zinc ointment – Ghetto k2 http://ghetto.k2city.eu Alternatíva. Umelecká tvorba -> Kultúra: udalosti. Literatúra: básne, poviedky, príbehy. Vizuálne umenie: maľba, kresba, grafika. Zvukvé umenie: podcast, hudba. Fri, 09 Jan 2015 16:18:41 +0000 sk-SK hourly 1 https://wordpress.org/?v=5.8.9 Sociologický prieskum nedeľnej omše http://ghetto.k2city.eu/clanky/sociologicky-prieskum-nedelnej-omse/ http://ghetto.k2city.eu/clanky/sociologicky-prieskum-nedelnej-omse/#respond Sat, 27 Jul 2013 18:29:46 +0000 http://ghetto.k2city.eu/?p=1459 Pokračovať v čítaní ]]> Nedeľné omše sú charakteristické svojím zápachom. Kadidlo zmiešané s rezňami, slepačou polievkou posilnené o pivo či kávu. To sú omše podvečerné.

Doobedu sa čoraz častejšie miesia zápachy z úst a nestrávený pór alebo cesnak na hrianky. A mastné vlasy, aby som nezabudla.

Chodia tam dospelí. Z presvedčenia, zo zvyku, pre výčitky, ako obeta pre druhého, spoločenská udalosť alebo prísľub rodičom. Niekde medzi nimi sú aj samotní veriaci.

Sú to ľudia, ktorí si vypočujú kázeň, vezmú si z nej niečo aplikovateľné aj neaplikovateľné a idú spokojne domov začať nový týždeň. Nezaujíma ich norkový kožuch susedy sediacej vpredu, ani nedávno kúpená koženka z K-Cera, ktorá puká na postaršom pánovi obďaleč. Že malé deti kolegyne z práce sú neposedné a behajú po kostole vo vyčaptaných topánkach.

Veriaci ľudia sú šedé myšky medzi zlatom obvešanými potkanmi, ktorí parkujú svoje nakradnuté limuzíny pred vchodom kostola vzdialeného od ich nevkusne zariadenej haciendy asi desať minút pešej chôdze. U týchto ľudí je viera v boha a v dobro nameraná po najbližší východ z kostola, kde sú umiestnené aj pokladničky na ich mastné výčitky.

 

Detičky alebo ovečky pánove. V 80% prípadov sú ovečky roztrúsené po kostole a v úboroch Hannah Montana sa hrajú s pollypocketom Hello Kitty. Zrazu je im do rúk vtlačená neatraktívna modlitebná knižka so slovami: „ Buď ticho! Keď budeš toľko hučať, Ježiško ti odreže jazyk.“ Výchova k viere a skromnosti sa stratili niekdy pri prvom záchvate plaču v hračkárstve, kedy rodičom nepomohli ani všemocné knihy o zvládaní detí a zároveň podráždene, nespokojné a pohoršené pohľady okoloidúcich.

 

Babky. Treťotriedne herečky bolesti, bezvládnosti a pokročilého veku. Ak dnes niekto povie, že mladí sú drzí, myslím si, že stále nemajú na dôchodcov. Mladí sú drzí z prebytku, starí z nedostatku – a toho sa proste nenabažia.

Existujú skromné babky. Veriace babky. Babky ako z rozprávky. Ale tie nie sú teraz zaujímavé. Babky herečky sú z veľkej časti simulantky večného trápenia. Všetko chcú, na všetko si nárokujú – lebo môžu a ak sa vyskytne nejaká nevyužitá medzera, neváhajú použiť krik, silu či bakuľu. Nadávajú si navzájom, ohovárajú sa, závidia si, no pri vstupe do kostola im nad hlavou visí svätožiara. Ony sú totiž prvé, kto sa skláňa hlboko k zemi, kto stojí v rade na prijímanie, kto hlasno spieva so spevníkom v ruke a kto obsadí väčšinu miest už polhodinu pred začiatkom omše. To boli časy!

Súčasný fenomén je iný: Babky majú čas, lebo majú nárok. Nárok na všetko. Aj na miesta obsadené poctivými ľuďmi. Tu je príklad existujúcich postupov, ako obsadiť miesto v kostole:

  1. Vojde babka, prežehná sa opretá o bakuľu, nevládze. Zrazu ale vidí voľné miesto. Bakuľa je v momente pod pazuchou, kabelka v ruke a z babky je atlétka na dlhé trate. Sadne si, oprie si bakuľu, zavesí kabelku, otvorí spevník a opäť je len úbohou starenkou.
  2. Babka vojde päť minút pred začiatkom omše. Žiadne voľné miesto. Na rade je úloha herečky. Oprie sa o bakuľu do 90°-vého uhla a kráča vpred smerom k oltáru. Pomaly, s utrápeným výrazom, najlepšie tak, aby to videli všetci v kostole. Tento psychologický moment podnieti nejedného dobráka, ktorý sa zrazu pristihne ako poklepe babku po placi a slušne ju usadí na svoje miesto. V domnení, že urobil dobrý skutok, potom celú omšu prestojí. V podstate len sadol babke na lep.
  3. Ďalšia varianta je babka- stratég. Príde do kostola, prežehná sa, vytipuje si mladé mäsko a zamieri. Postaví sa ku lavici a stojí. Dôležito sa okolo seba obzerá, stavia sa na špičky, hľadá voľné miesto. Hra na city. Dotyčnému potom dôjde – buď dobrý zámer alebo nervy. Babka je opäť víťaz.
  4. Poslednou možnosťou je tzv. drzá babka. Vojde, prežehná sa, vyhliadne si submisívnu obeť, chudú obeť alebo malé dieťa sediace na kraji lavice. Babka príde, sadne si, kydľa dieťa vytlačí, to si sadne matke na kolená a babka si uplatnila svoj nárok na sedenie.

Počas omše je taktiež obľúbené nahlas si fúkať nos a potom pozerať do vreckovky, čo zo mňa vyšlo. V poslednej dobe sa stalo obľúbeným aj zízanie na prisediaceho, hlavne tandem pubertiak s piercingom – dôchodca s nepochopením.

Každopádne málokto vie, čo sa hovorilo na kázni, hlavne, že sa vie o susedovi a o tom, ako podvádza svoju ženu a chodí po nociach opitý domov. Alebo že Pani Sládečková z neznámych dôvodov krívala uličkou počas prijímania.

