Beží dolu mojim lícom
letí na zem padá.
Beží.
Za tým čo mala rada.

Prázdna náruč zatvára sa
objať chce no nemá koho.
Prázdna.
Veď povedal som Zbohom.

Zbytočná je každá slza
Čo nepadá na rameno.
Ten kto je bez viny
nech hodí do mňa kameňom.

Z počítača sa ozvalo zabučanie kravy. Len blázon si môže taď takýto zvuk ako upozornenie na icq správu.

Počítač sa stal za posledné tri mesiace jeho najlepším kamarátom. Už ani nevedel prečo ho vlastne zapína vždy keď príde do izby. Veď aj tak skoro nikdy nič nepotreboval. Práce do školy písal tak najviac dvakrát do týždňa .

Čierna mašinka však bežala skoro v kuse. Pravidelný rituál už poznali všetci Kristiánovi spolubývajúci. Vždy keď sa odniekiaľ vrátil najprv zapol počítač aby sa stihli naštartovať, kým sa vyzlečie a prezuje. Potom naštartovať icq, čeknúť maily a pošty. Chalani už poznali jeho smutnú tvár keď tam nič nenašiel. Teda skôr keď tam nenašiel nič od nej. Potom celý deň každých päť minút s pravidelnosťou Švajčiarových hodiniek prebiehali pravidelné kontroly world wide webu.

Kristián sám nevedel na čo vlastne čaká. Veď sa s ňou prestal rozprávať on. Pred týždňom. Myslel si, že to zvládne ale bolo to ťažšie ako sa najprv zdalo. Na šiesty deň týždňa s nadpisom Tichý práve keď na izbe tiekli dolu hrdlom posledné dúšky hrnčeka s vareným vínom zablikala kolónka v pravom dolnom rohu monitora.

Teraz musí nasledovať vec, ktorú iste všetci poznáte. A ja som nikdy nechápal prečo to treba robiť dvakrát. Ono je to možno také magické číslo to dva do páru. Veď každý kto nemá pár je smutný a sám. A aby som môj prvý klik oslobodil od týchto pocitov zašiel som kurzorom myši na správu a spravil dvojklik.

Ahoj ako sa máš???

Bože ako neznášal túto vetu. Už sa o nej hovorilo všade. Najchabejšia možnosť ako nadviazať komunikácia. Už by ľudia mohli prísť na iné vetné spojenie.

Na piču. Pomyslel si Kristián. Zrušil okno so správou a šiel si naliať ešte hrnček vína.

A tak začal kolobeh. Ozvala sa každý druhí deň. Vždy tou istou drblou vetou. Aspoň sa mu ľahšie ignorovala. Výnimka nastal na Kristiánové narodeniny, kedy na jej blahoželanie odpovedal slovom Ďakujem a potom sa všetko vrátilo do starých koľají.

Dúfal, že je natoľko rozumná, že pochopí prečo to robí. Veď chybu spravili obaja. Tá jeho spočívala v tom, že sa zaľúbil. Keď to už dlhšie nevydržal a priznal sa jej s tým, povedala, že ho má veľmi rada.

Pýtam sa sám seba, je to veľa alebo málo???

Pokračovala tým, že miluje keď sú spolu, keď ju objíma, hladká a jemne bozkáva, ale nevie si predstaviť nič viac.

Čo sa týka citového vydierania aj Euripides by sa od nej mal čo učiť.

Tým, že s ňou nekomunikoval jej nechcel ublížiť. Chcel zabudnúť. Potreboval ísť ďalej. Nájsť seba a svoje šťastie a teraz začínam byť skurvene trápny a slizký. Ale veď viete čo človek v živote potrebuje aby bol šťastný. Tak to hľadal aj Kristián. A keď tu bola ona tak to nešlo.

Potajomky však stále dúfal, že by raz mohol prísť deň. Hey Hey, maybe one day. Najväčšie klamstvo na svete je keď človek klame samého seba. A pritom je to vami najčastejšie klamaná osoba.

