Možno teraz so mnou mladé, zaľúbené páriky, ktoré spolu fungujú sotva pár mesiacov nebudú súhlasiť, no čas ich presvedčí o tom, že je to tak.

Počula som už pár teórií, ktoré tvrdia, že láska je len chemická reakcia. No neviem k tomuto názoru sa vyjadriť nemôžem, pretože chémia nikdy nepatrila medzi moje záľuby a dá sa povedať, že okrem názvov prvkov Mendelejovej sústavy o nej neviem vôbec nič.

Prvotné príznaky lásky sa vo všeobecnosti prejavujú miernou nevoľnosťou, hanblivosťou… no načo to tu vlastne vymenúvam i tak je to u každého rôzne.

Jednu vec však majú všetci zaľúbení spoločnú a tou je eufória, ktorú na začiatku lásky prežívajú. Keď si dajú prvý bozk, prvýkrát sa chytia za ruky…prvý sex.

Kým je láska a teda vzťah na úrovni spoznávania sa, je všetko prekrásne ružové. Život je pre nich gombička a obaja na chvíľu strácajú kontakt s realitou. Nik a nič ich nerozhádže, jediné po čom túžia je, aby boli so svojou milovanou polovičkou. Celé dni trávia spolu, každú aktivitu podnikajú výlučne spoločne, až pripomínajú neoddeliteľné siamské dvojčatá.

Keď sa však predsa len vyberú niekam oddelene, ich zarazení priatelia sa zrazu nepýtajú: „Ako sa máš?“ Namiesto toho každého zaujíma: „Kde máš polovičku?“

No po čase sa láska zmení na zvyk. Pričom si to ani jeden zo zaľúbencov neuvedomí. Fakt, že sú neustále spolu sa stal takým prirodzeným, akože ráno vyjde slnko. Hoci už dávno k sebe nič nepociťujú, nevedia si predstaviť svoju existenciu oddelene.

Je len na schopnosti jednotlivcov, rozpoznať čas kedy sa ich vzťah plný lásky pretransformuje na zvyk.

Samozrejme aj život vo zvyku je jednou z možností, no má naozaj cenu strácať tých pár rokov, ktoré na život máme s niekým koho v skutočnosti už neľúbime?

Odpoveďou je ÁNO má. Beztak všetko raz pominie. Mladosť, zdravie, úspech a . . . láska, samozrejme.