—-

Rozsvietený štvorec v diaľke
milióny svetelných lúčov a rokov.
Prosto nadlho.
Bol to odraz v porcelánovej šálke,
modrej ako nebo a žltej ako
svetlo žiarovky.
40 wattovky. (Niečo nádherné)

—-

Naďalej praskala očná cievka
postupne až sa celá rozpárala
a pukla.
A potom aj tá samotná šálka
začala páliť, syčať a preto letela,
letela tým oknom späť do temnoty
tam kde bola zbadaná prvý krát.

—-

Okno sa približovalo.
Rýchlosť svetla nabralo.
Bod A, bod B.
Jeden rytier modrožltý,
druhý rytier nijaký.
Vôkol nich svetelné lúče a
medzi nimi iba pár rokov.
Čoby dub to príde.
Napokon to prišlo
bod A, bod B
bolo zrazu AB.
Šálka praskla,
rozsvietilo sa ticho,
vznietil sa oheň,
zažiarila tma,
šálka padla na zem.

Krv sa mi rozpíja v texte…možno by som mal prestať čítať.

Krv mi tečie z úst…cez bubliny ju prskám von.

Krv má na rukách vrah….nechcem byť ako on.

Povedali mi, aby som zostal sám sebou.

Povedali mi tiež…moc si sám sebou nebol.

Okno špinavé a za ním krásny svet.

Okno popolavo šedé a za ním šedý kvet.

Vystrelili slová, zo mňa posledné.

Ale ja som nechcel, aby boli výsledné.

Vystrelili zo mňa, akési špinavé.

No ja som nechcel, aby boli kvety sinavé.

A tak aj zostala….šeď na kvete.

A tak aj zostala…špina na svete.

Zostalo to všetko tak…čo nie je dobré.

Môj 4D zrak to všetko videl.

—-

Rozsvietený štvorec v diaľke
milióny svetelných lúčov a rokov.
Prosto nadlho.
Bol to odraz v porcelánovej šálke,
modrej ako nebo a žltej ako
svetlo žiarovky.
40 wattovky. (Niečo nádherné)

—-

Naďalej praskala očná cievka
postupne až sa celá rozpárala
a pukla.
A potom aj tá samotná šálka
začala páliť, syčať a preto letela,
letela tým oknom späť do temnoty
tam kde bola zbadaná prvý krát.

—-

Okno sa približovalo.
Rýchlosť svetla nabralo.
Bod A, bod B.
Jeden rytier modrožltý,
druhý rytier nijaký.
Vôkol nich svetelné lúče a
medzi nimi iba pár rokov.
Čoby dub to príde.
Napokon to prišlo
bod A, bod B
bolo zrazu AB.
Šálka praskla,
rozsvietilo sa ticho,
vznietil sa oheň,
zažiarila tma,
šálka padla na zem.

Boh sa na mňa usmieva a
ja na neho tiež.
stojí totiž na mojej strane.
Spotená dvacka vo vačku s rukou.

Mínus 117! To je tak frustrejšn!
Podišiel ku mne so slnkožiarou vôkol hlavy
vysoko tam kde oči žmúrili do podoby čiar.
“Ty tisneš plecia ku krku?” (hrubým hlasom)
“Točíš dlane k nebu?” (milým hlasom)
Odo dna ma delí centimeter moku.

Mínus 117 je frustrujúce číslo.
Nenechal ma v štichu a
natočil mi na sekeru.

- Čo to je?…Čo sa to deje?…Čo príde teraz? – otázky, ktoré boli zrazu silne opodstatnené.

Nebol som si už vôbec istý tým, či stojím, alebo ležím. Jednoducho som sa ocitol v akejsi sklenenej kocke. Nič, čo som videl mi nepripomínalo veci z môjho bytu. Nespoznával som už ani samotný byt, ba dokonca sestra sa mi javila ako totálne nasraná cudzia ženská. Asi som pritom dosť treštil oči… Proste som ju nepoznal.

_______________

„Haló!“ – ozvalo sa v sklenenej kocke.

„PUM, PUM, PUM!“ – pokračovali zvuky v kocke, ktoré v skutočnosti zneli –„PUNG, PUNG,PUNG“- ale zvnútra von boli počuť tlmene. Dotyčný sa snažil dovolať asi nejakej

odozvy toho sveta za sklom.

