Obrovskú tmavú miestnosť prerezávajú lúče pestrofarebného svetla, pod ktorými sa hemží masa tancujúcich ľudí, dlhý barový pult lemujú postávajúce, rytmom nakazené i popíjajuce siluety. Na vyvýšenom a chránenom pódiu je mladými a naivnými missy obletovaný Dj. Ktorá dnes skončí v milostnom objatí jeho auta?

Ona už o chvíľu pôjde domov. Myšlienka na svoju posteľ a teplú náruč domova ju trošku upokojila.

Iba jej srdce sa nechcelo uspokojiť s tým, že bude bez neho. Bez neho, ktorého srdcervúce oči ju pri každom jeho pohľade prebodávali v najbolestivejšich miestach jej srdca. Nikdy spolu neprehodili ani jedno slovo, nikdy sa ani letmo nedotkli, no ona mala pocit, že pozná každý jeho kúsok života i tela. Chcela cítiť jeho jemnú pokožku na svojich bruškách prstov, túžila sa perami dotknúť jeho pier, túžila preskúmať každý milimeter jeho tajomného sveta. Nemala odvahu. Tak ako nemala odvahu pri Robovi v 7. triede, jej prvej veľkej láske, tak ju nemá i teraz. Bojí sa odmietnutia. Bojí sa ,že ju zhodí pred všetkými kamarátmi, bojí sa, že prelomí jej pevnú zem pod nohami a ona sa prepadne pod ťarchou škodoradostného smiechu, tých na ktorých jej záleží. Chce, aby to prišlo samo od seba, ako všetky tie vzťahy predtým. Chce, aby sa ozval prvý, aby ju dobíjal, aby ju miloval. Chcela, aby ju konečne niekto vnímal ako ženu a nie ako doplnok.

Dvere… Čo vlastne pre nás znamenajú? Tajomstvo, očakávanie, nedočkavosť, strach, hriech? Pre niekoho obyčajné súkromie.

Tajomstvo… Čo také tajomné môžu skrývať obyčajné dvere? Všetko a nič, dobro a zlo, lásku i nenávisť, začiatok i koniec. Dvere pôsobia ako vstupná brána do nového, nepoznaného a neprebádaného sveta. Zvedavosť je ľudská vlastnosť, ktorá je niekedy silnejšia ako my a náš strach, preto nás núti ho prekonať, poodtiahnuť rúško tajomstva a nahliadnuť dnu. Ale čo ak sa za nimi skrýva niečo, čo sme nikdy nemali vidieť? Bude nás to prenasledovať do konca života? To sú otázky, ktoré si kladieme, keď sa k nim blížime, aby sme nahliadli… Ideme pomalým krokom, ticho, aby sme to, čo je za dverami nevystrašili alebo nebodaj nenahnevali. Adrenalín v krvi stúpa, srdce nám neskrotne bije, v hlave víri obrovské množstvo otázok a, keď sa dotkneme kľučky na dverách máme pocit, že už niet cesty späť. No, keď nazrieme dnu, zistíme, že naše obavy boli úplne zbytočné. Je to len obyčajná izba mojej starej mamy, plná nepotrebných zbytočností. Spadne nám balvan zo srdca a s uvoľnením si vydýchneme. Možno je to smiešne, ale priznajme si koľkí z nás už prežívali takúto situáciu. Keď sme boli malí, tak určite veľa krát. Niektorým to ostalo dodnes…

Očakávanie… Čo môžeme očakávať od obyčajných dverí? Všetko. Ľudský strach nemá hranice. Preto očakáva každý niečo iné. Čo očakávala Alica v krajine zázrakov, keď vošla do chodby plnej dverí?

Nedočkavosť… Je hneď po očakávaní . Nedočkavosť kedy sa dozvieme čo je za tými dverami. Sme naplnení zvedavosťou a chceme čím skôr zistiť čo sa za nimi skrýva. Nedočkavosť spoznania, zvedavosť a strach. Čo všetko pre človeka znamená strach… Prečo ho pociťujeme, keď vidíme dvere na konci dlhej tmavej chodby? Prečo sa v hororových filmoch najdôležitejšie veci stávajú práve za takýmito dverami? Pretože v nás vyvolávajú nepremožiteľný pocit strachu. Okamžite nám začne silnejšie biť srdce, plytšie dýchame.

A hriech? Čo je v našich očiach a najmä v dnešnej dobe hriech? Vražda, smilstvo, klamstvo alebo krádež? To sa dnes už nedá presne definovať. Vražda v priamom prenose, smilstvo za bieleho dňa, klamstvo ako súčasť nášho každodenného života a krádež na každom kroku sú dnes pre nás obyčajné veci, ktoré pomaly nevnímame, ale bojíme sa ich. Ale prečo máme aj strach zo zatvorených dverí? Niekedy tu tieto strašné veci neboli na očiach, uskutočňovali sa za zatvorenými dverami v zabudnutej časti domu, kde väčšinou viedla dlhá tmavá chodba. Z týchto krutých činov sme mali strach a preto v nás ostal zakódovaný aj strach zo zatvorených dverí na konci dlhej tmavej chodby. Na začiatku sú vždy dvere…

Znudeným a čaptavým krokom prešla zo starej chladnej kúpelne s popraskanými kachličkami do slnkom preplnenej spálne s manželskou posteľou, na ktorej jedna strana je neporušená, nádherne ustlaná. Patrila jej nenaplnenému snu prežiť horúcu lásku v kaviarni, ktorá prerastie do celoživotnej záležitosti. Obliečky mali staroružový nádych a boli obsypané drobnými a blízko seba ležiacimi kvietkami fialovkastej farby. Pomaly a nerušene vytiahla z drevenej a rozheganej skrine vešiak so sýtožltým sukňovým kostýmom.

Skriňa bola plná nepotrebných vecí, škatúľ a prázdnych vešiakov. Visel tam norkový kožuch so svojou vlastnou históriou. Jeho vyplznuté časti dávali najavo, že život s touto sa s ním nemaznal. V zimnom období každodenná návšteva kaviarne Caffé del Fan, v ktorej odolával tesným prechodom v mase ľudí, pálčivej atmosfére v blízkosti nehasnúceho krbu i nepriaznivému počasiu zimy.

V škatuliach, ktoré boli systematicky poukladané, by sme nemohli hľadať nič praktického. Nachádzajú sa v nich spomienky. Spomienky na detstvo, štúdium na dievčenskej škole s tvrdým režimom, prvá práca i dovolenka v Alpách. Lyžovanie? Kdeže! Dni strávené v penziónovej izbe s výhľadom na vrchy.

Pohľadnice, kúsok látky z rovnošaty, zatvárací špendlík, ktorým si v detstve pripínala púpavy na šaty, pokreslené zošity, vrchnák zo sklenenej fľaše sladké mlieko, ktoré si z internátnej jedálne brávala do školy, polámané pero bez tuhy, náčrtník a koliesko z vozíka jej vždy pripomenú čaro mladosti a nezávislosti, dávno zabudnuté nadšenie a radosť zo života prekliate ňou samou pred dávnymi rokmi.