Lúče jesenného slnka sa ponárali pod brány videnia a zatemňovali posledné impulzy oranžového šumu. Bolestné výkriky prosby o odbitie večnej hodiny konca zanikali v nekonečnom priestore nabrúsenými lúčmi prepletenej horiacej pláne. Len pochmúrnosť doby neznesiteľne pálivého ľadu dávala nádej na pád vlády temnoty slnečného dňa.

Koniec, rázne nastalo dlho očakávané dno priepasti smrti, no nečakala tam temnota, len jemný dotyk pevného zovretia okrúhlej tyče a neistá vôľa v strpnutých nohách. V obrysoch čierneho závoja noci sa pomaly objavovali odrazy tváre, ľudskej tváre naplnenej prázdnotou piatkovej noci. Z čiernej skrine sa ozvalo znamenie na odchod, odchod do nekonečnej tmy naplnenej ostrými hviezdami. Padol som na kolená, hľadel na oblohu a hľadel na jeho oči plné svetla bez pocitov, plné temnoty a prázdnoty. Bol to on osud, ktorý nehľadí na svet, nehľadí na postoj jednotlivca, bola to ona, náhoda hrajúca v prospech nekonečna, smrti, konca…….