Schopenhauer nemal pravdu.

Dá sa to aj inak.

Vymasakrovali sme si pecen, pamatame? Bolo to tam hore, ked sa ide od Ondreja k Ygnacovi, enzymuju tam kataliticke reakcie. Strasne rychlo. Hned. Preto prilis pomaly. Ani sme nestihli sledovat slnecnice. Nirvana, koniec, splynutie s vesmirom nastava prave vtedy a len vtedy ked sa na nas uz nikto nepozera a nemoze nas porovnavat so svojim patetickym spolocenstvom .

(ČBTD)
Vies preco sa mi uz snivas len ako vedlajsia postava s nejasnymi svetlozelenymi konturami? Ani ja, ale stredoveky kral crimson to vie. Nechce mi to povedat. Zbytocne mu ponukam vlastnu pupocnu snuru. Nemame radi pocit beznadeje? Zbytocnosti? Aj ked objavime Zen, stale budeme len ubohi ludia bez schopnosti porozumiet dokonalej komplexnosti vesmiru. Zakladna poucka: ‘Zivot je utrpenie’. Ano, vsetkym je to jasne, ale len do casu, ked to mame (musime) prijat ako jedinu zakladnu pravdu. Nemat zivot po zivote, vymanit sa z kolobehu je to najlepsie, co sa nam moze stat. Ja som to uz pochopila (len trocha po svojom, ale aj tak je asi nezdrave mat fetish, ktory zdielam len so vzduchom plnym cudzich voni), ale myslim, ze stale niekde hlboko v mieche citim to zvlastne palenie a napinanie na nervyparalyzujuce zvracanie.

Janu z Arku upalili. Mala prilis sladku, jablkovu a nevinnu vonu. (To by mal byt citat Patricka Suskinda, len skoda, ze to nikdy nepovedal)

“Milujem Ťa.”

Heroicky vybuch heretickej (fuj, skazeni ludia) sopky siesteho zmyslu & zrakovej vady. (!!!)

Predstav si, ze si kedysi kazdych par hodin zvieral v perach maminu bradavku.
Hej, nemyslime si, ze by trebalo vyparit nase zvratene myslienky? Teraz je ten spravny cas (blaaaaaaablaaaaaaa, nezerte maso, blaaaaaaablaaaaa manipulujte sa, nechajte skapat nadherny chaos vo vlastnych hlavach. Su zlozito jednoduche, to by mohlo pomoct, hm?)

End of the night, piesenka, the doors: William Blake. Basnici su prekliati len natolko, nakolko zarputilo sa drzia svojich naivnych predstav o vlastnej nadradenosti.

Priepast pekelna, ocistec a ine vylety ponukame len my, v PodvedomieTravel!

Pustite si vsetci hudbu, dajte na okno dve sviecky a myslite na vsetkych velkych mrtvych ludi. A tych malych aspon lubte tak intenzivne, ako nenavidite prazdnotu po tych velkych.

Pateticke citrusy, ubohe, ubohe nestastne zamilovane mandarinky. Mate cas na dom v srdci americkej prerie? Peyotovi indiani vidiaci nas hlasny, nablyskany McKoniec sa krmia tvojim KRVAVYM pomarancom.

Zvratili sme milovanie, ludstvo. Topime si ladovce. A zajtra aj napriek tmu vyjde slnko. Dobre rano, Amerika.

(cynik umrie stale sam)

Prepáčte, ešte raz sa ospravedlňujem, naozaj neviem ako sa dostala z tej klietky, veď ju na noc stále zamykám…

Šeňi sa asi hodinu predtým zdalo, že je v nebi. Plávala spolu s neónovými rybkami po belasej oblohe a spolu odhrýzali z osviežujúcich oblakov veľké baránkoidné kusy. Ležala vtedy na gauči v nejakom byte a nevedela o sebe.