Účasť na nedeľnej omši nie je vždy vyjadrením viery…. častokrát je to spoločenská udalosť, kde nie ste pod drobnohľadom Tamtoho hore, ale niečo horšie – pod mikroskopom smrteľníkov, ktorí namiesto spytovania svedomia radšej hľadajú, kto by mohol byť tento týždeň očiach Najvyššieho horší než sú oni sami.

]]>
http://ghetto.k2city.eu/clanky/sociologicky-prieskum-nedelnej-omse/feed/ 0
Konečne… http://ghetto.k2city.eu/clanky/konecne/ http://ghetto.k2city.eu/clanky/konecne/#comments Tue, 25 Sep 2007 21:25:19 +0000 http://ghetto.k2city.eu/clanky/konecne/ Pokračovať v čítaní ]]> Túžila som byť tolerantným dievčaťom. Túžila som mu povedať: „Jasné, choď s nimi. Dlho ste spolu neboli. A zabav sa!“ Ostať pri tom spokojná, že mu dávam more priestoru pre jeho život.

Bola som neodolateľná, bola som zraniteľná. Nežná, aby sa cítil ako ochranca, spoľahlivá, keď zodpovednosť ostala na mne.

Nežiarlila som. Neuznávala som neveru. Boli to „problémy“ detičiek, ktoré v živote nevideli núdzu a existenčný boj. Akurát tak na Discovery.

„Chlapci majú chodiť za dievčatami a nie naopak,“ bolo mi povedané. Tak som sa stala zástancom Teórie o Dobýjaní.

Teória o „Ľúbim ho.“ Keď ho ľúbim, tak mu dám. Uznávam, je to trochu prehnané. Ale aj tak, túto teóriu som si nejako neosvojila. Z osobných dôvodov.

Osobné dôvody: Moje chápanie sexu. Deti neurobí dospelými to, že sa s niekým vyspia. Vlastne hej, keď sa to skončí nečakaným tehotenstvom. Lenže deti už potom dospelé byť nechcú. Ušla im jedna vec(okrem spermií). Zodpovednosť.

Ja som vždy tvrdila, že pokiaľ zodpovednosť mať netreba, tak na čo o ňu zbytočne bojovať. Ona sa odhodiť už nedá.

Takto som to chcela. Toto bol môj pancier pseudodokonalosti. Neviem, či som niekedy vôbec čakala, žeby mohol prasknúť. Nato som ohľad akosi nebrala. Pod pancierom som nebola tolerantnou. Vôbec sa to ľahko nevyslovovalo. Vôbec som sa potom necítila „cool.“ Nechcela som, aby sa zabával s nimi, ale so mnou! Presviedčala som samu seba, že som urobila dobrú vec. Že som zakryla svoju samotu. Ibaže on to nevidel.

Žiarlila som. Bola som veľmi žiarlivá. No nechcela som sa hádať. Tak som sa naučila dôverovať mu.

Koľkokrát som chcela za ním prísť. Len tak, ako sa má. Ibaže mi bolo vnútené, že to on má prísť za mnou. Tak som si zbytočne nevyvolávala pocity úzkosti.

Osobné dôvody mi boli na hovno! Ľudia v mojom veku už striedali partnerov(sexuálnych) a ja som riešila morálnu dilemu. Rodičom by sa to iste nepáčilo. Ale aj tak, bola som mladá.

V živote sa niekedy oplatí aj riskovať. Na to som prišla až teraz. Ťahám už na päťdesiatku a som vdova. A som bez neho šťastná. Čudné, nie?….Nie. Presrala som si dvadsaťpäť rokov s ním. On zato vlastne ani nemohol, to ja som bola tá blbá.

Otec pracoval v závodoch na spracovanie kapusty. Monotónny život. Nechcel si priznať, že starne. V tomto smere bol egoista. Občas ma brával so sebou. Často kričal a nechcel, aby sme skončili ako on. Za zlé známky sme proste dostávali tresty. Za všetko zlé boli tresty. Mama nemala v domácnosti veľké slovo. Otec zastával patriarchálnu formu rodiny.

Ja som bola jeho miláčikom. Veď napokon, najmladšia dcéra medzi dvoma bratmi…

Mala som asi trinásť, keď to začalo. Teraz si to spätne uvedomujem. Otec ma zvykol štekliť a sedávala som mu na kolenách. Zrazu to prestalo. Nevedela som prečo. Prečo ma rád viac mojich bratov, prečo so mnou už jedná inak… Rástla som. Otec sa asi cítil ako pedofil, keď videl, že sa mením. Tak sa zľakol a prestal. Videlo sa mu to nevhodné. No ja som stále nevedela pochopiť, čím som sa zaslúžila o otcovu ľahostajnosť. Chcela som jeho lásku. Zdala som sa mu byť už škaredá. Myslela som si ,že za to môžu moje prsia a boky. Hanbila som sa za ne. Začala som nosiť veľké tričká. Keď som potom asi po roku a pol pochopila, že to nemá zmysel, prešla som na normálne oblečenie. Nevedela som, čo to spraví, ale zrazu si ma začali všímať kamaráti a dostávala som pozvania na rande. Konečne o mňa mali nejakí chlapi záujem. Tak som hľadala „stratenú otcovu lásku“ u nich. Mohla zo mňa byť šľapka, ale bol tu aj ďalší faktor. Rodičia vo mne vybudovali neurotickú úzkosť. Mohli za to tresty za všetko zlé, čo som urobila. Išlo tam vlastne o to, že som nevedela logicky rozlíšiť vážnosť situácie. Jednoducho som sa za každú „zlú“ vec trestala vo svojom vnútri.

A potom prišiel on. Môj nebohý manžel. Platonická láska sa zmenila na skutočnú. Bola som mladá a bola som si istá, že jeho si za manžela nevezmem. Bol to rozmaznaný jedináčik.