________________

Z ničoho nič vidím len ako buší päsťou do dverí. Mix absurdných zvukov neodpovedal vôbec deju, čo sa odohrával. Na pästi začali rozkvitať púčiky bolesti, ktorá bola nateraz úplne ignorovaná. Púčiky bolesti rozkvitli v malé potôčiky krvi. Videl som ako to zbadal, napriek návalu čohosi nepochopiteľného, razom zmeravel. Obzeral si ruku s takým výrazom, akoby mu nepatrila. Moment- „Moment!“ –začínam si všímať lepšie jeho tvár..-„Čo to kur..“- Tak počkať, počkať…

__________________

Strhol som sa zo spánku, unavený a spotený. Skoro okamžite mi došlo, že som sa zobudil na buchnutie dverami. Ako som chvíľu nato zistil, že to boli vchodové dvere môjho bytu, kruto ma bodol do ľadvín neurčitý strach. Len pomaly, so srdcom v krku som si otáčal hlavu smerom k pravej ruke, ktorou som sa spolu s ľavou podopieral. Bola celá od krvi. Srdce už nebolo len v krku ale odrazu v celom tele. Celý som sa roztriasol od strachu, pretože strach bolo zatiaľ to jediné, čo som mohol uznať ako reálne. To ostatné neurčité, s čím som sa plaziac išiel práve konfrontovať, malo ešte len prísť.

__________________

Dvere od vedľajšej izby mali popri dierach v nich, stopy od krvi. Sestra doma nebola, ako som sa mylne domnieval. Krv na dverách a na ruke bola čerstvá. Muselo sa to stať pred malou chvíľou. Pomaly a pulzujúco prichádzala do ruky bolesť. Keď už bola v ruke a zdala sa byť, už beztak dosť veľká, začala sa zákerne presúvať do hrude a na záver do hlavy. Nebol som tam a predsa som tam bol? V hlave mi začali hustnúť také ingrediencie, ako sú strach, zúfalstvo, nenávisť a takisto trilión otázok, z ktorých som ani na jednu nevedel odpovedať.

Pozrel som sa na hodinky náručné,
srdce udrelo každý tretí tik sekundovej nožičky.
Vybral som z nich sklíčko,
čo nebolo nijako náročné,
vytiahol zo zásuvky nožničky a
vystrihol som ju.

Padlo tmavé šero. Aj to som chcel ochutnať, ale nemohol som. Lebo kým som manévroval s nožničkami a vystrihával, už ani neviem čo, narástli mi nohy o 120%. Ejha ! Izba sa mi zmenšuje, čo mi neskôr znemožní dostať sa do kuchyne.

A tak celkom sám v izbe,
v ktorej tieňom
udáva tempo moje čoraz väčšie telo,
na hlave padnutý ťažký trám,
čo dovtedy spalo zrazu bdelo.

Na kuchynskej linke som mal fľašu vína. Chcel som na ňu dočiahnuť, no nešlo to lebo som bol upchatý vo vedľajšej izbe.
A nebolo nikoho, kto by mi ju podal.

Záhyby kolena,

v ktorých je tma.

Ničotou obostreté svetlo,

v ktorom som ja.

Vlastizrada národa a človeka,

ktorý v ňom je.

Moralista som ja,

ale hajzel je ten,

čo prizerá sa,

ako ten druhý

hnije.

Ale, ale prestaňme prosím!

Neplodné sentencie,

neškodné,

síce slnečné,

ale nasypať si múku na dlaň,

spraviť koláč,

to všetko v nás mechanicky žije.

Stále nič?
Svedomie ma bičuje tak,
ja už radšej idem.
Utekám do lesov.
Niekde tam do kopcov.

NIEKOĽKO HODÍN PRED TÝM:

Posledný sused na našej chodbe,
pardon,
už iba na mojej chodbe sa
odstrelil.
Počul som to.
Napriek hudbe.

Zostal som sám.
Koľko vodovodov,
koľko rastlín,
zopár záchodov a
jeden rám
(bez obrazu),
zostalo osamote?

No a po takomto samodeštrukčnom,
masovom rachote,
keďže sused nebol prvý,
prišla jar.
Napriek veľkému očakávaniu,
neprišla s ňou žiadna
ľudská tvár.

Alebo prosto,
nechtiac sa pretváram v
blázna?
Gestikulovala si rukami,

Tvoje obočie robilo hore-dole.
Menila si smer svojimi očami,
tými krásnymi,
ako plachá zver.

Sledujem Ťa celý čas,
od pár metrov ďalej.
Mihot Tvojich dlhých rias
mi

pretvoril prostredie
v jednu krásnu alej.
Hej kamarát!
Vtedy si mi niečo vravel.

Ostatných si vyzýval
na mňa
veľký apel.
Márne si sa zaháňal,

márne si to všetko točil.
Ja som,
priateľ môj,
jednu nádhernú krásku zočil.

Máš krásne nohy,
krásne ruky.
Krásne nechty,
prekrásne hefty.

„Pris´ám Bohu“,
povedal som sebe.
Pôjdem tam, kde si,
Kde sedíš a

poviem Ti to všetko.
Ale nemôžem.
Si tam s tým,
čo býva v Tebe.