Sklo bude hrubšie
(medzi nami)
čo povieš na to?
nepriestrelné
zvukotesné
(nepočuješ ma)

Budeš sa môcť len dívať
nezmeníš to
stádo býkov
idúcich na popravu
Corrida sa začala

Úlohy sa vymenili
v aréne
medzi býkmi
Corrida pokračuje

V dave ľudí
kričíš
sklo je prihrubé
(nepočujem ťa)

na popravisku
medzi Bandilleros
odnášajú ma
býk prežil
Corrida skončila

**Dystópia.** V skratke by sa dalo povedať opak utópie, anti-utópia, chorá alebo zlá spoločnosť, kde sa potláča ľudskosť. A od utópie sa líši aj tým, že sa môže stať skutočnosťou.

Pekným príkladom na dystópiu je anti-utópický román 1984 . A určite už tušíte, prečo som spomenul aj Severnú Kóreu. Je to jedna zo súčasných krajín s prvkami už spomenutého románu 1984. Knihy, ktorá vznikla dávno predtým ako varovanie.
Dej knihy 1984 sa odohráva v totalitnom super-štáte Oceánia, kde sú ľudské práva výrazne potlačené, mnohokrát až eliminované. Kórejská ľudovo-demokratická republika aj napriek názvu je totalitná krajina, ktorá výrazne potláča ľudské práva. Potláčanie alebo strata ľudskosti je dosť častým prvkom dystópickej fikcie.

Sloboda patrí medzi základné ľudské práva. O slobode sa v obidvoch prípadoch nedá hovoriť. Jedine ak iba v prípade najvyššej vrstvy spoločnosti. v knihe 1984 je to Vnútorná strana, v KĽDR: Ale ako sa má zbytok spoločnosti?

Voľný pohyb po krajine je takmer nemožný, výrazne obmedzený. V Oceánií ste na každom kroku sledovaní (známe heslo Veľký brat ťa pozoruje), na cestu mimo mesta potrebujete povolenie. V Severnej Kórei občania nesmú byť mimo domu po desiatej hodine večer. Mnoho-prúdové cesty a diaľnice sú úplne prázdne. Policajti na križovatkách riadia neexistujúcu dopravu. Len raz za čas sa mihne auto. Normálni občania totiž nemôžu vlastniť autá.

No režimom to nestačí. Vstupujú občanom do každodenného života. Ľud v Oceánií sa musel každé ráno podrobiť povinnej rozcvičke, niekoľkým minutám povinnej nenávisti. Strana dokonca riadila osobné životy obyvateľov.
Podobne sa začína každé ráno v Severnej Kórei – o piatej ráno ohratá melódia – budíček. Tá istá melódia zaznie aj o desiatej večer – večierka. Ako som už spomenul voľný pohyb po krajine nie je povolený. Počas dňa a práce, sú Kórejčania vystavení propagande, ktorá ovplyvňuje ich zmýšľanie.

Sloboda prejavu neexistuje, u Orwella skončíte na „Ministerstve lásky“ v mučiarňach za thoughcrime, po slovensky myšlienkový zločin. V KĽDR vás bude najskôr čakať pobyt v prevýchovnom tábore. Všetky civilné organizácie sú v obidvoch svetoch pod prísnou kontrolou vlády.

V oboch krajinách vládne silná propaganda. Ministerstvo pravdy, ironický názov pre organizáciu, ktorá mala pod kontrolou všetky média, šírila propagandu a vidinu šťastia v totalitnej Oceánií. Prepisovala minulosť, aby sa vodca režimu stal neomylný a režim bol dokonalý. Skresľovala obraz sveta za hranicami, aby ľudia milovali Oceániu a cítili sa v nej šťastní.