Jeho mama po svadbe s jeho otcom splynula s bytovým zariadením. Nevenoval jej pozornosť, kým nebola tehotná. Potom už bola stredobodom pozornosti. Bola šťastná. Keď ho porodila, uvedomila si, že opäť „zapadne prachom“. A tak sa z nej stala narcistická mamička. Strážila si dieťa ako oko v hlave a mala v ňom svoje nesplnené ambície. Prehnane sa oňho bála a čokoľvek môj(vtedy ešte malý) manžel potreboval, všetko mu zaobstarali.

Jeho otec začal matku podvádzať a rozviedli sa. Matka sa nasťahovala späť domov a tak žil môj manžel v spoločnosti svojej babky(vdovy) a mamy. A to bola najväčšia chyba. Keď chlapec vyrastá bez otca. Nemá vzor, nemá nič. Začne sa pripodobňovať tým, s kým žije. Ženám. Naberá tuk.

Môj manžel nikdy netrpel nedostatkom tukovej hmoty, skôr tej svalovej.

Matka s babkou ho rozmaznávali. No nikdy sa mi nepáčilo, ako sa správal k svojej matke. Hrubo, bez rešpektu. No mohla si za to sama. Viete čo je to citový incest? Keď matka postaví syna do role svojho partnera. Keď mal pätnásť, mali nejakú dôležitú oslavu. Jeho mama strávila celý týždeň na nákupoch. Vyberala mu kravatu, oblek, topánky… Keď konečne prišla oslava, celý večer sa od neho nepohla, dokonca s ním aj tancovala. Vtedy môj manžel podvedome nadobudol pocit jej rovnocenného partnera. Odvtedy k nej neprechováva úctu ako k rodičovi. Čo spraví jedna akcia…

Keď má dcéra nedostatok otcovej lásky, hľadá ju u iných mužov.

Keď má syn prebytok materinskej lásky, nemá o lásku inej ženy záujem.

Môj manžel nepotreboval striedať dievčatá. No ja som sa mu páčila. Páčil sa mu môj pancier.

Mať nekonfliktnú ženu, ktorá mu navarí. Ako jeho mamička.

Moje manželstvo s ním obsahovalo nedostatok nehy, ktorú prechovával voči mne. Keď pominie zamilovanosť, pominie pozlátko. Zrazu som sa cítila, akoby som bola vydatá za nikoho. Všetko ostalo na mne. Peniaze nám nikdy nechýbali, nechýbalo nám nič. Chýbal mi len on. Normálna rodina, akú som videla u iných ľudí.

Všetko sa točilo okolo jeho mamičky. Vedela o všetkých našich hádkach a problémoch. Nemala ma rada, pretože som nevarila tak úžasne ako to robila ona.

Naše manželstvo nebola jedna loď, ale dve. Ja som bola na tej prvej, on so svojou matkou na tej druhej.

Deti boli vychované lepšie ako sme boli my dvaja.

Začala som chodiť k psychiatrovi a robím to dodnes. Je pekné, ako sme prebádali celú minulosť a som veľmi rada, že vám ju KONEČNE dokážem vysvetliť.

Život je o pocitoch a ja by som si želala, aby som aspoň to ďalšie polstoročie prežila ako človek, ktorý vie, že práve pocity nás robia ľuďmi a preto ich netreba skrývať a zamlčovať v prospech iných.

Ďakujem za vašu pozornosť. Potrebovala som to niekomu povedať.

]]>
http://ghetto.k2city.eu/clanky/konecne/feed/ 8
Potrebná na polovičný úväzok http://ghetto.k2city.eu/clanky/potrebna-na-polovicny-uvazok/ http://ghetto.k2city.eu/clanky/potrebna-na-polovicny-uvazok/#comments Mon, 09 Jul 2007 14:23:05 +0000 http://ghetto.k2city.eu/clanky/potrebna-na-polovicny-uvazok/ Pokračovať v čítaní ]]> – Ja používam Garnier Roll-on na spevnenie bruška, povedala namyslene.

– Kedysi som ho mala aj ja, ale stavím radšej na Vichy, toto znelo ešte pyšnejšie.

Tá s guľôčkou Garnier sa snažila zakryť prekvapenie. Vichy ju dostalo. Bolo drahé. Čokoľvek Vichy bolo drahé. Tá s Vichy to videla a dodala:

– Majú kvalitnejšiu kozmetiku. Aj Normaderm som si kúpila. Ten denný. Tebe by som odporučila Skinset. Máš dosť vyrážok.

Tiež som mala dosť! Tých rečí. Konečne tie štrnástky už vystúpili, keď nastúpila žena v strednom veku. Kvietkované šaty a trvalá. Postavila sa oproti v asi tridsať centimetrovej vzdialenosti a dvihla ruku. Mala som krásny výhľad do jej neoholeného podpazušia. Ešteže nesmrdelo.

Nastúpil Don. Konečne normálna vôňa. Nebol sám, ale s Vetvou.

Vetva bola „nízkonákladové“ dievča, s ľahkou dostupnosťou u oboch pohlaví. Peroxidové vlasy, a tony mejkapu Miss sporty. Nohavice už nemohli byť vypasovanejšie, lebo všetci naokolo mali možnosť vidieť, čím ju príroda, resp. ona sama obdarila. Sadlo. No, je to jedno. Bola to jej vec, či ho vysaje a predá, alebo či si ho ponechá naveky. Každopádne, rodiť porodí, jej dieťa(ešte len v prenatálnom vývine) bude mať mäkko, teplo a bohato zasobené prechodné „bydlisko“. Vetva tiež smrdela. A…poznáte tie voňavky, ktorých liter stojí 999sk?

Don sa na mňa veľavýznamne pozrel. Nepozdravil. Mala som totiž možnosť byť na Vetvinom mieste.

Mať teraz strčený jeho jazyk v mojich ústach a ukazovať celému národu, že tak o mesiac, dva ma ošuká a odhodí.

„ Chybou“ bolo, že som odmietla. Keď je niekto populárny, ako Don, nemusí bojovať o nič. Ja asi niesom „cool“, keď zastávam názor, že chlap je ten, kto ma dobýjať. Jeho to proste prestalo baviť. Ale len do určitej miery. Každý dobre vie, že človek je tvor chamtivý a chce to, čo nemá.

Križovatka. Stojíme. Tamtí dvaja usilovne pracujú na výmene baktérií a slín, kým som Ho zbadala. On práve prechádzal cez cestu. Bol tým, o ktorom som snívala a takto som si predstavovala svojho partnera. Niekto, kto vo vás objaví všetko skryté. A predsa by ho mnohé ženy ani okom nezachytili.

