Nájsť svoj zmysel
snáď úž prišiel
možno nie je
vhodný čas.

V svetlom dni a
v dennom svetle
sú sny iné
veď to viete

Bežné veci
čo chcú všetci
nie sú pre mňa.

Hľadám seba
hľadám Teba.

Tak som sa otočil a kráčal smerom späť
Tam dole musím ešte niečo domyslieť
Nemôžem tu takto strácať v Nebi čas
Pár ľuďom dole nestihol som veľa povedať

Ešte, že mám Známeho, s kľúčom od Dverí
Tak sa stavím neskôr, keď mi to On nadelí

Predpremiéra v Nebi, na to je priskoro
Respektíve neskoro, a lístky sa podeli

no aj tak som slaboch asi ten najväčší
keď príde na lámanie chleba
neviem zmestiť ani riadok jediný do reči
už nerobím to čo bežne v praxi treba

zase sedím doma a trepem hlavu o stenu
neviem ani spočítať po koľký krát
no naisto isto-iste som si istý
že chcem byť viac, nie len iba kamarát

Klin sa klinom vybíja
Vravia mi všetci
No tentoraz sa voľky-nevoľky
dosť hlboko upína

Radšej milovať a stratiť, ako nemilovať vôbec
Vravia mi všetci
Áno áno máte pravdu
Len keby nebol stále ten istý trpký koniec

Ja vôbec nie som taká, ako si myslíš
Vravia mi všetky
No ja mám srdce svoje
A cítim asi viac ako ty ku mne cítiš

Veď veľkí chlapci predsa neplačú
Myslia si všetci
Zatvoria oči, sklopia jej fotku
Vidia jej úsmev a predsa raz začnú

Všetko sa to zmestí do jedného slova.. TY

Už si to na mne všimli
som v tom až po uši
No Ty, tá hlavná postava
o tom ešte netuší

Odchádzam od Teba
ruky celé počmárané
A zajtra, hmm..
to skúšku z geografie máme.. ?

Mestá, vrchy, rieky..
ouu zajtra budú útrapy
Vieš, nepozeral som
celý čas len do mapy

Chytíš ma za ruku
sleduješ jej nekonečné čiary
Túžim Ti povedať
že ma to s Tebou strašne baví

Tá naša fotka
mi visí doma na stene
Veľmi sa teším
kedy spolu opäť budeme

Učiť sa zemepis
alebo len tak rozprávať
O všetkom čo trápi Ťa
ja Ti chcem pomáhať

Nie nie, to nebola ta zvláštna vec, o ktorej som chcel hovoriť. To bol len taký úvod, tiež také niečo „naj“ z dnešného dňa ako to čo prišlo o chvíľu neskôr. Bolo asi 10 hodín večer, keď mi z ničoho nič začal zvoniť telefón. Trošku ma to zarazilo, lebo všetky geografické konzultácie s mojimi spolužiakmi som už mal za sebou. No možno predsa ešte niekto nevie prerátať mierku alebo sa chce uistiť, že kartografiu zajtra istotne nemáme. Tak som zdvihol to cudzie číslo. V slúchadle sa mi ozval trošku nervózny, úplne neznámy, no pri tom veľmi príjemný dievčenský hlas: „Ahoj, tu je Zuzana z T-comu, hovorím s Braňom?“

V momente mi preblysla hlavou celá moja minulotýždňová brigáda v tomto monopole. Sakra, určite nejaký problém a moja šéfka mi chce teraz povedať, že nedostanem výplatu. Viete, to sú prvé myšlienky, ktoré mi napadli. Až neskôr mi došlo, že ja som vôbec nemal šéfku, ale šéfa… Toto všetko sa odohralo len v jednej jedinej sekunde, kým zo mňa vyšlo: „Áno, pri telefóne“. Teraz si už nepamätám presné slová ako to išlo ďalej, ale jednoducho sa chcela so mnou niekedy na budúci týždeň stretnúť. Hoci moje pocity boli vtedy neopísateľné, aj tak sa ich aspoň pokúsim vyjadriť. Bolo to prvý krát v mojom živote, kedy ma o niečo také požiadalo dievča. Netušil som, kto to vôbec je, ako vyzerá, odkiaľ má moje číslo a tak. Bolo mi to vtedy úplne jedno, bol som ten najštastnejší človek na svete. Čím viac sa blížil budúci týždeň, tým viac sa moja radosť stupňovala.