“Hej, už si mi hovorila,” odpovedal neochotne vysoký mladík v krikľavožltej čiapke po otcovi. “Ale o to tu teraz nejde… Šeňa, chápeš do akej situácie sme sa dostali? Myslím, že ti to nie je celkom jasné… Ja…” a zasekol sa.

Ale rybky neboli jediní spoločníci. Boli tam aj očné buľvy. Také ako na tej platni Pink Floyd, čo raz videla ako malá u strýka a odvtedy všade kreslila veľké gule s rôznofarebnými loptičkami v strede. Vtedy ešte nevedela, že sú to buľvy.

“Jooooj šak sa netrap. Ty si taký dement niekedy. Normálne si sa zamiloval do inej baby a chceš byť s ňou a nie so mnou. Šak dooooobre, mňa už tie stavy prešli, nejdem si ublížiť.”
Chlapcovi čo stál vo dverách medzi minikuchyňou a minihalou prebehol po chrbte mráz. “Tak to dúfam. Ešte raz, prepáč Šeňi. Mrzí ma to, ale proste tak to je. A aj tak… Už je neskoro, mal by som ísť domov,” zobral zo zeme svoju školskú tašku, ktorú mal ten deň v škole, lebo doma od rána nebol. “Ahoj. Zajtra ti zavolám, že ako to zvládaš. Pravdupovediac sa o teba dosť bojím. Nie že urobíš nejakú hlúposť.” prvýkrát počas celého večera sa Šeňa prestala tváriť veselo.

Zaryla ohryzané nechty do sivého gumeného lemu na okraji chladničkových dvierok tak pevne, až sa odchlípil a ukázal na vnútornej strane nános asi dvojročnej špiny.
“Jarko, daj si jabko, jo? Tieto blahosklonné rečičky naozaj nepotrebujem. Asi pred hodinou som si uvedomila, že je mi to fakt putna. Pozri, vonku je nádherne, sme zdraví, máme skvelé rodiny… No vieš, všetky tieto pozitívne kecy. Zmysel života ak chceš. Doriti Jaro, prestaň sa konečne tváriť tak previnilo. To je až také nepochopiteľné, že sa ti nehádžem okolo krku aby si ostal? Alebo ti o to šlo?” zasmiala sa asi až príliš nahlas, lebo z neďalekej izby jej brata sa ozvalo nespokojné vrčanie.

Hodila rýchly pohľad na nástenné hodiny nad drezom, ktoré si pred rokom doviezli z dovolenky v Grécku. Spomenula si na teplé more… V podstate je všetko rovnako teplé, len my sa na to pozeráme zo zlého uhla. Nie, dotýkame sa zo zlého uhla. Mmmm. Nemala náladu deliť sa s niekym o svoje metafyzikálne teórie.
“Okej, pol jedenástej, bež, o dve minúty ti ide posledný bus. A pozdrav Katku,” neodpustila si trošku zabŕdnuť. Jaro to zjavne nepochopil.
“Dobre, pozdravím. Ju to tiež mrzí. Porozprávate sa v škole, všetko bude fajn,” pomaly sa presunuli do chodby.

“Ja ani nič iné netvrdím, ty si ten čo si robí vredy, nie ja. Okej. tak ahoj, keď dojdeš domov, prezvoň, aby som vedela, že ťa neznásilnili zlí pankeri,” usmaila sa naňho ako za starých čias. Hľadal bundu na zapratanom vešiaku, ona medzitým pred zrkadlom skúšala, ako vie najviac vypúliť oči. Nebola majster sveta, tak radšej prestala.
“Ahoj.” Ani vágne objatie, obul sa a s rozviazanými topánkami nastúpil do sivého výťahu v ktorom smrdel chmeľ a moč.