Pohli sme sa.

Don mi dával patrične najavo, akú chybu som urobila, že som sa naňho vykašľala.

Bol to kamarát z detstva. Asi pred mesiacom to bolo iné. Chodili sme spolu na pivo, mali sme si čo povedať, mali sme aj rovnaké názory a boli sme veľmi dobrí kamaráti.

Don zlenivel a upriamil pozornosť na mňa. Na užívanie si. Párkrát som neodolala, ale potom ma to prestalo baviť. Keď sa vzrušenie zmení na stereotyp, unudí vás. On bol zvláštny. Nevedel byť spontánny a všetko si chcel naplánovať. Všetko. Ja som mala byť iniciatívna, len pokým si nevypil. A potom prevzal kontrolu on. Už ma to nebavilo. Mám ho rada, ale zároveň ho nenávidím. Že sa tak ničil s Vetvou, že sa podvedome zabíjal. Nevedel sa orientovať podľa potrieb druhých. Keď si na mňa spomenul, bola som tu. Ale keď mi dochádzali nervy, bola som odporná. Pretože som odmietala skákať, ako si píska. Tak ma okričal, že on sa strápňovať nebude. Darmo som mu vysvetľovala, že mi je ľúto, že je to tak, ale že ma rozčuľuje, ako si ma prispôsobuje podľa seba. Jeho riešením na kritiku jeho osoby bol fakt, že začal ignorovať. Bol to „trest“ za to, že ste si nevážili kamarátstvo s ním. Koľkokrát som to dávala do poriadku, urovnávala jeho nasraté vnútro….Ale energia dochádzala. Nedokázala som mu jej dávať viac, ako ju dával on mne. Takže tentokrát som to už nechala tak. Ničilo ma to.

Vetva ho chytila za ruku a vystúpili z autobusu. Cestou okolo mňa ju „decentne“ chytil za zadok. Na prejav mojej žiarlivosti. Chytil ma vnútorný smiech. Aj vnútorný plač. Doteraz mi nie je jasné, prečo som sa správala ako hlúpa naivka, keď som sa tak snažila byť s ním zadobre. Ale asi bol jednoduchý. Asi obľuboval schématizmus. Bol zakomplexovaný.

Na konečnej som vystúpila. Slnko svietilo a videla som žiaru. Keď sa priblížila, boli z nej len tohtoročným trendom poznačené, do zlatista „obalené“ dievčatá, ktoré cez víkend vykúpili New Yorker. Jednej zazvonil mobil.

„Relax, take it easy….“ Pre istotu to nechala zvoniť, aby si všetci všimli, aká je in. A tá ďalšia (ešte kým som okolo nich prešla)ma stihla okomentovať. Už som si z nich nič nerobila. Celé dni tráviť vonku pred blokom, ohovárať oblečenie, sťahovať nové melódie a náruživo očakávať víkend, kedy skončia „sťaté pod obraz boží“ v náručí diskofila, ktorý prišiel z vidieka na vytuningovanej škodovke uvoľniť napätie spôsobené „štúdiom“ po celom týždni. Dámy a páni! Vitajte! Toto je život v 21.storočí!

Akosi ma naplo. Z celého systému. Dúfala som, že to napínanie bude mať svoj vrchol v podobe tekutej. Nemalo. Aj mne zazvonil mobil. Bol to Hugo.

– No prosím?

– Čau Marine, neuveríš, ale nakoniec som ten vodičák urobil!

– Tak to ti gratulujem, Hugo….

– Počuj, ponáhľam sa…Ale večer to ideme zapiť, tak dúfam, že prídeš. Príde aj Don.

– ……..

– Si tam?

– Hej, ale neviem prečo tam pletieš aj Dona. No okej, posnažím sa prísť. Maj sa.

Zložila som. Bolo mi zle. Konečne to mohlo vyvrcholiť. Ale už nechcelo.

Kde to žijeme? Ako môže niekto zapíjať radosť a šťastie? Veď to sú pocity ojedinelé! Nie ako smútok a trápenie…

Dobre, dosť. Idem domov.

Neznášala som bezmocnosť, no zároveň ma aj tešila. Keď som na jej vrchole, premkne ma pocit ľahostajnosti. Absolútnej ľahostajnosti. Je mi smiešne ,ale je to len milimeter od plaču. Tento svet ma nenapĺňa a preto mám chuť mať z neho srandu. Veď napokon, čo iné môžem urobiť? To, čo mám, neviem udržať, lebo nemám energiu. A to, čo nemám, mať nebudem, lebo nemám silu získať to. Tak sa len smejem.

Rozhodla som sa, že pomôžem Hugovi s dievčaťom. Išlo o to, že sa o ňu snažil už dlhší čas. Ona stále tvrdila, že to chce čas. Hugo čas nemal a tak ma poprosil, nech hrám jeho holku. Veľmi ju chcel. Súhlasila som, nech teda Suri (jeho platonická láska) žiarli. Tak sme šli vonku oslavovať jeho vodičák.

Sedíme v bare.

-Hugo, čo to tak trasieš nohou?, spýtala som sa.

– Ále, volal som Pipkovi, nech sa zastaví, že mu predstavím svoju kočku.

– A kto je Pipek? Spolužiak?

– Pletkár! Do zajtra to Suri bude vedieť.

Čiastočne ma to pobavilo, ale Hugo už nevedel, čo so sebou. Čo všetko si môže dovoliť. Ja som sa dokonale vžila do role jeho frajerky. A zabávala som sa. Konečne sa mi to páčilo.

Ibaže na druhý deň mi volala Linty, vraj sa o tom už dopočula. A tak začala púšťať teórie o vzniku možnej lásky. Potešilo ma to, no myslela som si, že také niečo existuje len v mexických telenovelách….

Uvažovala som o tom dosť dlho, no potom som na to zabudla. Tešila som sa von, pretože sa mi to páčilo. No von sa nešlo. Zajtra má byť nejaká akcia u Linty, tak som sa tešila kvôli Hugovi.

