Ghetto k2 » filo

Olíviin vianočný príbeh

filo — Mon, 12 Jan 2009 14:45:41 +0000

Noc. Prebrala sa na snehom pokrytej pláni. Bola sporo odetá a triasla sa od zimy. Jediné čo ju hrialo bolo zelené klbko pri jej nohách, ktoré na ňu skúmavo hľadelo. Kýchla a zelená guča preľaknuto podskočila. Olívia pomaly vstala, vzala Nishu do rúk a rozhliadla sa. Prastaré lesy, hory, ktorých vrcholky boli zahalené oblakmi, mesiac v splne a malé mestečko stojace obďaleč ponorené do tmy. „Kam si ma to vzala?“ opýtala sa Nishy, ktorej nechápavý kukuč hovoril za všetko. Olívia si zhlboka vzdychla a vydala sa k najbližšiemu domčeku.
Keď prišla bližšie na okamih zastala a započúvala sa do všadeprítomného ticha. Strach nikdy nepatril medzi jej silné stránky a tak vkročila do mestečka. Blúdila úzkymi uličkami osvetlenými len starými olejovými lampami, ktorých blikajúce matné svetlo ju akosi upokojovalo. Skúšala klopať na viacero dverí, ale nedočkala sa žiadnej odozvy. Na malom námestí si sadla na schody pred kostolnými dverami a rozmýšľala, čo ďalej. Nisha jej medzitým zaspala v náručí a tak si ju Olívia položila k premrznutým chodidlám, aby ich aspoň trošku zahriala. Na poslednom schode uvidela malú krabičku a okamžite ju zodvihla. Boli to zápalky, a čo viac na jednej strane bolo vygravírované jej meno nádherným ozdobným písmom. Na druhej strane krabičky bola rovnakým písmom napísaná krátka báseň.

Tri zápalky zaplanú do noci,
Prvá aby som ti videl tvár,
Druhá aby som videl tvoje oči
Posledná aby som ti videl ústa
A úplná tma aby som videl, ze to nie je klam
Ked si ťa objímam…

