Lepia sa tvoje oslinené známky
o moje obálky,
poslať oznámenie domov
alebo byť večne tajní?

Smie sa, a či je to trestné,
stavať sa mimo zákonitosti tohto sveta?
Trubadúr už hlási,
že moja hlava,
čo ju namieste nemám,
zletí z tela.
Kráčam dolu ulicou,
všetci sa mi smejú
z klobúka plného pochybností.
Kráčam na smrť,
staviam sa na stranu zákona.

Okolo prefŕčalo pár dievčat na korčuliach. Dokonale vypracované zadky. Ja taký nikdy mať nebudem… Je to škoda. Aj by som mala čas, aj priestor, dokonca mám doma v pivnici aj nejaké zaprášené korčule, ale moja každodenná nálada pod psa mi nedovoľuje robiť nič pozitívne. Je to bezcenné.

„A tebe nevadí, že zákon to zakazuje?“ opýtal sa ma cudzí chlap.
No výborne, to je jeden z tých typov. A ja som si myslela, že je normálny!

Nie, musí si predsa pobehať. Treba mu nechať voľnosť. Aspoň niekto sa tu cíti slobodný. Nebolo by krásne stať sa na chvíľu zvieraťom? Len tak, vnímať to potrebné, to jediné, čo pre život potrebujeme. Zacítiť dobré jedlo a zjesť ho. Nájsť si svoju lásku a uspokojiť potreby. Behať a šaliť sa kedy chceme. Byť voľný. No povedzte? Vy by ste to nechceli?“

Neznámy pokrčil ramenami.

„Môj pes počúva na povel „sadni“ a „ľahni“. A potom ešte „urob mrtvolu“. Ale to som ho naučila len tak zo srandy. A keby som ho teraz privolala, tak nepríde. Je slobodný, nebudem ho obmedzovať.“

„A keď sa pobije s iným psom?“
„Tak si to medzi sebou vybavia. Jeden z nich bude nadradený a nabudúce keď sa stretnú, už sa biť nebudú.“
„Kto vlastne ste?“
Chvíľu som nad tou otázkou rozmýšľala.

„Ak sa pýtate z filozofického hľadiska, tak som iba pár neurónov, ktoré pokladám za „ja“. Som iba bezcenné nič, trocha viac ako baktéria. A ani to nie je isté. Som malá rybička, nie, nie, som súčasťou planktónu v mori vesmíru. Som mastný fľak, na ktorom nikomu nezáleží. Všetci ma osrali…“

Neznámy sa zatváril znechutene.

„Ale ak sa pýtate na moje meno, tak to vám nepoviem, lebo doma mi to zakázali,“ robila som si srandu. Ani sa neusmial.
„Tak, ja tu odbočujem. Musím ešte… skočiť kúpiť…ehm, cigarety. Áno, lebo bez nich nemôžem žiť. Každý deň fajčím.“
„Ako myslíte. Tak teda príjemné fajčenie,“ zaželala som mu a vydala sa vlastnou cestou.

Prechádzala som okolo „nádherného“ modrého kostolíka a vnútri som zazrela nejakých mladých katolíkov, ako nadšene diskutovali. Pravdepodobne o Bohu alebo o Ježišovi a možno je to jedno a to isté (spolu s Duchom svätým? (bohkristus zna)), aj keď sa v tom veľmi nevyznám. Proti katolíkom nemám nič. Ale teraz mi pripadali nesmierne odporní. A nielen oni. Všetci. Ľudia, ktorí sa tešili z každého dňa, na ktorých nedopadla depresia, neboli úplne zúfalí. Pomaly som prechádzala okolo stromov, ktoré sa v zapadajúcom slnku zafarbili na červeno. A vtedy ma to napadlo. Bolo by to perfektné zakončenie dňa.

Plná energie z novej myšlienky som sa rozbehla. Hore na moste riadne fúkalo. To preto, lebo nad vodou sa mieša studený vzuch s teplým a potom z toho veľmi fúka. Nie je to smiešne? V takýchto chvíľach by mal človek zhodnotiť celý svoj život, ale ja som iba rozmýšľala nad tým, prečo fúka. Opatrne som prekročila zábradlie a pozrela dolu. Voda sa penila, vytvárala krásne vlny, ktoré vyzerali ako skákajúce kone. Padnúť medzi kone…zomrieť medzi kopytami divých zvierat. Neznie to romanticky? Nádych, výdych, ešte raz nádych, ešte raz výdych (predsa len, treba sa na to psychicky pripraviť) a nakoniec som spravila hop. Skoro som sa posrala od strachu. A potom mi náhle odľahlo. Celý môj život mi zrazu prebehol pred očami. A ja som si nespomunula ani na jedinú zlú vec, pamätala som si len to najkrajšie. Potom so mnou niečo trhlo. Do riti! Jednu vec chcem spraviť poriadne, a ani to sa mi nepodarí. Visela som pod mostom a okolo pása ma držalo vodítko. K zábradliu dobehol môj pes a začal mi olizovať čelo. Spustila som nesmierny rehot.