No večer mi zavolala Linty. Suri to nevydržala a bola u Huga. Dali sa dokopy. Hugo bol celý nadšený. Ja som taký šok dávno nezažila. Chytil ma smútok.

Konečne to vyšlo! Tá bezmocnosť! Premenila sa na slzy. Slzy samoty? Slzy nenaplnenia? Neviem. Každopádne som plakala, akoby som čakala, že sa potom vyjasní a všetko bude okej. Ale bolo by to veľmi ľahké plakať za cenu šťastia. To by vedel každý a robilo by sa to stále.

Priala som mu to, no zároveň som ho nenávidela, že ma opustil. Že opustil časť mojej duše, ku ktorej sa zakrádala samota a duša plakala, lebo sa chcela ubrániť. Nedokázala som sa tešiť s ním, no želala som mu všetko najlepšie.

*Ja som sama! Ja som čakala, že ma vďaka tebe začne baviť život! Že ma neopustíš! Že Linty mala pravdu a sme v telenovele!

*Prajem ti to, Hugo! Čakal si a dočkal si sa! Splnila som si dobre svoju úlohu.

A to ma rozpoľovalo. Ďalší záchvat pocitu mojej ničoty. Ale Hugo je zachránený! Má moje šťastie. A niekedy aj preto ma baví tento život.

Veď napokon, ja si šťastie opäť od niekoho ukradnem. Lebo je ho len málo a preskakuje z ľudí sem a tam……….

]]>
http://ghetto.k2city.eu/clanky/potrebna-na-polovicny-uvazok/feed/ 18
Frázy, ktorými si odopieram život http://ghetto.k2city.eu/clanky/frazy-ktorymi-si-odopieram-zivot/ http://ghetto.k2city.eu/clanky/frazy-ktorymi-si-odopieram-zivot/#comments Wed, 25 Apr 2007 19:51:24 +0000 http://ghetto.k2city.eu/clanky/frazy-ktorymi-si-odopieram-zivot/ Pokračovať v čítaní ]]> Pohľad na vlastnú smrť

Bollywoodský chillout

Lyžica od pudingu v ruke…

Prúd lávy sem a tam, hore a dole

Je vriaca a zohrieva

Stláča bolesť

Namiesto kriku vychádza z mojich úst len teplo

Hudba ma vznáša, rozptyľuje do priestoru

vzdych bolesti, horiaci kaktus

výčitky kľačiace nadomnou

topím sa vo všetkom, no neprestávam dýchať

„Potom som sa zobudila. Posteľ bola ovracaná. Keď som to uvidela, tak bola ešte viac.

Včera večer som šla domov a smiala som sa. Hlasno, už dlho môj smiech nepoburoval. Už dlho som tu nebola. Bola som v karanténe nazývanej morálka a hrdosť.

Včera som prišla nato, že sú to len pojmy. Frázy, ktorými si odopieram život. Ale načo? Prečo, keď ho treba žiť?

Viem, nerozumieš tomu. Ešte dovčera sme boli v karanténe obe. Ale chceme tam byť?

Hľadala som uspokojenie. Som tu a teraz, a keď nepotrebujem duchovné hodnoty, prečo sa nimi kŕmim? Aby som prikryla realitu? Svoje skutočné Ja?“

Vtedy sa to začalo. Strácanie. Hľadala som ju. Už ňou nebola. Kŕmila sa svinstvami, ktoré rozkladajú ľudské hodnoty.

„Veď žijeme len raz.“ Vravievala.

Veď hej… a tú jedinú možnosť minula. Dokazovala si, že je dospelá.

Prebrala som štafetu. Nechcem dobehnúť do cieľa…

]]>
http://ghetto.k2city.eu/clanky/frazy-ktorymi-si-odopieram-zivot/feed/ 2
Syndróm nazývaný Duša http://ghetto.k2city.eu/clanky/syndrom-nazyvany-dusa/ http://ghetto.k2city.eu/clanky/syndrom-nazyvany-dusa/#comments Thu, 29 Mar 2007 20:09:30 +0000 http://ghetto.k2city.eu/clanky/syndrom-nazyvany-dusa/ Pokračovať v čítaní ]]> Každý ju má, no nie u každého sa prejaví. Niekto ju berie ako vírus, niekto ako základnú formu ľudského bytia. Je len zhlukom nervov a mozgu alebo nám bola daná od Boha?

Marion mala šestnásť, keď sa u nej začala prejavovať Duša. Veľmi trpela. Duša ju ničila lebo Marion začala cítiť, vnímať svet vlastnými očami a chcela sa odlišovať. Ešte o tom nevedela.

Ráno sa zobudila, obliekla a vybrala sa do školy. Celý deň prebehol normálne, až na jednu vec, o ktorej nevedela. Cestou domov sa zaradila medzi tých mechanicky kráčajúcich ľudí bez pocitov, strachu, starostí, sklamania a lásky. Tá bola pre nich len fyzickým aktom uspokojujúcim pudy. Pohľad na nich bol priam závideniahodný, pretože tam ich psychika neovplyvňovala fyzickú kondíciu. Malá Marion zvykla medzi nich patriť a myslela si, že ešte patrí. Až keď sa oproti nej začali valiť davy ľudí a ona sa im intuitívne uhýnala, uvedomila si, že niečo nie je v poriadku. Ako prvá sa z tej kopy dostala do metra, pretože ostatní do seba povrážali a ležali teraz na chodníku. V metre sa jej akosi podarilo uvoľniť miesto jednej starenke, na ktorú pre toto gesto preniesla dušu. Dostala závrat.

Po príchode domov bežala do izby pred zrkadlo, kde sa na seba pozerala dobrých päť minút. Hľadala, čo je na nej divné. Žiadne známky choroby, nič, čo by ju robilo inou.

Išla teda pozdraviť mamu do kuchyne. Neskončilo to len pri pozdrave „ahoj“, pretože ju dokonca aj objala. Mama sa naľakala, čo Marion robí.

-„Si v poriadku?“, spýtala sa a chytila jej čelo. Nemala ho horúce.

-„Áno, len som ti chcela povedať, že ťa mám rada.“

Toto bolo na jej mamu už priveľa a preto išla zavolať doktora. Necítila strach, lebo ho nepoznala, skôr to bol nepokoj, že to prekračuje hranicu jej chápania.