Bol piatok večer, a ja som smeroval na zastávku na Trojici, kde som sa mal stretnúť s mojimi exspolužiačkami. Všade chodím o niečo skôr, a tak to bolo aj dnes večer. Už som bol na Trojici, akurát som prekročil štyridsiatudeviatu rovnobežku, keď som si na zastávke všimol stáť dve dievčatá. Boli mi neuveriteľne povedomé, no pritom tak neznáme. Jedna z nich sa na mňa pozerala a usmiala sa. Takéto chvíľky volám mikromomentami šťastia, keďže sa mi takéto úprimné pohľady podarí získať len veľmi zriedkavo. A tak som opätoval môj úsmev aj ja. „Odkiaľ ju sakra poznáš?“ – pýtal som sa sám seba a pritom som listoval všetky možné situácie, kde som ju už mohol stretnúť. V mysli som si prešiel všetky chodby v škole, školskú jedáleň, ľudí v mojom rannom autobuse, návštevníkov utorkového kina, no stále nič. Pár krát sa mi už stalo, že mi pozdravili úplne cudzí ľudia, a ja som na nich pozeral ako puk. A možno si ma ona teraz tiež len s niekým zmýlila. Prešiel som popri nich a zastavil sa o pár metrov ďalej. Chcel som sa uistiť či vážne nešlo o nejaký omyl a tak som sa nenápadne otočil a s očami vyhľadal tú, ktorej úsmev som pred chvíľou inkasoval. A, toto sa mi ešte nestalo, otočila sa aj ona.

Keď sa po krátkej chvíli dali na odchod, možno vážne len náhodne a možno aj naschvál prešli hneď popri mne a zase sa mi tie mikromomenty šťastia zopakovali. A vtedy ma osvietilo. Našiel som spoločného menovateľa tej neznámej rovnice posledných dní. Pospájali sa mi všetky myšlienky dokopy, presne tak ako v nejakom detektívnom filme. T-com + utorkový telefonát + dnešný úprimný úsmev = Zuzana. Áno, bola to ona. Vtom momente cítim neuveriteľnú radosť, ako malé dieťa, ktoré samo po dlhom čase vylúšti nejakú záhadu. Nič iné ma nenapadlo, a tak som jej poslal asi tú najstručnejšiu esemesku. Tri znaky. Dvojbodku, zavináč a pravotočivú zátvorku. No a po pár minútach mi prišla aj odpoveď s miestom a časom nášho ďalšieho stretnutia – v utorok o pol piatej v parku na Námestí osloboditeľov.

Nasledovali tri neuveriteľne dlhé dni. Sobota, nedeľa, pondelok. A konečne to prišlo. Musím sa priznať, že som vôbec nemal páru kde sa ten park nachádza. Snažil som si zapamätať mapku z internetu a až tak som sa to odvážil ísť hľadať. Bolo presne pol piatej a ja som blúdil po starých uličkách Solivaru. Slnko bolo na ústupe, nikde ani nohy koho by som sa mohol spýtať. Moju začínajúcu nervozitu prerušila správa, že či by sme sa nemohli stretnúť radšej na Trojici. Uff, no poviem vám pravdu, odľahlo mi. Toto pochmúrne, podvečerné solivarské prostredie mi pripadalo hocijako, len nie pekne. Ponáhľal som sa rýchlo na trolejbus, keď som si všimol zelený trávnik, okolo ktorého som sa vlastne celý čas motal. Mal rozmery päť krát štyri metrov a v jeho strede bola kamenná tabuľa s červenou hviezdou. Uvedomil som si, že som práve prešiel Námestím osloboditeľov.

Zastávky Čierny most, Hotel Dukla, Na Hlavnej, a čím bližšie k Trojici pociťujem rýchlejší pulz môjho srdca. Trošku sa bojím, no zároveň neuveriteľne teším. Do parku prichádzam zo zadnej strany a stretávam tu dievča, ktoré som nemo obdivoval počas mojej brigády v telekomunikáciách, dievča, o ktorom by sa mi ani nesnívalo, že mi raz zavolá a stretnem sa s ňou. V tom momente som zabudol na všetky veci okolo mňa, vnímal som len ju. Keďže bolo strašne zima a fúkalo, spýtal som sa jej, kam pôjdeme. „No mohli by sme ísť aj tam, kde sme sa mali stretnúť, čo ty na to?“. V duchu som prevrátil oči: „A vážne sa ti chce ísť až hore na Solivar? Akurát som odtiaľ prišiel“. Verte mi alebo nie, práve som bol svedkom toho najkrajšieho zapýrenia aké som kedy u dievčaťa videl. Zuzka totiž mala na mysli úplne iný park na úplne inom námestičku. Duchnovičove námestie.

Predstavte si, aká by mohla nastať situácia, keby sa mi vtedy neozvala, že sa stretneme na Trojici. Ja by som čakal hore pri pamätníku našich bratov, červených osloboditeľov a hneval by som sa na ňu, že neprišla. A ona by ma čakala pri súdruhovi Duchnovičovi a hnevala by sa zas na mňa, že som nedorazil ja. Ach jaj, ešteže sa to takto vyriešilo. Spomenul som si na jednu kaviareň v blízkosti mojej školy. Bol som tam iba raz, aj to len na asi tridsať sekúnd. Ale aj to mi stačilo, aby som zistil, že sa mi to miesto neuveriteľne páči. Totiž, mám také schopnosti, a nielen na kaviarničky… Pripadal som si tu ako v Paríži. Viem, že to zneje trochu tuctovo, ale ja toto mesto poznám zatiaľ iba z filmov a tak som si ho nejak obľúbil. Ale vráťme sa späť.

