Pred ním sa rozprestierala dlhokánska postupnosť bielych a čiernych klávesov, taká pravidelná, taká elegantná. Natiahol pravú ruku a hneď ju zas stiahol. Mal rešpekt. Pomaličky opať dvihol ruku, preniesol ju nad klaviatúru a zľahka ju na ňu položil. Jemne pohýbal bruškami prstov; klávesy boli hladké a pripadalo mu fascinujúce, aké sú úzke a pravidelne členené.

Predstavoval si, aké by to bolo, keby klávesy aj stlačil. Počul v hlave melódiu, predstavoval si, ktorý kláves nasleduje za ktorým, ktoré by stláčal jemne, ktoré by atakoval tvrdo, predstavoval si, ako vyludzuje jednotlivé tóny a publikum sleduje každý jeho pohyb. Hlavou sa mu hnali frázy, niektoré sa mu aj páčili, niektoré zavrhol, behal bruškami prstov po klávesoch a hladkal ich. Sálou sa rozliehalo jemné šuchotanie rukávov.

Načiahol ruku za G-čkom a jemne a pomaly ho stlačil. Ozval sa takmer nepočuteľný zvuk a opäť sa mu brušká rozlietali po klávesoch v pokračovaní tejto sľubne začínajúcej frázy. Publikum v jeho hlave ani nedýchalo napätím. Opäť opatrne zatlačil na G-čko. Tentokrát sa však aj ozval tón. Druhýkrát za večer.

„Aha, Tomáš, nevedela som, že hrávate,“ vynorila sa spoza závesu referentka. „Ani nie,“ strhol sa Tomáš, „ja to tu už len doupratujem a idem.“ Referentka sa usmiala. „Počujte, Tomáš, ale ak by ste náhodou chceli, riaditeľ má stále nejaké prázdne kolónky na víkend po prázdninách. Teraz tu nebude nikoho, ale každopádne sa ozvite, ak máte tip na niekoho, alebo by ste mohli zahrať aj vy…“ „Vážne?“ potešil sa Tomáš „určite dám vedieť, ak niečo, ďakujem.“ Zaklapol klavír a zohol sa pre metlu. Referentka zmizla za oponou.

Tomáš sa usmieval. Referentke sa jeho prednes zjavne páčil. „Bude to určite tým, že mám cit pre dynamiku,“ mienil. Oprel sa bradou o chrbát ruky držiacej koniec metly zapretej o zem a zamyslel sa. Nadýchol sa a vydýchol. Nie je to zlý nápad. Je to určite šanca. A zaumienil si, že sa prihlási.

nik ti nedá návod
a pointa sa nehovorí
buď jej rozumieš
alebo nie

čítaš ju
opatrne
s citom
s úctou
verš po verši
vdychuješ jej ducha
pomaly
postupne
odkrýva ti svoju pointu

ak chce

daruje ti
čo sa len dá darovať
čo sa dá len darovať
okresáva tvoje ostré hrany
oblé hladí

zopár písmen
prvých deväťdesiatdva písmen básnikovej abecedy

a básnik len s úsmevom díva sa
zhovievavo

a majestátne tvary
v životnej veľkosti
nadživotnej kráse
podživotnej teplote
si kradnú jeho zrak
jeho myseľ
celkom neostýchavo
chladne

nesmelé vlhké prsty ticho pohladili
obtreli sa
o náručie jednej z tých
čo na podstavci hrdo zakrývajú
svoju pravú podstatu

a chlapec vyšvihol sa nahor
uvelebil sa v náručí krásnej sochy
prestával chápať
prečo by nemohol zostať
v spoločnosti nemej dokonalosti
nastálo
prestával rozumieť
starostiam tam vonku
ktore zostali s bázňou stáť pred dverami
do chrámu ľadu
do pekla
a ona len ticho túlila ho v náručí

prišlo ráno
ľahostajne sa vlialo medzi sochy
chlapec tam už nebol
ale pribudla socha
ľadomodrá
pokojná
nevravná
zamrznutým
úsmevom na tvári
ešte chvíľu pripomína
svoju bývalú podstatu

ktorá voľakedy obdivovala
sochára
a miesto toho patrí
medzi sochy
sochám

neuvedomila si
že ľadová krása sôch plynie len z horúceho srdca ich tvorcu
a duše diváka
nie je ich podstatou
ich podstatou je
studený
mĺkvy
ľad