Olívia zarazene hľadela na zápalkovú škatuľku. Zatriasla ňou a zistila, že sú v nej posledné tri zápalky. Bola jej strašná zima, ale zápalky si starostlivo odložila na suché miesto. Začal fúkať studený vietor a Olívia cítila, že už dlhšie nevydrží. Keď sa chystala poslať svoju dušu na ďalšiu púť, uvidela námestím kráčať starčeka podopierajúceho sa o vratkú paličku. Chcela vykríknuť, ale nebola schopná zo seba vydať žiaden zvuk. Starček aj napriek tomu kráčal priamo k nej. Dokrivkal až ku schodom a z hlavy si zložil klobúk pokrytý tenkou vrstvou snehu, ktorú oprášil mávnutím jemnej vráskavej ruky.
„Tak si konečne tu, Olívia.“
Chcela niečo odpovedať, opýtať sa odkiaľ ju pozná, ale snehové vločky pomaly pokrývajúce celé mesto sa jej začali rozmazávať a stratila vedomie.
Keď sa opäť prebrala, uvidela plápolajúci ohník a nad ním kanvicu, z ktorej sa šírila lahodná vôňa. Nisha sa veselo pohupovala na starčekovom pleci, ktorý zatiaľ bafkal nezvyčajne dlhú fajku.
„Kto si?“ vypadlo z Olívie skôr ako si stihla uvedomiť, že to asi nie je najvhodnejšie privítanie človeka, ktorý jej s najväčšou pravdepodobnosťou zachránil život. Ale starček len ďalej bafkal fajku a sledoval dve malé krysy ako spoločne nesú kus syra cez zasnežené námestie. Až keď zmizli za rohom s úsmevom sa otočil k Olívii.
„Nie je dôležité kto som, ale prečo si tu…“
„Kde? Pozrite, som vám vďačná za všetko….ale rada by som konečne vedela, čo sa tu deje.“
Úprimný pohľad tých prenikavých očí Olíviu okamžite ukľudnil.
„Napi sa..“ starec sa nahol, zo svojej ošúchanej tašky vytiahol plechový hrnček, nabral do ňho trošku tekutiny z kanvice a s otcovskou láskou ho podal Olívii. Po tom, čo sa napila celé jej telo zaplavilo teplo a energia akú vo svojich žilách nepocítila už niekoľko rokov.
„Čo to je?“
„Čaj. Recept mojich predkov….“
Olívia si až vtedy všimla uši starca, ktoré boli nezvyčajne špicaté.
„Vy ste…..“ otázku však nedokončila. Láskavý, ale prísny výraz tváre tohto dobrodinca jasne naznačoval, že túto tému považuje za ukončenú.
„Ale…čo mám teda robiť?“
„Naozaj to nevieš?“.. pohľad starca spočinul na malej krabičke, ktorú Olívia tak starostlivo ukrývala pred zimou. Vzala ju do ruky a začala sa s ňou hrať.
„Zapáľ jednu..“
Olívia sa na starčeka skúmavo pozrela, ale nakoniec jednu vytiahla. V momente ako ju zapálila celé mesto zhaslo a pred Olíviou sa vo svetle zápalky začal vynárať obraz rodičovského bytu. Vyzdobený stôl založený jedlom dotváral honosnú vianočnú atmosféru. Za stolom sedeli traja ľudia, jedno miesto však bolo prázdne. Smutné pohľady všetkých troch smerovali práve k tomu miestu. Olívia si v očiach svojho otca všimla slzy, ktoré tam jakživ nevidela. Zápalka zhasla a mesto opäť zalial ospalý svit olejových lámp.
Olívia sa vystrašene pozrela na starca, ktorý si však len pokojne bafkal z fajky.
„Na čo čakáš, zapáľ ďalšiu.“
Mesto sa opäť ponorilo do tmy. Plamienok druhej zápalky začal poskakovať po námestí a všade, kde sa dotkol zeme, sa začali vynárať ďalšie a ďalšie obrazy. Olívia v každom z nich spoznala jedného zo svojich známych a kamarátov. Každý z nich smutne hľadel z okna a snažil sa nemyslieť na to, že o chvíľu si bude musieť sadnúť k štedrovečernému stolu a zabudnúť na to, že Olívia je navždy preč.
Lampy sa rozsvietili a slzy tiekli už aj po tvári najzaujímavejšieho dievčaťa pod slnkom.
„A čo tretia?“
Keď mesto po tretíkrát zhaslo, plameň zápalky ukázal Olívii ďalší obraz. Avšak tento krát to nebola obývačka, ale schody pred starým domom. Na schodoch sedel chalan, ktorý v jednej ruke zvieral pohár vína a v druhej zapálenú cigaretu. Hľadel na malý papierik ležiaci pri prahu dverí. Keď sa obraz posunul, Olívia si uvedomila, že to je jej fotka, ktorú mu dala už kedysi veľmi dávno. Chlapec položil na zem pohár vína a malou ceruzkou začal niečo vyrývať na obe strany škatuľky od zápaliek. Keď bol hotový, položil ju na jeden zo schodov. Spod šiltovky venoval posledný pohľad milovaným hviezdam, vzal pohár a fotku a vošiel do domu. Olívia si uvedomila, že tá škatuľka je tá istá, ktorú práve držala v rukách. Keď zhasla aj posledná zápalka, Olíviu obklopila úplná tma, v ktorej počula doznievať starcov hlas:

„Každý z nich si niečo želal, pretože v túto noc má každý právo na jedno splnené prianie. Teraz je čas na to tvoje….“