Zavrela dvere. Hlboký nádych, výdych. Snažila sa predýchať ten výťahový smrad. V skutočnosti to bol dobrý deň. Bola prekvapená, že je naozaj celkom v poriadku. Dokonca cítila nemiestny pocit ľahkosti niekde v hrudi. Sloboda? Hmmmm… Chcelo by to hudbu. Vyhrabala z bielej plátenej tašky plejer (úžasné slovo) a zapla ho. Samozrejme by bolo efektnejšie pustiť si cédečko na veži v kuchyni, ale bolo dosť neskoro. Chvíľku sa pozerala z okna a predstavovala si, ako sa jednotlivé príbehy ľudí za tými oknami prepletajú, či sa im to páči alebo nie. Po chvíli si spomenula, že mala rozrobené niečo lepšie.
“Jasné, moje fajné jedlo. Čo to tu ešte máme…” a začala sa prehrabávať v skrinke pod umývadlom. Po dôkladnom uvážení si na stôl vedľa seba postavila ten čučoriedkový hrebeň a jogurt, ovsené vločky, sušené slivky, tuniaka s mexickým šalátom v konzerve a našla ešte stopercentnú pomarančovú šťavu (Zľava! Zľava! 20% gratis!!! Zľava! Zľava!).

Naservírovala si to pred seba a začala jesť. Fascinovala ju najmä kombinácia tuniaka so slivkami a rozhodla sa, že by to chcelo ešte niečo. V šuflíku si všimla rozsypané nejaké modré guličky čo vyzerali ako korálky čo nosievala mama keď bola ešte malá. Zobrala si ich a zamiešala do jogurtu. Púšťali farbu a v bielom jogurte nechávali špirálovité obrazce. Kedysi jej jeden týpek vysvetľoval teóriu, že všade sú špirály. Vtedy jej pripadala pritiahnutá za vlasy, ale teraz sa jej konečne pozdávala. Prišla jej na chuť, dalo by sa povedať.

Keď skončila svoje obžieracie orgie, šla si ľahnúť do izby, samozrejme oblečená v svetri a rifliach. V ušiach jej stále ryčal nejaký nórsky chillout.

“Ja to nechápem… Veď jej už bolo lepšie. Ako sa mohla…” pani Šencáková sa pevnejšie chytila ramena svojho plešatého manžela a rozplakala sa. Sedeli v pohrebnom ústave a vyberali truhlu, kvety a ďalšie veci, ktoré mali podľa letáku, ktorý pán Šencák držal v studenej spotenej dlani “zaručiť dôstojnú rozlúčku s vašimi blízkymi”.

“Dana, neplač. Proste to bola jej cesta. Zdala sa mi v poslednom čase nejaká čudná. A keď ju Juraj opustil, asi toho na ňu už bolo priveľa.”

“Ale… ale jed na krysy? To som bola až taká zlá matka? Veď to bolo také milé dievča.”

Zriadenec pohrebného ústavu si len napravil dokonalú cestičku v hustých svetlých vlasoch a obdaril trúchliacu matku vzorovým spolutrpiteľským a nadmieru chápavým úsmevom.

“Teraz jej je lepšie pani, teraz jej je zaručene lepšie. Je v nebi.”

Zajko putoval dlho-predlho, no stále ani len netušil, kde má lásku hľadať. Až raz ku večeru, keď sa už slnko chystalo spať, vyčerpaný Zajko došiel k moru.

Zajko nikdy predtým more nevidel. Bolo veľké, ligotavé a mocné. Zajko bol užasnutý. Nevedel, čo povedať, nevedel, čo si myslieť. Chcel sa k tej nádhere dostať čím bližšie.