Prišiel doktor s čiernym kufríkom. Položil ho na stôl a otvoril ho. Bol plný papierov. Vytiahol jednu kôpku a pomaly ju usporiadal. Potom si odkašľal a po jednom začal vyberať obrázok za obrázkom. Mŕtvi ľudia, malé bábätká, bozkávajúci sa pár, starček držiaci starenku za ruku pri fontáne, chlap znásilňujúci ženu, vodopády v lese, ľudia na kúpalisku, zmrzlina, špinavý záchod, honosná vila s bazénom, regál v supermarkete, slnko, pes s veľkými očami, krvavý nôž, bezdomovci, atď. Nastala druhá fáza vyšetrovania. Marion mala za úlohu reagovať na rôzne prejavy správania sa. Takže, keď jej dal pán doktor facku, Marion sa rozplakala. Keď jej prikázal opäť pobozkať mamu, s radosťou to urobila. A takto to nasledovalo, až kým to neukončili simulovanými hádkami o vrodenej neschopnosti Marion, prispôsobovať sa svetu (samozrejme, nebola to pravda). Diagnóza bola na svete – Duša.

Doktor už vedel, čo robiť. Takých prípadov tu už bolo. Najzákernejším prejavom Duše bola radosť z jej rozdávania. A tak sa doktor rozhodol, že Marion pôjde na testy. Ibaže jej mama nevedela, že sa z tých testov už nikdy nevráti.

Marion bola odteraz zatvorená v klietke, lepšie povedané v presklennej miestnosti so slnečným svetlom. Aby sa ostatní ľudia vďaka testom nenainfikovali, dali Marion do miestnosti kvet a psa.

Po čase sa zistilo,že kvet vďaka priaznivej atmosfére v blízkosti Marion kvitne aj s minimom vody a pes si Marion tak obľúbil, že stačilo, aby si odbehla do nepresklenného záchoda a pes už vrtel chvostom v očakávaní jej príchodu.

Doktor si po roku výskumu nevedel dať rady a preto zahlásil: „Dobro sa zničí samo.“

Od toho okamihu Marion ignorovali. Ibaže Marion nachádzala zmysel života aj v maličkostiach a tak rýchlo sa nechystala zahynúť.

Keď doktor zomrel, prišiel doktor druhý. Keďže bol nový, začal sa zaujímať o Marion. Čítal o veľa podobných prípadoch, no teraz mal možnosť vyskúšať si všetko možné. Vedel, čo duša obnáša. Dal sa teda zaočkovať a pustil sa do práce. Vošiel k Marion do miestnosti a začali sa rozprávať. Takto to išlo mesiac, až kým s ním Marion nezačala flirtovať. Potom sa do neho zaľúbila. Doktor druhý to opätoval a tak sa spolu vyspali. Marion bola najšťastnejší človek na svete. Asi po ôsmom raze zistila, že je tehotná. Povedala to doktorovi druhému a ten si niečo zapísal. Vzal jej kvet, psa a postaral sa aj o smrť bábätka. Marion bola nešťastná a stratila zmysel života. Umrela. A doktor sa stal svetoznámym objaviteľom protijedu Duše.

]]>
http://ghetto.k2city.eu/clanky/syndrom-nazyvany-dusa/feed/ 12
Ja a Eline http://ghetto.k2city.eu/clanky/ja-a-eline/ http://ghetto.k2city.eu/clanky/ja-a-eline/#comments Sun, 25 Mar 2007 11:31:16 +0000 http://ghetto.k2city.eu/clanky/ja-a-eline/ Pokračovať v čítaní ]]> – Ty nechápeš, že tvoj príbeh sa už skončil?!… Na rade sú aj ďalší. Pochop, že tu nie si sama. – Fakt som už nevedela, ako jej to inak vysvetliť.

Jej nadlhší vzťah vydržal asi dva týždne. Potom nasledoval rozchod. Či ho ľúbila, či nie, či jej stál zato, alebo ho brala len ako jednorazovú záležitosť s „kúsok dlhším“ predĺžením, vždy to skončilo rozchodom. Verte mi, že by ste pozerali, čo to dievča vymýšľalo! Stále nové výhovorky a dôvody, ako vzťah ukončiť. Nedostatok priestoru. Lásky voči dotyčnému. Súkromné problémy. Že nie je na vzťahy. Má strach. Chce pauzu. Je v tom niekto iný. Zmätok v hlave. Sloboda. Rodičia(???). Atď.

Niekedy som mala dosť. Ak vám niečo také povie raz, tak je to oukej. Ale keď to počúvate stále, príde vám to smiešne, ako používa tie seriálové repliky a ešte sa pri tom aj tak tvári.

– Ale ja ho nedostanem, povedala smutne akoby jej padala všetká konštrukcia.

– Kiež by som ti mohla povedať opak.

– Sme dva rozličné svety. On chce žiť v spoločnosti, ja chcem mať spoločnosť v ňom. Jednoducho, nie je tu žiadna šanca mať niečo dlhšie ako jednu noc. Ale jeho by som chcela navždy!

Ďalší chudák. Jediná výhoda bola, že tí jej „praví“ o jej „láske“ k nim nevedeli.

Párty u Tvorby. Tvorba bola moja obľúbená spolužiačka, pretože keď som niečo potrebovala, bola vždy poruke. Keďže bola poruke stále aj ostatným, mali ju radi všetci. A všetci mali radi aj Tvorbine párty.

Boli sme s Eline pozvané. Tá sa chystala na „osudnú“ noc už mesiac vopred. Najskôr sme zháňali sexi šatičky pre jej neforemné nohy, potom zlatý top (lebo je in) a ešte bižutériu, parfémiky a rôzne šminky. Bolo mi z nej zle. Snáď päťstokrát som jej vysvetľovala, že keď sa dostane do nálady (ožerie, áno ožiera sa ) mejkap z nej pôjde dole sám, aj keby ho tam neviem ako zadržiavala. Vtedy som mala pocit, že som jediná, kto sa na tú párty neteší.

Takto: Eline je fajn baba, až nato, že je naivná a blbá! Hlavne, čo sa týka chlapcov. Tým by dala všetko. Doslova. Nám, dievčatám dáva len rady, ako si ich správne udržať. Nechcem sa chváliť, ale ja som mala podstatne menej chlapcov, no na dlhšie. A chlap nie je prvý dojem, ale skôr ten druhý.