————————————————————————————————————————————————

Poznámka: použitá báseň Paris at night, Jacques Prevert

21.10. 2008 15:10

filo — Tue, 21 Oct 2008 16:21:25 +0000

Bol som psychológom v malom, ale veľmi útulne zariadenom byte. Myslím, že bol môj. Opieral som sa o kreslo. Predo mnou stál môj dlhoročný priateľ (tiež psychológ, nazvyme ho Dave) a zo šálky popíjal niečo, čo konzistenciou pripomínalo čaj ale vôňou skôr kávu. Naľavo stála moja priateľka/manželka, viem len že som ju nadovšetko miloval (nazvyme ju Linda). S Davom sme pracovali na veľmi dôležitom projekte. Šlo o nejaký druh pozorovania istej osoby, ale bolo za tým niečo viac. Vedel som to. Rozprávali sme sa o našich doterajších výsledkoch. Vtedy Dave spravil niečo čudné. „Je krásne môcť sa rozprávať o plodoch vlastnej práce…Aká to škoda, že ty to asi nikdy nezažiješ.“ Jeho slová smerovali k Linde. Nevedel som, o čo presne ide, len to že Linda pracuje na niečom tajnom a že Dave-ov drzý tón sa mi vôbec nepáči. Linda začala na Dave-a kričať a po tvári jej stekali slzy. Už len matne som vnímal ako sa za Dave-om zabuchli dvere a Lindu čupiacu pri stene s hlavou v jej jemných rukách. Mal som nejaký zvláštny záchvat. S prvým Lindiným výkrikom som strátil pevnú zem pod nohami. Snažil som si sadnúť do kresla, ale spadol som. Bol som na štyroch a videl som ako moja pravá ruka zmizla v podlahe. Bol to príznak dlhoročného intenzívneho pozorovania iného človeka, vedel som to. „Ak dlho nazeráš do priepasti, aj ona nazrie do teba.“ povedal raz Nietsche a ani netušil, že to nie je len metafora. Ak sa dlho zameriavate na život a myseľ niekoho iného, nakoniec sa ním stanete. Doslova. Ale zákony Rovnováhy sveta nepovoľujú existenciu dvoch do bodky identických osôb, preto jeden zaniká. Jednoducho zmizne zo sveta a času ako ho poznáme my. A presne to sa postupne stávalo mne. Keď som videl ako mi v plávajúcej podlahe zmizla dlaň až po zápästie bol som vydesený, ale niekde v hĺbke som tušil, že práve o toto mi vždy šlo. Nevedel som prečo, svoju minulosť som si nedokázal jasne vybaviť, ale bolo v nej niečo nejasné a temné. Podarilo sa mi dostať do kresla aj keď v trochu čudnej polohe. Zrýchlil sa mi tep a kŕčovito som dýchal. Zdalo sa mi, že Linda ma drží za hlavu a potichu niečo hovorí. Myslel som, že takto sa to všetko končí a ju už nikdy neuvidím. A v istom zmysle som mal pravdu. Dych sa mi spomalil a keď som otvoril oči bol som opäť vo svojej posteli.

Pozn. : V sne sa mi párkrát vybavila tvár Nicolas-a Cage-a, avšak neviem, či on bol tým mojím tajomným pacientom, alebo dokonca Lindiným. Možné je aj to, že ako Nicolas Cage som vyzeral ja.

Pozn. 2 : Pripadal som si akoby som na chvíľu žil život niekoho iného, kto je mi však neuveriteľne podobný.

Pavlovičovské blues

filo — Thu, 14 Aug 2008 23:42:07 +0000

Čuj tu, jak vlastne ty s holkami v tom Brne?
Hmmm…a tak predstav si, že si červený motorkár s dlhými ušami. Nasadneš na svoju motorku a razíš si to cestou. Pridávaš plyn až to naraz stočíš o 180 stupňov okolo takého toho ostrovčeka, na ktorom je značka daj prednosť v jazde. Ibaže keď okolo nej prefrčíš začne sa točiť a na jej mieste ostane zákaz vjazdu, ale ty to už nevidíš. Fičíš si ďalej a stále pridávaš. Uši ti vejú a cítiš sa slobodný ako nikdy predtým. Zrazu však sedíš na trojkolke a rútiš sa zo strmého kopca rovno dole….až si uvedomíš, že letíš do tmavej priepasti a ty sa bezmocne snažíš pribrzdiť. Trojkolka zmizne niekde pod tebou, ale objaví sa orol, ktorý sa ťa snaží zachrániť. Nanešťastie má obuté hnedé etniesy a nedokáže ťa zachytiť a tak len letíš do tmy. Pocítiš mäkké dno a vidíš, že si v izbe tvojej duše s čalúnenými stenami…… Chápeš aspoň trochu?
Hmmm….a ako skúšky?