Sadli sme si na vrchné poschodie, celkom do rohu, pod úplne úžasné čiernobiele fotky tých najbežnejších ľudí. Jej zelený čaj v krásnej šálke, príjemná hudba (bol to práve Gotan Project, ktorý hral keď sme tam prišli), a samozrejme Zuzana z Tíkomu. Povedané čo najjednoduchšie, nádherný živý sen, ktorý mám stále pred sebou. No čas je neúprosný, musíme sa rozlúčiť, so slovami, že sa ešte niekedy uvidíme.

Najťažšie sa mi píšu vety, keď som obmedzovaný ich počtom. 160 znakov a basta. Pozerám sa z okna ako padá prvý sneh. Z rádia práve idú slová jednej piesne, You´re Gorgeous, I do anything for you… Nočná atmosféra. Nočné esemesky. Asi nedorozumenie. Áno, možno som citlivý a bral som to až príliš vážne. Priznávam sa a nechcem všetko pokaziť nejakým unáhleným konaním. Neoplatí sa to. Veď ako raz povedal Caecilius, priateľa zriedka získaš, ale rýchlo stratíš.

Amicum raro acquiras, amittas cito.

Je tam nádherný deň, slnko sa usmieva od ucha k uchu. Vlastne musí tam byť taký deň, veď je to pre deti. A ony sa stále smejú, kričia, hrajú sa. Tá maľba na tých kachličkách už nie je najnovšia, súdiac podľa zošúchanej zelenej farby trávy. Miestnosť som celú nevidel, nemohol som sa už viacej natočiť.

Hnusný zvuk zaznamenajúci každý úder môjho srdca, pumpa stláčajúca cez hadičky bohvieaké tekutiny do mojich žíl, monitor hýriaci všetkými farbami dúhy, zobrazujúci tie najrôznejšie životné funkcie, pocit intenzívnej slabosti, bezvládnosti a na bielo zamaľované okno. Len sklo. Rámy boli staré, hliníkové. Za nimi sa odohráva iný príbeh, hrajú tam iné hlavné postavy. Teraz na jeseň tam zvykne aj pršať, čo mne v mojej miestnosti ani náhodou nehrozí.

Z vedľajšej izby počujem zvuky rádia oznamujúce presne šesť hodín ráno. Zatvorím oči, robím sa, že spím. Vedľa seba cítim slabý vánok, akoby pri mne niekto prešiel a zastavil sa. Mám detský strach, no oči mám stále zatvorené. Nechcem vidieť jeho tvár. Bojím sa toho. Zrazu mi priloží teplú dlaň na moje rozžeravené čelo. Neudrží ju tam dlho, popáli sa. Opäť je tu ten vánok, no na druhej strane postele. Počujem tlmený štrngot fliaš čo visia nado mnou. V momente ako sa to upokojí začínam mať v ústach čudnú chuť, niečo úplne horkasté. Ako keď v lete ochutnáte púpavový list. Viete, tá biela horkastá šťava.

Na moje oči začína padať únava, myseľ sa pomaly odputáva z tohoto sveta, z tejto miestnosti. Už neviem kde som, no je mi príjemne. Ležím na mäkkom koberci vedľa dievčaťa, ktoré poznám len krátko. Má motýľa. Vlastne dvoch. Jeden nalakovaný na nechte a ten druhý sa snaží pristáť v jej vlasoch.

Áno, je mi fajn. Kiež by som sa nikdy z tohto sna nezobudil a zostal tam naveky ako v malinkom mikrosvete, ako v snežítku čo dostať na Vianoce v každom obchode. Potrasiete s ním a začne tam snežiť. V mojom by ste zatriasli a z každej strany by začali vylietať motýle. No nič nie je večné a aj takáto guľa sa môže rozbiť. Sen je preč. Po motýľoch ani stopy.

Pomaly otváram oči. No už nie tak ako na začiatku. Tunel je dávno preč a predo mnou sa črtá akási osoba. Je celá v bielom, má láskavý pohľad a z úst jej vychádzajú slová „Vitaj, už si tu.“. Som zmetený. Predsa som v Nebi? A toto bol môj anjel? Mysľou mi narýchlo preletí dievča s motýľmi až kým môj pohľad nespočinie na spleti hadičiek vychádzajúcich z môjho tela. Myslím, že v Nebi to takto nevyzerá. Presvedčím sa o tom ešte pohľadom na už známy strop a detské kresby z kachličiek. Nie, ešte tam nie som.

dnes čakám
kedy mi zaklope na dvere
a povie
no poď, ideme.

na rande si beriem
aj detektor lží
na stole by mali byť
párky viedenské vždy

detektor je ružový
do vázy pŕhľavu
ja dúfam, že aspoň
na chvíľu
zdvihol som ti náladu

do Aspenu
chcem ísť s Tebou
na motorke držať Ťa
prejsť Amerikou celou
len my dvaja…