Ani vám nebudem opisovať všetky tie jazyky, čo mala v ústach, pretože som ich neopisovala ani jej. Veď načo aj, keď o polovici z nich ani nevedela. Ani o rukách, ktoré jej lietali po celom tele a ja som ich musela odháňať. Teraz je to už jedno.

Piatok / Sobota večer. Najlacnejšia vodka. Miesto, kde nie sú dospelí a veľa ľudí v našom veku. Zakázané ovocie a neskôr už len stereotyp. Pravdupovediac, nebavilo ma to, ibaže Eline si to priznať nechcela. „Keď chcete byť známy, treba byť populárny“. Myslím, že viac vám netreba, plne stačí tento výrok v podaní Eline.

Prišla sobota a Tvorba mi už vyvolávala. Neviem, ale pre každého som len bútľavou vŕbou! Nevedela, čo kúpiť. Vravím, nech zavolá Eline. Boli by perfektná dvojka. Asi o piatej mi zavolal Max, kedy má prísť. Bol o štyri roky starší a boli sme spolu asi tretí mesiac. Nakázala som mu prísť o siedmej, bolo treba vyzdvihnúť aj mesiac vopred vzrušenú Eline. Prišiel, zazvonil, dal mi pusu. Ja som si sadla do auta, on naštartoval a o desať minút sme zvonili u Eline. Vyšla. Vyzerala ako viackrát použitá kurvička v zlatom topíku a s kabelkou od blšákového Diora. Aj keď už bola tma, potrebovali sme si s Maxom nasadiť slnečné okuliare, pretože nás chytal vnútorný smiech. Max ešte kdesi našiel polodopitú fľašu vodky, pre dojem. Museli sme hrať opitých, pretože Eline by si takýto výsmech od svojich kamarátov nezaslúžila. Čierne elasťáčky, niečo ako lodičky na nohách, čierny náhrdelník(nejaké pospájané céčka po bratovi), obrovské náušnice, dve a pol kila laku vo vlasoch, pol litra mejkapu a o tom parféme, či čo to bolo, ani nehovorím.

Celú cestu sme mali otvorené okná, pretože dnu bola obrovská koncentrácia dymu z cigariet a Elinej voňavky. Zmrzla som.

Tvorba nás čakala už pri schránke. Zľakla som sa jej, pretože tvorila niečo ako solárny panel so strojčekom v ústach. Celá v striebornom a nechty mala červené. Mám pocit, že niektorí ľudia sa vyžívajú v tom, keď ostatným spôsobujú strach! Tvorba a Eline v tom boli expertky, hoci len podvedome. Asi o minútu som sa presvedčila, že nielen ony rady strašia ľudí. Vošli sme dnu. Teplo, smrad, vygélované hlavy, rad stojacich dievčat pri záchode. V kútoch sa ožraté dievčatá vešali po chlapcoch, ktorí vyzerali, že vôbec nie sú proti, dokonca z toho ťažili cestovaním rúk po ich telách. Eline som odvtedy nevidela, pretože išla hľadať Derica, svoju lásku. Tak som našla fľašu tequily a zaliezla do nejakej izby. Potom som si pamätala, že prišiel Max a strčil mi jazyk do úst. Ďalej bolo len okno…..A doteraz som rada, že som ho neotvorila. Stačila krv na plachte.

Eline mi v škole rozprávala, čo sa jej stalo. Ako našla Derica v spoločnosti Tvorby. Snažila sa presvedčiť seba samú, že Tvorba je škaredá a že keby prišla skôr, mala by ho ona. Ja som jej chcela pomôcť tým, že jej poviem o Maxovi. No nemala som to robiť. Urazila sa. Na mňa. Vraj to nemôžem Maxovi vyčítať, keď som sa dobrovoľne opila a čakala ho v izbe. Taktiež začala žiarliť, že ona je ešte panna a že ňou ostane do konca života. A tak nastalo obdobie, kedy sme sa s Eline už nepoznali.

Potom nastalo obdobie žúrov. Tvorbini rodičia chodili na chatu a tak sme sa s Eline aspoň zdravili, keďže sme sa vídali každý víkend v stálom zložení. Tvorba sa už stihla rozísť s Dericom a mne sa Max neozval od osudnej noci. Bolo mi to jedno, mala som to za sebou.

Všimla som si, že nohy Eline konečne dostali akú takú formu, takže tá tigrovaná suknička resp. pásik látky jej celkom pristali. Aj Tvorba mala akýsi foremnejší chrup a tentokrát bola v ružovom. Aj tá tequila bola iná, až kým sa neukázalo, že som pila vodku. Keď som bola dostatočne ožratá, prišla ku mne Eline a plačúc sa mi priznala, že bola s Maxom. Tak som sa jej opýtala, že čo znamená to „ako“. Vyspala sa s ním. Ospravedlnenia, citové vydieranie-vraj sme najlepšie kamarátky, objímanie. Neodpustili by ste jej? Už len preto, aby vám dala pokoj. Tak som sa rozplakala aj ja, alkohol uvoľňuje emócie.

Eline: – A vieš, že som rada, že sme kamarátky?

Ja: – Ja tiež Eline.

Eline: – Naše priateľstvo prekoná všetky prekážky.

Ja: – To máš z O.C?

Eline: – Preboha nie, to som cítila.

Ja: – Dobre.

Ľahla som si na posteľ. Eline si ľahla ku mne. Chytila ma za ruku. Pozrela som na ňu. Ona na mňa. Potom ma pobozkala. Tak mi strčila jazyk do úst. Bola som paralyzovaná alebo čo, lebo som nič nerobila. Nakoniec som ju odstrčila:- Čo to preboha robíš? Si normálna?

– Len ťa mám rada.

– Eline, nehraj sa na Marissu! Ani na inú americkú štetku!

– A prečo by sme nemohli spolu chodiť?

– Lebo to nejde! Takto nebudeš populárna, ale nenormálna! Máme štrnásť! Aj Maxa to prestalo baviť, chodiť po nás do školy!

Vstala som, vzala tašku a odišla som. O týždeň chodila s Tvorbou.