Olivovozelená

filo — Wed, 18 Jun 2008 15:12:59 +0000

Bola to noc ako každá iná. Bolo to mesto ako každé iné. Dokonca aj Olívia bola dievča ako každé iné. Nebyť jej mierne autistického vnútra, fascinácie hnedým oblečením, úžasnej detskej povahy a hlavy plnej snov. V podstate bola úplne iná ako všetky ostatné.
Prechádzala sa okolo svojho internátu. Neostal tu už nikto z jej známych, ale Olívii samota nikdy nevadila. Vždy si našla niečo čím si vyplnila čas, či už šlo o upratovanie alebo o skladanie labutí z papiera.
Obklopovalo ju iba opojné ticho a svit hviezd. Len sem tam sa ulicou rozliehal hlasitý čľapot, keď na chvíľu opustila obrubníky aby mohla skočiť do mláky a napojiť svoje etnies-y slzami nebies. V hlave jej začala hrať dávno zabudnutá reggae skladba a tak si sadla na trávu, aby si ju mohla naplno vychutnať. Svet na chvíľu spomalil. Jediné, čo dokazovalo, že život úplne nezastal boli Olíviine nohy pohupujúce sa v rytme reggae a blikot pouličnej lampy neďaleko nej.
„Máš úžasnú auru…“ to počúvala Olívia takmer denne. A bola to pravda. Avšak v túto noc bola jej aura iná. Oveľa silnejšia a mala radostne zelený nádych.
Len si tak sedela a pozorovala Malý voz, keď ju niečo vytrhlo z prúdu všedne nevšedných myšlienok. Priamo stredom Malého voza preletelo niečo obrovskou rýchlosťou. Olívia sa snažila rýchlo si spomenúť na to, čo by mal človek urobiť keď vidí padať hviezdu, ale po chvíli to vzdala a len mlčky hľadela na malé svetielko padajúce z oblohy. Stalo sa však niečo, čo vôbec nečakala. Svetielko sa priblížilo a s tichým „piuuuuuf“ dopadlo na zem blízko Olíviinho internátu. Chvíľu len zarazene sedela a snažila sa zachytiť aspoň slabý zvuk z diaľky. V jej útrobách sa na veľkej párty stretli nadšenie a zvedavosť so strachom a opatrnosťou. Po štvrtom kole ostalo na nohách len nadšenie a tak Olívia vyskočila a rozbehla sa k miestu, kde sa zem stretla s oblohou.
Celá zadýchaná zastala neďaleko malého krátera. Počkala kým sa jej dych spomalil a neveľkými krôčikmi sa začala približovať. Z jamy sa ozval šuchot a Olívia zastala v napätom očakávaní. Upierala hypnotizujúci pohľad na okraj krátera. Len vďaka ospalo žltým lúčom pouličného osvetlenia zbadala veľké vystrašené oči, ktoré ju bojazlivo sledovali. Chvíľu na seba iba mlčky hľadeli. Avšak Olíviina dobrodružná povaha zvíťazila a ráznym ale o to nežnejším krokom pristúpila ku kráteru. Z jeho dna na ňu hľadela malá chlpatá roztrasená zelená guľka. Olívia sa k nej nahla a s tichou poznámkou “štuch do hovna..“ sa jej dotkla prstom. Guča chlpov sa roztriasla ešte viac a radostne sa vrhla do Olíviinho náručia. Zopár nekonečných minút sa navzájom opatrne skúmali. Olívia s nadšením zistila, že povrch guľky je na omak rovnako hebký ako jej obľúbená mikina. „Budem ťa volať Nisha, čo ty na to?“, guľka sa spokojne zatriasla a na znak súhlasu zo seba vydala zvuk, aký Olívia ešte nikdy nepočula. Bola to zmes prekvapenia, radosti a dôvery pretransformovaná do jediného „Ííííííh..“.
Olívia ukázala Nishy celý areál. Dlho sa zabávali, navzájom pozorovali a skúmali nočnú oblohu. Až pri prvých lúčoch vychádzajúceho slnka si Olívia uvedomila, že je veľmi unavená. Všimla si, že aj Nisha sa len ospalo pohupuje na svojich malých nožičkách a tak ju vzala na svoju izbu.
V priebehu nasledujúcich dní sa Olívia s Nishou spriatelila ako s nikým iným. Brávala ju všade so sebou a keď sa začali vracať jej priatelia bez váhania sa rozhodla, že ich s Nishou zoznámi. Všetci sa spočiatku tvárili nechápavo, ale videli Olíviinu radosť a tak sa tešili spolu s ňou.
A tak plynuli minúty, hodiny a dni.
„Počuj zlato, vieš, že Nisha je len výplodom tvojej fantázie, však?“ Olívia ostala v šoku. Nechápala, čo sa deje a prečo ten chalan vyzerá, že to myslí vážne. A vtedy jej to začalo dávať zmysel. Po dvoch týždňoch od príchodu zeleného návštevníka konečne spoznala pravdu. Videla ho len ona, vždy ho videla len ona. Preto tie nechápavé pohľady, preto tie zdržanlivé vyjadrenia na adresu zeleného chlpáča aj od jej najlepších priateľov. Nevedela, čo ďalej. Ale keď sa raz večer zadívala do veľkých nevinných očí svojho spoločníka, rozhodla sa. Nech si vraví kto chce, čo chce pre ňu bude navždy skutočný. A tak sa aj správala. Naďalej ho brávala všade so sebou a starala sa o neho so všetkou nehou.
Jedného dňa sa však pred jej dverami zjavili dvaja muži v bielych plášťoch a kým stihla povedať niečo na svoju obranu, v jej krvnom obehu začalo prúdiť silné anestetikum. Prebrala sa na podlahe čalúnenej miestnosti v kazajke, ktorú doteraz poznala len z amerických filmov.
V ten večer žiadny z jej známych nebol vo svojej koži. Chalani sedeli v baroch a zapíjali smútok, pretože nebolo veľa takých, ktorých by Olíviin zjav nezasiahol priamo do srdca. Dievčatá sedeli zavreté na svojich izbách a po lícach im stekali nezvyčajne slané slzy, pretože ďalšiu takú kamarátku akou bola Olívia by len ťažko hľadali pod brnenským slnkom.
V prítmí ihličnatých stromov sedel ešte jeden chalan, ktorého život toto veselé stvorenie hlboko poznačilo. Spod ošúchanej šiltovky žiarili do tmy modré oči zahalené kúdoľmi dymu. Nevedel čomu má veriť. Celý život balansoval na hrane reality a svojich imaginárnych svetov a teraz, keď sa konečne stalo niečo magické nedokázal tomu uveriť. Ľahol si na lavičku, odpálil ďalšiu cigaretu a s prázdnou hlavou hľadel na hviezdy.
Olívia nepohnuto sedela a hľadela do smutných očí svojho zeleného spoločníka. Jeho chlpaté telíčku nasiaklo vlhkými slzami. Nisha pristúpila k Olívii a chytila sa jej obnaženého chodidla. Usmiali sa na seba a po záblesku smaragdovozeleného svetla ostala v miestnosti ležať len prázdna kazajka.