V KĽDR neexistujú slobodné média. Existuje len štátna televízia, rádio a noviny. Občania smú používať len vládou upravené televízne a rádiové prijímače, aby nemohli sledovať vysielanie iných médií z okolitých krajín. Na jednú domácnosť sú povolené iba jeden televízor a jedno rádio. Tieto štátne média idealizujú režim a vodcu, vytvárajú v ľuďoch povrchný pocit šťastia. A veľký podiel má na tom aj školstvo.

Škola v Severnej Kórei – prednášky o vojne, fotky zabitých vojakov, roztrhaných tiel žien a detí. Na stenách chodieb visia plagáty, na ktorých mladí pionieri a pionierky napichujú na bajonet nepriateľov – Američanov, Japoncov, Juhokórejčanov. Napriek násilným motívom sa tam rozlieha detský smiech. Deti v Orwellovom románe boli vychovávané na verejných popravách zradcov a nepriateľov. Schopné zapredať a udať vlastných rodičov.

Práva menšín? Menšiny neexistuju. V Oceánií je jeden národ, autor nespomína žiadne národnosti. V Severnej Kórei vládne silný nacionalizmus, ženy, ktoré sú podozrivé, že čakajú dieťa s Číňanmi z pohraničia, sú nútené isť na potrat, prípadne po pôrode zabijú ich dieťa priamo pred očami.

V mnohých dystopických dielach je častý aj kult osobnosti. V knihe 1984 je to všadeprítomný Veľký brat, zosobnenie režimu, najznámejšia postava Georga Orwella V severnej Kórei kult osobnosti dotiahli najďalej. Večný prezident republiky, titul, ktorý nesie už 12 rokov mŕtvy Kim il-Sumg. Severná Kórea sa takto stala jedinou krajinou na svete, kde prezidentom je mŕtvy človek.

Orwellovu Oceániu charakterizuje aj nefunkčná ekonomika – nedostatok základných potrieb, prídelový systém s fiktívnym rastom prídelu, lži o produkcií, nízka kvalita potravín, rozpadajúce sa budovy, takmer nulové osobné vlastníctvo a podobne.

Ľudia v Severnej Kórei je na tom podobne. Priemerný mesačný plat je v prepočte 3 eurá, na večeru hrsť ryže, trochu zeleniny a trochu lacnej pálenky (u Orwella to bol Gin Víťazstva). V dvadsať poschodových panelákoch nefunguje takmer nič. V najlepšom stave sú obytné domy v PchongJangu – výstavnej skrini, pretvárke režimu pred návštevníkmi z okolitého sveta.

Dalo sa zabrániť tomu, aby sa dystópia stala realitou? Áno aj nie. Čiastočne áno, pretože mnohé hlasy ju predpovedali. (nielen Orwell, ale aj autori, ktorými sa inšpiroval, hlavne román My od Yevgeny-ho Zamyatin-a, a možno tiež Aldous Huxley s románom Brave New World (tiež známy ako Koniec civilizácie). A prečo nie? Človek je hlúpo nepoučiteľný tvor. Obe porovnavané krajiny, skutočná aj neskutočná sú ukážkami, kam až absurdita a hlúposť môže ľudí zaviesť. K neľudskosti.

uniformovaní ľudia
deň ako deň
noc ako noc
len výnimka potvrdzuje pravidlo

monotónny
vo svojej jedinečnosti
monotónny
vo svojej rozličnosti
monotónny
v každej chvíli

svet ako raj
čakáme na zázraky
sú
a predsa strácajú sa v čase
milované okamihy

zázračný svet
už nie je ako pretým
raj zošedivel

len vôľa žiť
mu dáva farby
šedivému
stratenému v toku života

ľudia dospeli
uniformovaní ľudia
deň ako deň
noc ako noc
len výnimka potvrdzuje pravidlo

„Mami, a koľko je hodín?“ ozval sa detský hlások spolusediacej.
„Tri štvrte na tri. O chvíľu tam budeme.“
„A ako sa volá to mesto vonku?“
„Ružomberok.“

…nechcem ho takto vidieť… Prečo? Snáď si to len namýšľam. Ona mi nechýba. Nie nepočul som jej hlas, iba sa mi to zdalo.