Ako také sušené bublinky vyzerajú? No predsa úplne normálne, ako bublinky v sóde alebo minerálke, akurát bez tej vody naookolo. V jednom balení by ich bolo veľa-veľa a predávali by sa na litre. Pretože bublinky sú ľahké. A sušením všetko stráca na váhe ešte viac, ako všetci dobre vieme. Takže by sa to ťažko vážilo. Predstavte si, prídete k predavačke a zapýtate si dva miligramy sušených bubliniek. Predavačka by s kyslým výrazom v tvári (“bože, zase…”) vyteperila spod pultu rovnoramenné váhy (“au, kríže!”) a z poličky za sebou by zložila súpravu závaží. No a potom by merala, lyžičkou presýpala bublinky, šibrinkovala so závažíčkami, plieškami a papierikmi a presýpala a šibrinkovala a presýpala a vyvažovala… No veruže babračka… Takže na litre.

A také bublinky – skvelá vec. Človek je v lete smädný, zrazu zistí, že sa minula minerálka. Že sa minula sóda. Žiadny problém, otvorí skrinku, nasype si do pohára pár centilitrov sušených bubliniek, zaleje obyčajnou vodou a pozrime sa… perlivá voda je na svete. Ak má človek chuť na veľmi sýtenú vodu alebo aj naopak, ak ma povedzme problémy s hrdlom, nie je problém, bublinky si predsa dávkuje sám. Sušené bublinky sú tiež ideálnou ingredienciou na výrobu ochutených šumivých nápojov. Mohli by sa predávať zmiešané so sirupom v prášku. Zaleje sa to obyčajnou vodou a trebárs pomarančová limonáda je hotová – bez chémie, kypriacich prísad a človek sa nemusí strachovať, či mu fľaša s nápojom pri otváraní nevystriekne na novú košeľu.

Fajnšmekri by konzumovali ochutené bublinky samotné. Iba tak, lyžičkou. Vyrábali by sa s rôznymi príchuťami v obaloch príslušnej farby. Nebolo by skvelé cítiť bublinky rozpúšťajúce sa na jazyku? Navyše s vôňou a chuťou jahody. Dve tabletky šumivého Celaskonu z tých klasických plechových túb naraz by oproti niekoľkým lyžičkám sušených bubliniek boli slabým odvarom. S bublinkami by sa pilo všetko – čaj, káva, mlieko i vodka, dali by sa pridávať do polievok a pudingov, bublinky by boli základom bublinkových koláčov a múka s prímesou sušených bubliniek by na celej čiare tromfla kysnuté cesto. Bublinky by dotovala Európska únia, postupne by sa do každej domácnosti zaviedol bublinkovod… Okej, preháňam. Do každej nie. Ale každopádne by som nebol proti. Je to užitočná a veĺmi praktická vec.

Zajtra mi má zatelefonovať kamarát. Nebol veľmi nadšený, keď som mu nadránom o pol druhej slávnostne do telefónu predniesol svoj skvelý nápad, ale sľúbil, že sa na to pozrie. Tak som ho nechal spať ďalej (čím to podmienil) a ďalej som sa venoval zdokonaľovaniu myšlienky. Je chemik a vo voľnom čase sa venuje opravovaniu áut, takže sa vyzná. Snáď mi s tým pomôže. A vôbec, keď dokáže z roztoku vytentovať nejaké molekuly, to sú tie také mrňavé vecičky, čo ani okom nevidno, tak nejaké bublinky mu predsa nemôžu robiť problémy. Teším sa…

Opatrne sa zaprel rukami o dosť hladký kmeň stromu, na ktorom ležal, a keďže ho nič nezabolelo, pomaly si sadol. Rozhliadol sa. Na lístí sa pohybovali svetlé škvrny – slnko už bolo dosť vysoko, čo sa dalo koniec koncov cítiť aj bez toho – začínalo byť horúco, boli to až nezvyčajne horúce dni na začiatok leta. Čosi však upútalo jeho pozornosť. Hore neďaleko vývratu svietili akési divné svetielka… zbystril zrak a vstal zo zeme; úplne pritom zabudol na predošlú opatrnosť. Ostal nehybne stáť so zrakom prilepeným na záhadné trblietky… tá farba, tá sýtosť! Červená, fialová, tyrkysová… Krásne farby, videl už síce všeličo, ale toto bolo iné… živé, žiarivé, intenzívne… ako v predstavách, ako.. v dúhe.