Smrteľná agónia

filo — Tue, 25 Mar 2008 14:33:59 +0000

Bola v pasci. Ešte nikdy vo svojom krátkom živote sa necítila taká opustená.

Prečo som sa neriadila inštikntmi?

Kruh nekonečného zúfalstva, uprostred ktorého sa nachádzala jej telesná schránka sa nebezpečne zužoval.

Klaustrofobický strach zo života? Alebo z toho, čo je za ním?

Tunel, na ktorého konci je len veľmi matné a nedosiahnuteľné svetlo. Jej duch chcel ešte aspoň raz vzlietnuť, pozrieť sa na svet z výšky a vysmiať sa všetkým, ktorí boli príliš slabí, ale jej telo bolo pútané k zemi doposiaľ nepoznanou silou. Nebol tu nikto. Nikto, kto by jej pomohol, kto by jej pripomenul, čo je to smiech. Len tie hlasy…

Sú len v mojej hlave??

Snažila sa spraviť aspoň krôčik, ktorý by ju vytrhol z tohto depresívneho zovretia osudu. Čím viac sa však snažila, tým menej síl jej ostávalo a výsledok bol nulový. Od vyčerpania už nedokázala rozlíšiť, čo je skutočnosť, a čo sa odohráva len v útrobách jej vlastnej mysle. A ten pocit… Zem sa začala triasť.

Nie to nie je možné! Ako by to mohlo byť skutočné?!

Jej šialenstvo vyvrcholilo tichým výkrikom do prázdna. Posledné, čo pocítila, bol prúd chladnej vody, ktorá ju zrazila na kolená.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

„Tfuj..“

„Čo je?!“

„Kaamo, skoro som vypil muchu..“

„Nerieš, poď na ciigo…“

Krátke rozjímanie pri západe slnka..

filo — Sat, 23 Feb 2008 16:33:14 +0000

Otvorené balkónové dvere, cigareta a popolník z kokosového orecha.

Jarný vzduch mi koluje v žilách.

„Žiješ v predstavách…“

Asi to tak bude. Pomaly zapadá slnko. Obzor chytá oranžový nádych.

„…krvavočervený…“

Nenávidím to prirovnanie.

Obzor mi pripomína jeseň. Drevené ruky pohybujúce sa v rytme reggea pod nápormi vetra. A potom… vzduch stojí. A vy cítite každou časťou neistého tela dážď.