Radšej sa šiel prejsť na chodbu, von z kupé. Polovedome zamieril k fajčiarskemu vozňu. Cigareta na uvoľnenie padne celkom vhod. Vo fajčiarskom vozni bolo nečakane prázdno. Po chrbte mu prebehli zimomriavky. Ani nevedel prečo. No od myšlienky zafajčiť si ho to neodradilo. Vytiahol cigaretu, škrtol zapaľovačom. No ani stopy po ohni.

…čo s ním je?… Prestaň. Nechcem ťa počuť. Snáď nie som blázon. Možno som dostal úpal z toho slnka. Určite som dostal úpal. Radšej sa vrátim do kupé.

Vlak zastal. Prestupná stanica Kysak. Staničné hodiny ukazujú 3 poobede. Jeho myšlienky sú čoraz chaotickejšie. Veď len pred hodinou bol v Bratislave. Začala sa mu točiť hlava. Neznáme tváre ľudí sa menili na známe. Začal blúzniť.

…zúboženého, pomäteného…

Po chvíli sa prebudil. Nad ním stál staničný ochrankár.
„Už je vám lepšie?“
„Áno.“

…hypotézy… myslím si, že… vníma… skutočnosť…

Musel si zapáliť ďalšiu. Tie hlasy, to sú naňho priveľa. Pofajčieval cigaretu, siahol do vrecka po mobil. Vytočil číslo a čakal. Žiadna odpoveď.

„Nechcem ho takto vidieť,“ so slzami v očiach sa ozvala jeho priateľka, keby som trpela na miesto neho ja. „Zúboženého, pomäteného.“ Chvíľu ticho plakala.
„Hovoril som vám, že pohľad naňho vás rozruší.“
„Čo s ním je?“
„Nachádza sa vo veľmi zvláštnom stave, zatiaľ sú to všetko iba hypotézy. Myslím si, že sa prebudil do sna a vníma ho ako skutočnosť.“

Ján sa strhol. Už nepočul hlasy. Počul zabuchnutie dverami. Ktoré nikde v okolí neboli.

…a boha uväznili v blázninci…

V knihách je mnoho situácií, kde lož je nástrojom dobra a pravda nástrojom zla. No v skutočnosti je to trochu inač. Lož je možno naozaj nástrojom dobra, ale to iba osobného, prípadne dobra pre malú skupinu ľudí. A pre ostatných? Tí, čo klamú, si v duchu povedia, že je to naozaj pre dobro iných, lenže tým iba ospravedlňujú svoju lož. Pre klamaných je horšie tušiť pravdu alebo to, že vám klamú, než poznať pravdu. Pretože poznajú aspoň časť pravdy a zároveň strácajú dôveru v ľudí, ktorí klamú. Alebo ju už stratili.

A ktorá lož je najhoršia? Malá či veľká? Lož predavača v obchode alebo lož osoby, na ktorej vám záleží? Skúste si na to odpovedať sami a väčšina, ak nie všetci, odpoviete rovnako.

(A svojim spôsobom… aj zatajenie niektorých veci je klamstvom, lžou.)

Jedná z najhorších vecí, ktoré sa môžu stať, je keď ste klamaný osobou, ktorá pre vás niečo znamená, a pridá sa k tomu aj paranoja. Najprv začnete strácať dôveru v ľudí, kamarátov, ktorí sú v kontakte s klamajúcim. Neskôr to môže zájsť ešte ďalej – strata dôvery vo všetkých kamarátov, prípadne absolútna nedôvera v ľudí.

(No a tu došla inšpirácia/depresia)

Keď som sa prebudil asi okolo 6 hodiny ráno, už tam nebola. Miesto vedľa mňa bolo prázdne. Odišla. No niečo tu po nej zostalo. Hrejivý pocit na srdci. Pocit, keď viete, že ľúbite niekoho, kto ľúbi vás. Ako som sa pomaly preberal, podišiel som k oknu. V svite lampy som videl vločky. Konečne sneží. Zapol som mp3 prehrávač, ľahol si do postele a započúval sa do hudby. Môj ranný rituál.