Od juhu fúkal vietor a Kristián sa stále trochu triasol. Pomaly si však uvedomil, že to už nie je od zimy. Dozvedel sa, že má priateľa. Michal si neskoro uvedomil, že sa prekecal. To čo je raz poslané sa nedá vziať späť.

Čakali ste to však??? Príbeh krásne tuctový, všeobecné známy a predsa dokáže stále zaujať.

Zvláštne, že práve dnes. Dnes keď sa s ňou chcel porozprávať. Videl, že takto to nejde, že s ňou musí byť v kontakte. Veď takto trpeli obaja a hlavne ona. Ale táto správa v mžiku všetko zmenila.

Ani radšej nechcel vedieť kto to je.

Vietor sa oprel do okenných tabulí a Kristián čítal.

Niki :

ahoj, ako sa máš???

Kristy:

už mi prosím ťa nepíš

Nikdy

veď máš iného, ja tu už pre teba nebudem

Niki:

to ma trestáš???

Kristy:

ty sa trestáš sama

Niki:

ako???

Kristy:

kašli na to, zbohom

už mi nepíš

Niki:

dobre nebudem

Kristián zavrel notebook aby už radšej nevidel čo sa zase v jeho živote deje. Cez okno, vo svetle lámp videl ako sa pod náporom vetra uhýbajú stromy. Vietor z juhu konečne niečo priniesol.

Nečakal som, že príde tieto Vianoce. Ale prišiel presne vtedy keď som ho potreboval. A dostal som ho presne od nej. Od nej, kvôli ktorej som ho toľkokrát volal. Mama ho položila pod moju maturitnú fotku. Chrbtom k nej. Nech vie koho má chrániť. Malý drobec sedel pod mojou fotkou. Celý biely, len krídla mal zlaté. Tak ako som si ho vždy predstavoval. Tak ako som si vždy predstavoval ju. Malá a biela, so zlatými vlasmi. Taká ako som ju vždy miloval. Objal som ho. Objal a on vtedy musel cítiť všetko čo som ja cítil k nej. Pichlo ho pri srdci a od tej chvíle sa neusmial. Až som ľutoval, že som mu ten pocit umožnil. Sedel chrbtom k mojej fotke. Ukazoval mi, že nestojím o jeho pozornosť. Nezaslúžim si aby ma chránil. Mal pravdu. Ukázal som mu najsebeckejší pocit na svete. Lásku. Tú chce najprv človek len pre seba. Až keď ju získa stane sa jej zmyslom žiť pre iného. Teda aspoň by sa mal.

S otcom sme dnes vypili sedmičku hrušky. Veď mal narodeniny. Nemal som to robiť. Keď mám vypité chytajú ma depresívne stavy, ktoré si v tomto čase nemôžem dovoliť. Vtedy mám chuť jej opäť napísať a to už teraz nejde. Život musí ísť ďalej. Show must go on. S ňou a bez neho však kam. Malé biele čudo pozeralo na mňa celý večer s poličky obývačkovej steny. Čakal som, že na niečo príde. Vyberie hlavu s dlaní a poviem mi kadiaľ sa treba poberať. To však nemal v náplni práce. Mal mi ju pripomínať. Každé objatie ktoré mi dala, každú malú pusu, každý pocit, že túto malú chvíľu je len moja. Pocit, že patrí iba mne ako ten malý bieli chlapík. Chvíľkové šťastie. Stačilo na dlhú dobu. Tá chvíľka kedy položila hlavu na moju hruď a ja som pohladkal jej zlaté vlasy tak ako hladkám jeho zlaté krídla. Veril som ,že raz bude patriť mne, tak ako bol môj ten čo mal strážiť od tohtoročných Vianoc môj biedny život. Dúfam, že budem mať viac šťastia ako Kryl. Dúfam, že neroztiahne krídla a neuletí.

Namiesto nej ostal iba on.