Očné zatemnenie. Zatemnenie očí.

„Nikdy sa nepozeraj priamo do slnka!“

Obrazce pred očami v rasta farbách. Halucinácie. Možno sú práve ony pohľadom do nedosiahnuteľného reálneho sveta a halucináciou je tento socialistický stôl. Ktovie…

Dokola čítam divožienkine básne. Hmmm…sú fakt krásne ale slnko aj tak zapadá.

Ánry Dží a jeho skvosty. (Úsmev.) Kaamo, čo všetko sme my spolu zažili. Desiatky fliaš vodky, stovky jointov, tisíce cigariet a nespočetné množstvo absurdných konverzácii so zmyslom pre nepodstatný detail našich existencií. Veru…asi mi to chýba.

Tonko Demidž. (To už sa takpovediac „rehocem“.) No, čo ti povedať bratu…taký je život…vííš jako. Desiatky, stovky, tisíce… „odjebov“. Ale ty si bol vždy chápavý a vedel si, že to inak proste nebude. Vesmír neojebeš. Ale v tvojom prípade sa to raz možno podarí. Nekonvenčná výnimka potvrdzuje pravidlo.

Pomaly sa stmieva. Najvyšší čas pochovať ďalšiu cigaretu. Veď aj život je ako cígo. Dlhý, nudný, sofistikovaný a snobský ako davidoffka alebo krátky, intenzívny a červeno-biely ako startka.

…divadelná veda… gnaag môj najmilší aspoň ty žiješ svoj sen. Kiežby si sa nikdy neprebudil. Už sa teším na stretnutie pri zlatom vodopáde. Pokecáme o živote a ja pochovám ďalší pakel.

Ach toľko ľudí z ghetta a tak krátky život.

Zdravím Ružomberok a Prahu, Bratislavu a Košice, veľkolepé PO-city a jeden malý pozdrav do Holandska…a ľudí z Brna stretnem večer…pri černej hore.

Kráľ Sopeľ aka. Rozprávka o hľadaní šťastia

filo — Thu, 29 Nov 2007 00:53:44 +0000

Kde bolo, tam bolo. Za siedmimi tabakovými a marihuanovými poliami, za siedmimi liehovarmi a jedným surikatim bolo raz jedno kráľovstvo. V celom kráľovstve nežil nikto len starý a múdry kráľ. Kráľ Sopeľ. Nevládol nikomu a preto ho všetci jeho poddaní na slovo poslúchali. Žil si šťastný a pokojný život, až kým si neuvedomil, že mu niečo chýba. Nedokázal prísť na to, čo to môže byť, ale ten pocit prázdnoty a magického nenaplnenia ho zožieral deň za dňom viac. Hľadal to všade. V tlejúcom špaku, na dne pohára, dokonca aj v zvratkoch po prehýrenej noci. Avšak po každom pokuse dosiahnuť nedosiahnuteľné sa ocital v ešte väčších depresiách.

Jedného dňa beznádejne hľadel do zrkadla a vtedy to prišlo. Je to predsa také jednoduché. „Ako to, že ma to nenapadlo skôr?!“ Zahasil cigaretu o neidentifikovateľnú časť svojho rôsolovitého tela, zbalil si zopár nevyhnutných vecí (cigarety a fľašu najlepšieho bourbon-u) a vyrazil. Keď prekročil hranicu svojho kráľovstva, naposledy sa otočil, spomenul si na všetko krásne, čo tu prežil, pousmial sa a vykročil v ústrety neistému dobrodružstvu.

Putoval dlho, predlho. Prešiel mnoho lesov a močarísk až natrafil na neveľkú dedinu plnú jemu podobných sopľov. Akonáhle uvidel prvého, ostal zarazene stáť a nevychádzal z údivu, pretože ho nikdy ani len vo sne nenapadlo, žeby niekde mohol žiť niekto ako on. Nenapadlo ho dokonca ani to, žeby niekde mohol žiť niekto. Po prekonaní prvotného údivu zistil, že sople žijúce v dedine sú mu podobné viac ako si myslel. Nie len bledozeleným výzorom, ale aj myšlienkovými pochodmi, túžbou po zábave a istou dávkou pomätenia. Náš hlavný hrdina dospel k záveru, že to musel byť práve absolútny nedostatok kontaktu s inými sopľami, ktorý ho privádzal do depresií. Teraz keď bol tu, medzi priateľmi a srdečnými neznámymi, pocítil radosť zo života a neľutoval, že opustil svoje prekrásne kráľovstvo.