O hodinu som bol schopný úplne vstať, obliecť sa a vykročiť do nového dňa. Pohľad cez vchodové dvere mi prezradil, že snežilo celú noc. A celkom výdatne. Ešte raz som prehodnotil svoje oblečenie a rozhodol sa odísť.

Zasnežené ráno je jedno z najúžasnejších rán aké môžu byť. Svet je akosi biely, nevinný. Trochu melanchólie predsa nezaškodí. Je taký ako kedysi zvykol byť. Ako som tak kráčal, všimol som si v tenkej vrstve snehu jej stopy. Viedli k malému záveju. Čo tam mohla robiť? Zvedavosť začala viesť môj krok.

Našiel som tam niečo, čo ma ešte stále hreje pri srdci. Odkaz pre mňa. Spomienka. V snehu bol odtlačok anjela…

Kto si?
Rozplývajúc sa
kričím
meno,
nie svoje,
meno
obľúbenej nočnej mory.

Sen,
či stratená vášeň?
V rockovej hudbe zrodená.
Mám
ju
rád, pričasto
so strachom
v suchých očiach.

Každé ráno,
sám vedľa prázdneho
miesta,
stratilo údel,
okolo sa mihotajú
desiatky
tvári,
zapálených sviec.

Žiadna
neprisadne,
veď prečo sedieť
vedľa tlejúceho
popola?

Večer,
chvíľami vzbĺkne
ohnivá voda
s mliekom,
len aby
spaľovala
na popol.

Spálený,
predsa som miloval
vietor
a dážď, čo zmyli
zmiešaný
popol a slzy
sna.

Stratil sa čas,
utekám
pred všetkým,
kričím
meno,
nie svoje,
meno
obľúbenej nočnej
mory.

Zasa stratila čas,
zasa si ho
nenašla,
aby spoznala,
prestala sa
báť nočných môr,
nie svojich,
cudzích.

Ticho žije,
ticho kričí,
ticho sa bojí
neznáma známa.
Len ja ticho plačem
odvrátenou
tvárou
sna.

Sú
tváre bezmenné,
stojace oproti,
oproti sebe.
Trochu.

Vystrašené
revízora ruky.
Oči hľadia nahor do
zhodou nahod
tváre.

- Kto si? – opýtal som sa.
- Som sen, ktorý sníva nočná mora. Som deň, ktorý zajtra nepríde.
Stále som nevedel o koho si ide. No zvláštny pocit v mojom vnútri, inštinkt, mi vravel, že to bude bolieť. Tak som sa rozhodol konať a snívať svoj sen.

Prišiel som na kraj sveta. Bol tam obrovský vodopád, pretože cez okraj pretekala voda. Nepadala, ale tiekla do nebies. Videl som anjela plávať proti prúdu. Jeho tvár bola najmodrejšia vec, akú som kedy videl. Kýval mi. Tak som zdvihol svoju plutvu a zamával mu. Otočil som sa a uvidel som boží odkaz. Bolo to veľké grafitti. No nevedel som ho rozlúštiť. Tak som sa radšej pobral inou cestou.

V lese obrovských húb som sa rozhodol, že si natrham kytičku jarných stromov. Potešil som ňou paniu miestnej osady. Chcela ma dať popraviť. Musel som sa podriadiť jej vôli.

Znovu sa objavila ona. Smrť. Mala oblečené deathmetalové tričko. Naštastie neďaleko bola diskotéka. Nenávidela diskotéky, jej pozornosť sa presunula tam. Využil som to a nasadol na autobus 21. No niečo mi nesedelo. Všetci cestujúci boli vodiči autobusu. Jeden z nich sa mi prihovoril…