného trubadúra… snažil sa mi niečo povedat… ale.. ta zena tu uz nebola.. bol som sam na namesti… a…

… uprostred temného námestia mu prasklo srdce. Nikto odvtedy naň nepamätál.. Ale on, v mukách a bolesti pekelnej, naveky miloval dievča, ktoré jeho oči nikdy nevídali.

Spoza čiernych mrakov na mňa prázdne civela červená obloha.. všetky hlasy akokeby na chvíľu utíchli a predlžili sa.. zanikol aj trepot krídel holubov letiacich okolo.. moje oči sa akokeby zaplnili hmlou a celé námestie začalo upadať do šera… pri páde som zbadal nejaký tieň, ktorý ku mne pribehol.. uvoľnil som ruky.. uvidel čierné svetlo.. a..

Ženy nikde, trubadúra tiež.. Len prázdne námestie. A tam mrtvola. a zrazu zistím, že som to ja.. A zrazu zistím, že sedím v izbe a niečo píšem na papier.

/Písal niečo na nejaký papier..

Ale nato som sa vrátil z reality a pozrel na telo trubadúra, ktorý bol mnou, ktorý neexistoval, ktorý miloval osobu, ktorá neexistuje…

A papier opäť prosil o môj pohľad. Vybral som ho z vrecka a pozrel naň..

/Písal niečo na nejaký papier..

Smial som sa, ale slzy mojej duše ma vyplňovali zvnútra. A tieto slzy boli skryté.. nevidel ich nikto… len idea v mojej duši, ktorej telesnú schránku som miloval viacej ako hviezdy, ako slnko nebeské.. viac ako živly, ktoré vládnu dimenziou..

____________________
gramatické chyby, dĺžne, chbné skľoňovaňie vete vo slovies je schválne..