“Je to… Je to zvláštne. Aké príjemne teplé. Celého ma to pohlcuje… Zvláštne. Páni, toto musí byť tá láska…”

Na druhý deň ráno more vyvrhlo strakaté telíčko zajka Zajka. Našiel svoju lásku, ktorú tak dlho hľadal…

Dnes opäť môžem vrátiť svoj žltý mozog

do mladého starinárstva na rohu Fascinujúcej a Rutinnej

Vymením ho za glóbus tvojich dlaní

od starej cigánky s poškodeným hmatom

Dnes znova (zas a znova) vstúpim do kalných vôd

mojej osobnej Gangy (na jej hladine plava popol tvojich uší)

Aaaaach… Tento deň nech je dňom medového schodišťa

nech mačky kapú graviditou

Lebo dnes sa Zem podruhýkrát zastaví

Aby som ti mohla pokojne podať krčah

plný našich dôležitých malicherností

a ty mi nimi pokojne vytrieš zrak (či piesok z očí…)

Dnes sa mi pulz konečne ustáli na podhodnote pí-er-na-dru-HÚ

A až si vyzlečieš ten lesklý kožuch gizimovosti,

skočíš so mnou za obzor hurmikakov

až k gýčovému žĺtku stromov

obíjmem vštepené začiatky tvojich vlasov

a počkám s tebou na život.

Cadaver … helops
Sledujem tú VEC
podo
mnou
(Masa vody)A je mi do smiechu.

Do plaču.
Farby sa divne miešajú
(väčšinou sivá a zelená)
Ryby majú po dve nohyAj oči (zrak)
A žiabre (vzduch)

Orgány (pocit)
Šupiny sa NÁM už dávno
(dávno!)
nelesknú
Moje nie
Ani vaše
(Tak načo doriti

si ich navzájom chválime?)
Raz vám všetkým
Poodhrýzam (farby duuuhy) plutvy

A nepoviem prečo
A potom
A potom
A potom
A pot
OMMM

To príde
(Vyyyydych)
Priblížite sa mi
Vy
Vaše žiabre
Oči
Rybacie vtáky

Matné šupiny
Vyplávate
Zo svojich extrakalných

zmapovaných spoločenských hlbín:
Budeme sa spolu vznášať
Na olejovej hladine
sveta

Šupiny… tie sa začnú lesknúť
Raz snáď príde koniec
(Prinesú ho čajky)
Zožerú nás
(oči, šupiny, po dve nohy, chvosty)

(venované pamiatke Ernesta Peroviča)

trafka

samá erotika

kafka

zavri okná, prosím, dorris

bernard sumner

stephen morris

život mi je šumafuk!

ian curtis

peter hook

tešíme sa na péenku?

stratila som peňaženku

tak toto je paráááda

joy division=nadvláda
opantáva moju myseľ

v ľadvinách mi sídli syseľ

zdá sa vám to príliš ogriš?

niKTO VÁS K TOMU neNÚTIl

Nahmatal vypínač bielej nočnej lampy a zažal ju. Studené svetlo osvetlilo jeho neoholenú rozospatú tvár. Obul si svoje staré plyšové papuče, ktoré dostal kedysi na Vianoce a už si vlastne ani nepamätal od koho. Odšuchtal sa do kuchyne, postavil si vodu na kávu, nachvíľku sa začítal do včerajších novín. Kým sa voda varila, odvliekol sa do kúpeľne, kde ho čakal pohľad do zrkadla, ktorý ho veľmi nepotešil. Zavrčal a začal si na tvár kydať modrú penu na holenie, ktorá sa na jeho tvári menila na bielu. Oholený, no stále v pyžame si vychutnal tú brečku, ktorú optimisticky niektorí volajú káva, pričom sledoval svoju mačku, ako nervózne chodí hore-dolu po izbe. Vstal teda od stola a nasypal jej do misky ‘maškrtu’. Mačka sa naňho znechutene pozrela a vyskočila na svoje obľúbené miesto na okennej rímse. “Ach Čiči, aspoň ty ma neštvi…”

Hodiny ukazovali už šesť, tak vbehol do spálne a nasúkal sa do nejakého najčistejšie vyzerajúceho oblečenia, šiel ešte naposledy do kúpeľne, aby si po káve umyl zuby. Samozrejme si pastou zašpinil košeľu, ale ponáhľal sa, tak to nechal tak. Vzal kľúče od auta, zamkol byt a vbehol do podzemných garáží, kde naňho čakal jeho červený renault s potlčeným bokom. No výborne, niekomu sa v noci zasa niečo pekne zadarilo. Sadol do auta, pustil rádio a vydal sa starou známou cestou do práce. Ako prechádzal sivou cestou lemovanou starými topoľmi a počúval desivé počty obetí posledných útokov, po chrbte mu behal mráz. Prestaňte konečne, ľudia… No tušil, že mu nebude vyhovené.