Ale nič netrvá večne. Po istom čase opäť pocítil dobre známu prázdnotu. Spočiatku sa snažil túto skutočnosť ignorovať, ale nešlo to. Ten pocit bol príliš intenzívny nato, aby ho len tak odsunul bokom. A tak opäť zosmutnel. Už sa neradoval zo západu slnka a východu mesiaca. Nenachádzal uspokojenie v túlaní sa lesmi ani v rozhovoroch so svojimi priateľmi. Pocity úzkosti a zúfalstva sa striedali s pocitmi zúrivosti a bezmocnosti spraviť niečo, aby bol znova šťastný.

Ako sa tak raz potuloval močiarmi neďaleko dediny a rozmýšľal o ukončení svojej biednej existencie na dne jedného z nich, uzrel niečo, čo ho vytrhlo z ponurých myšlienok. Bolo to neskutočné. Nikdy predtým nič také neuveriteľne krásne nevidel. Chvíľu len stál a nevychádzal z údivu. Bola to ona. Bola to ona, o kom celé noci sníval, ale už dávno prestal dúfať. A teraz je tu. Stojí pred ním a usmieva sa. Žiarivo žltá zástupkyňa ženského pohlavia sopľov. Nemohol tomu uveriť. Keď sa konečne spamätal z tohto šoku, nabral odvahu a prihovoril sa jej. Nebola síce presne ako tá z jeho snov, ale aj tak bola dokonalá. Krásna, očarujúca, milá, so zvláštnou iskrou v očiach. Proste úžasná. Sympatie boli obojstranné a tak onedlho začali spolu žiť a obaja boli šťastní.

Avšak ani to netrvalo dlho. Kráľ Sopeľ zosmutnel. Ani toto dokonalé stvorenie mu neprinieslo to, čo hľadal. Ale pred svojou milovanou nepovedal ani slovo, pretože by nedokázal zniesť pocit, že sa kvôli nemu trápi. Usmieval sa čoraz menej, až napokon úsmev z jeho tváre úplne zmizol. Jeho vyvolená si to všimla. Mala ho veľmi rada a nedokázala sa viac pozerať ako sa trápi. A tak mu jedného dňa povedala, že aj keď ho neuveriteľne ľúbi, vidí, že s ňou nie je šťastný. Do malého batôžka mu zabalila najlepší tabak zo sveta sopľov, ktorý zdedila ešte po svojom pradedovi. So slzami v očiach a prísľubom, že na neho bude čakať ho vyprevadila na ďalšiu cestu za šťastím.

Kráľ sa nemohol pozerať na jej utrápenú tvár, ale vedel, že ostať nemôže. Nepomohol by tým ani sebe ani žene, ktorú nadovšetko miloval. Znova blúdil nekonečnými lesmi, horami a údoliami. Jeho cesta bola dlhá a mnohokrát náročná. Ale jeho odhodlanie bolo pevné a vôľa nezlomná. Lesy boli čoraz tmavšie a hustejšie. S vypätím všetkých síl sa predieral krami a húštinami. Keď sa už jeho situácia zdala beznádejná a jeho duch bol zlomený, uzrel svetlo. Vzoprel sa a pocítil nebývalú energiu. S bojovným pokrikom prekonal posledných pár metrov a celý doráňaný a doškriabaný sa ocitol na okraji siahodlhej pláne zaliatej oslepujúcim svetlom. Na druhom konci kráľ rozoznával obrysy obrovského tunela, ktorý bol zdrojom tohto svetla. Hľadel na tú krásu s nemým úžasom. Jeho telo sa odlepilo od zeme, cítil sa voľný ako pierko letiace vzduchom do neznáma. Svetlo ho priťahovalo. Letel čoraz rýchlejšie až kým sa pravou rukou nedotkol nekonečna. Na druhom konci tunela našiel to, čo tak dlho hľadal. Vreckovku…

Zeleľudia

filo — Sat, 20 Oct 2007 15:26:47 +0000

Obyčajný chalan z obyčajného malého mesta sa prebral vo veľkomeste. Vstal, prešiel pár krokov i riekol: “Ej bysťu, či by som bol rád kalerábom!“ Puf. A bol z neho kaleráb. Nemal sa zle. Vlastne mal ten najkrajší život aký si len kaleráb, ktorý bol býval bývaval obyčajným chalanom z obyčajného malého mesta, mohol priať. Mal všetko, čo potreboval. Všetci sa o neho vzorne starali a našiel si množstvo kalerábových priateľov.