Na všetko ostatné razom zabudol a ako v mrákotách sa vybral nahor. Svah bol však strmý a šmykľavý, akú-takú oporu mu poskytovali jedine nepevne usadené skaly a čím ďalej, tým redšie rozmiestnené kmene stromov. Šlo to strašne. Každú chvíľu sa šmýkal, padal. Zachytil sa o skalu, tá sa vyvalila a zošušťala dole brehom. Krok, dva, šmyk. Zachytil sa strom, vyšvihol sa o dva metre, nenašiel skalku, stratil rovnováhu, padol. Napriek tomu pomaly napredoval a nachádzal kade-tade porozvaľované skaly, porozhadzované lístie. Začal sa rozpamätávať na to, ako sa tadiaľto kotúľal nadol. Ako sa márne snažil zachytávať o skaly, stromky, ba aj lístie, rútiaci sa dole v šialených otočkách, ako hračka v rukách príťažlivosti. Ale teraz to nebolo dôležité. Posadla ho túžba vidieť svetielka, dotknúť sa ich a vynakladal na to všetku svoju zvyšnú energiu. A boli také úžasné! Musí ich vidieť zblízka; keď zavrel oči, stále videl tie až takmer neskutočné farby.

Štveral sa už hodnú chvíľu ako pomätený. Ani ho nenapadlo vzdať sa; po každom neúspechu, po každom šmyknutí, po každom páde sa opäť zanovito púšťal do kopca. Stál jednou nohou na vlhkom kmeni stromu, druhou bol zapretý o jednu zo sivých skaliek, ktoré trčali zo zeme. Snažil sa zachytiť tenšieho kmienka, ktorý mal však akurát mimo dosahu, a tak sa odrazil a chmatol po ňom. Skalka pod ľavou nohou ho však zradila, uvoľnila sa a brušká prstov si len obdrel o kmeň, ktorého sa chcel zachytiť. Ľavou lopatkou bolestivo dopadol na jeden z množstva kameňov po zemi, párkrát sa prevrátil a chvíľu sa len chúlil od bolesti. Premohol sa a vstal. Čo keby svetielka náhodou zmizli? Privrel viečka, znova ich videl… Pohol sa nahor a pokračoval v ceste.

Konečne sa dostal na miesto, kde videl záhadné farebné iskričky. Pred ním stál asi trištvrte metra vysoký kopček, celý obrastený machom, čiastočne osvetlený slnkom. Začal sa prehrabávať v nevysokom poraste machu, centimeter po centimetri, pozeral sa zblízka i trošku s odstupom, pozeral sa zvrchu, pozeral sa zdola… nikde nič. Nechcel tomu veriť, začala ho prepadať úzkosť. Kde sú svetielka? Nemal ostať radšej dole pozerať sa, aj keď s odstupom, z diaľky? Nestačilo mu to? Bol taký nenásytný… Aký to má zmysel? Doteraz ho vlastne ani nenapadlo, že svetielka nemusí nájsť, a začínal si zúfať. Čo bude? Kde sú? Tak ich chcel vidieť, chcel sa ich dotknúť, chcel… Skľúčený stál nad machom ako kôpka nešťastia a… rozplakal sa. Rozpomenul sa, čo sa to vlastne udialo. Rozpomenul sa na to, ako sa bol znechutený a nešťastný hodil do mäkkého machu, ako sa doň rozplakal, presne tak isto, ako teraz… ako potom vstal, akosi šliapol do prázdna a už letel nadol… A slzy mu ďalej stekali po tvári a padali do machu.

Bolo teplé letné predpoludnie a slnko svietilo na kopček obrastený machom, v ktorom sa trblietali kvapky. Zo správneho uhla pohľadu lámali svetlo do dúhy a neuplynulo ani pár minút, než vyschli.