Vošiel do vstupnej haly dláždenej chladnými sivými kameňmi. Keď zdravil vrátnikovi čítajúcemu nejaký bulvárny plátok, dych sa mu pred tvárou zrazil na paru. Privolal výťah, nastúpil. “Dobré ránko!” snažil sa priateľsky pozdraviť staršej pani, čo robila v bufete na treťom poschodí. Bufetárka neochotne odtrhla zrak od špičiek svojich neforemných hnedých topánok a fľochla po ňom otrávený pohľad, ktorý si ho premeral od hlavy po päty a potom zastal na škvrne po paste na tmavomodrej košeli. “Hej, dobré, dobré,” a ďalší prieskum vlastných topánok.

“To sa nám dnes ochladilo, čo?” snažil sa ďalej o jednoduchú konverzáciu.

“Hm, hej. Kurevská kosa.”

“Eee… Až by človek nepovedal, že je len október.”

“Hm.” No fajn, asi to nemá zmysel. Začítal sa do ‘návodu na obsluhu výťahu s automatickým ovládaním’, ktorý poznal za tie roky chodenia výťahom s podráždenými ľuďmi už naspamäť.

Na treťom poschodí ‘rozprávková starenka’ vystúpila, ani neodzdravila na jeho ‘dovidenia’ a po siedme šiel už sám.

Na konci chodby so starými ošúpavajúcimi sa tapetami zahol vpravo a odomkol dvere potiahnuté nevkusnou bordovou koženkou.

Kancelária bola prázdna, len v jej strede, otočené k oknu zaberajúcemu jednu celú stenu miestnosti, trónilo ošúchané kreslo, vedľa neho popolník ako na vlakovej stanici. Zobliekol si sako a sadol si do kresla. Posledný pohľad na hodinky. Aaaaah. Konečne. Usmial sa sám pre seba, zavrel oči a začal hlbokým hlasom odriekať verše dávno zabudnutej básne v dávno zabudnutom jazyku. Keď stíchol a otvoril oči, siahol do ľavého vrecka nohavíc a vybral si krabičku cigariet. Zapálil si a ešte chvíľu sa kochal pohľadom na slnko, ktoré sa práve tak ako každé ráno začínalo pomaly šplhať nad obzor.

In his wings- entire space

He sat there for just a while

I didn’t even walk a mile

At a glance I saw him die

It made wanna really cry

So I cried and cried and cried

I didn’t think about my pride

The sweet lil’ fella’s dead

Now I have just my own head

Veď načo ti budem, aj tak obaja dobre vieme, že nie som tvoj typ. Upgrade je pekná vec, ale niekedy nestačí. Update… Nová verzia. Lepšia. Pohotovejšia.

Už nikdy nepocítim ako sa tvoje nápady a myšlienky vlievajú do mojej (kedysi podľa teba ‘fascinujúcej’) pamäte. Nie. Už nič nepocítim. Bude len ticho, večne turned off, standby je pre mrciny ako je nedostatočný trest.

Nenechaj si ani jeden môj komponent. Neponižuj ma. Chcem odísť dôstojne, chcem, aby si ma vrátil takú, akú si ma získal. Ale to sa nedá. Som iná. Mám v sebe vírus, ktorý nevedeli odstrániť ani tvoje ruky. Napadol ma, už to nezmeníme…

Zbohom krásny svet, svet núl a jednotiek, odchádzam do kremíkového neba!