Avšak jedného dňa prišlo to, čo raz príde v živote každého kalerábu. Dozrel. Ľudia, ktorých považoval za svojich priateľov a dobrodincov, ho vytrhli, umyli a položili na tanier. Už viac nechcel byť kalerábom, ale obyčajným chalanom z obyčajného malého mesta. Aj by niečo povedal, ibaže ľudia nerozumejú reči kalerábov. A tak mu neostávalo nič iné ako sa prizerať blýskajúcej sa čepeli noža, ktorá mu prešla zrelým kalerábovým telom tak ako prechádza blýskajúca sa čepeľ noža zrelým kalerábovým telom. Pocítil ľahké šteklenie nasledované ostrou bolesťou. Napichnutý na vidličku hľadel do útrob ľudskej duše…

Priepasť

filo — Mon, 13 Aug 2007 22:07:08 +0000

Otvoril som oči. Nevnímal som nič okrem zradného pocitu absolútnej prázdnoty, ktorý ma vytrvalo prenasledoval niekoľko posledných mesiacov. Malátne som sa postavil a naprázdno preglol. Cola, balkón, cigareta. Špirály zamatového dymu sprevádzali moje myšlienky bezcieľne stúpajúce pomedzi dažďové kvapky. Bola tam. Ešte stále tam stála. Dokonale premočená a smutne krásna s pohľadom ponoreným do neznáma. Jej dlhé hnedé vlasy sa nebránili náporom jarného vetra a zelené oči žiarili v šere skorého rána.

Už niekoľko dní stávala nepohnuto na tom istom mieste. Prichádzala pred svitaním a odchádzala s posledným lúčom slnka. Dokázal som ju pozorovať celé hodiny.

Stála na okraji bezodnej priepasti a hľadela do tmy. Za ňou sa rozprestierali nedozierne pláne fialovomodrej trávy. Nočná obloha bola taká čistá ako nikdy predtým. Cítil som, že celý svet sa ponoril do omamného spánku. Len jas hviezd živo narážal na listy mladého baobabu pár metrov od nej. Pristúpil som k nej, no neodvážil som sa čokoľvek povedať. Cítila, že som tam. Vedel som to. Pootočila hlavou a jemne sa na mňa usmiala. V tej chvíli som vedel, čo bude nasledovať. Pohodila vlasmi a vykročila v ústrety tme…

Otvoril som oči. Stále som sedel na balkóne a dievča naďalej moklo a hľadelo do prázdna. Uhasil som cigaretu tlejúcu medzi zažltnutými prstami. Vzal som deku a vybehol som do dažďa. Prichádzal som k nej odzadu. Pár metrov od nej som zastal a rozmýšľal, čo poviem. Cítila, že som tam. Vedel som to. Z vedľajšej ulice sa vyrútilo auto. Pootočila hlavou a jemne sa na mňa usmiala. Akoby na to auto čakala celý život. Vedel som, čo bude nasledovať. Prehodil som si deku cez plecia a pomaly som odchádzal. Škripot bŕzd a tupý náraz. Vykročila v ústrety tme…

“Keď dlho nazeráš do priepaste, aj priepasť nazrie do teba.” Nietzsche

Ilúzia sna.

filo — Tue, 03 Apr 2007 19:39:55 +0000

Tam kde sa svet točí v kruhu neistoty a nádejí,
kde stretávam sen a sen stretáva mňa,
dúfam, že skončí sa nezačaté,
a budem môcť vykročiť prázdny do nového dňa.

Snívať začal som na mieste troch sôch,
keď uzrel som krásu kryštálových hviezd
a rozhodol sa už vtedy kráčať v tieni tvojich nôh,
spoznávať krvavo modré oči zadymených miest.

Len pár západov slnka a východov mesiaca
stačilo aby si si vzala časť môjho sveta.
Neviem, čo ťa k tomu viedlo, možno si nevedela,
teraz je však celý tvoj, ja sa v ňom len zmietam.

Hľadám cestu von cez zelené špirály,
pri ktorých som ale opäť s tebou,
nedarí sa mi ujsť pred žiarou tvojich očí,
zo sveta deprimujúcich dvojzmyslov.