P.S: Žiadnu umeleckú hodnotu to nemá. Len poukazujem na priority súčasnej mládeže na pomníku a v baroch.

]]>
http://ghetto.k2city.eu/clanky/ja-a-eline/feed/ 17
Hlina za nechtami http://ghetto.k2city.eu/clanky/hlina-za-nechtami/ http://ghetto.k2city.eu/clanky/hlina-za-nechtami/#comments Fri, 09 Mar 2007 19:21:29 +0000 http://ghetto.k2city.eu/clanky/hlina-za-nechtami/ Pokračovať v čítaní ]]> Tá noc. Proste sa nemala stať!

Bolo tretí január a vonku nesnežilo. Čakal ma. Rodičom som povedala, že spím u kamarátky. Klasika.

Chodili sme spolu asi mesiac, ale poznali sme sa už veľmi dlho. Zen mi bol vždy niekto viac ako len kamarát. No žila som v presvedčení, že uňho nemám žiadnu šancu. A potom sa „zhodou okolností“ prihodilo pár vecí a nasledoval klišé happy end – boli sme spolu. Príbeh ako z rozprávky a ja som bola veľmi šťastná. On tiež.

No tak teda… Čakal ma. Prišla som k nemu, pozerali sme film, niečo sme si uvarili a potom… Bolo treba ísť spať. Nie – ísť sa vyspať!

Stalo sa to druhé.

Odvtedy prešiel asi mesiac. Náš vzťah zovšednel. Niežeby som sa so Zenom nudila, len sme si boli zrazu akísi cudzí. Pocity z osudnej noci už museli vyprchať, tak neviem, kde bol problém.

Nechceli sme sa vzdať jeden druhého. Nikto to nechcel. Ibaže naše hádky začali naberať vyčítavý charakter a vôbec sa nekončili uzmierovaním sa. Noc sa nespomínala. Hoci bola krásna, stala sa skoro. Asi nás k sebe veľmi pripútala. Teraz sme boli zviazaní a každý z nás sa snažil oslobodiť od toho druhého.

Už som nevládala plakať, zachraňovať to a snažiť sa tváriť, akoby sa nič nestalo. Celú ma to ničilo. Vo vnútri vrela sopka, ktorá nechcela vybuchnúť. A láva mala len podobu obyčajných sĺz.

Stavila som na umenie. Nech fantázia vynesie zo mňa tú zlobu. Začala som modelovať. Hlinené misky, svietniky a rôzne figúrky. Rastliny. Kaktus. Na ten som bola hrdá, pretože sa mi vydaril.

Čiastočne mi to pomáhalo. Objavila som v tom určitú ventiláciu svojich problémov a začala som byť spokojná. Dokonca mi už chýbal Zen. Nechcela som sa s ním viac hádať a želala som si, aby to všetko bolo po starom. Aby sme zabudli, aby sme šli ďalej aj napriek tomu, čo sa stalo.

Dni ubiehali a prišiel Valentín. Mne bolo z toho sviatku zle, no zároveň som snívala o tom, že pri dverách zazvoní Zen s nejakým trápnym červeným gýčom a s ružami v ruke.
Asi som pozerala priveľa filmov, lebo nezazvonil. V reálnom živote ľudia rovnako nesnívajú.

No šestnásteho zazvonil. Mal kvety, ale boli to tulipány a v rukách nič červené. Vďaka bohu! Zavolal ma von, pretože rodičia boli doma. A tak sme stáli na dvore, v tme.

-„To je pre teba. Viem, že neznášaš ruže,“ podal mi kvety a usmial sa.

-„Ďakujem, to je od teba milé,“ usmiala som sa.

-„A prišiel som dnes, lebo Valentína neuznávaš,“ teraz sa široko usmial.

-„Som rada, že sa pamätáš,“ podišla som bližšie a nesmelo ho objala. Pritisol ma k sebe a potom mi pozrel do očí: „Mia, chýbala si mi. Som rád, že som s tebou.“

-„Aj mne bolo smutno.“ Dala som mu pusu. „Počkaj, tiež pre teba ničo mám,“ vybehla som do izby a vzala najkrajšiu hlinenú sošku. Kaktus. Zbehla som naspäť dolu a von, vôbec som vtedy neuvažovala. Podala som mu ju. „To som urobila pre teba.“

-„Vďaka?,“ pozrel na ňu veľmi zvláštne, ale aj tak mi dal pusu.

-„Páči sa ti?,“ bola som nadmieru spokojná so svojím výtvorom. No keď som pozrela do jeho očí…

-„Ty si robíš srandu, že?,“ pomaličky sa v ňom hromadil hnev.

Do riti! Doteraz som si stála na kábli!

-„Mia, čo to má znamenať?! Čo tým chceš povedať?! Čo?!“

-„Zen, nechaj ma vysvetliť ….“

-„Myslíš si, že som debil?!,“ zúril. Doslova.

Takže… Raz som mu povedala, že kaktusy nenávidím. Že svojím zovňajškom odpudzujú ľudské dotyky. A dotyky vôbec. Že sa o nich ani nemusíme starať a žijú.

-„Jasné, chápem! Teraz sa mi snažíš darovať ten hnus z tvojej duše?!“

-„Ale Zen….“

-„Buď ticho! Myslíš, že som si nevšimol tvoje slzy? A keď už neboli, tak si mala hlinu za nechtami. Viem, kde odišla tvoja bolesť! A teraz mi ju dávaš? Načo?!“

-„Je mi ľúto, že to chápeš práve takto. Nedala som ti ho s úmyslom ukázať ti, čo prežívam,“ slzy mi tiekli o dušu. No on ma nepočúval. Teda, aspoň sa mi to nezdalo.

-„Chceš vidieť moju bolesť?! Chceš?!… Keby som ti ju potreboval vyťahovať na oči, tak tu ležíš v kaluži krvi! Toto je moja bolesť! No ja som ju prekonal. Viem ju totiž ovládať!“

Došli mi nervy. „Fajn! Tak ma zabi! Znič všetkú bolesť! Aj tú moju! A majme konečne šťastný vzťah!“

-„Okej,“ a kaktus hodil o zem. Moja bolesť mala teraz stovky rôznych podôb. Ale už nebola veľká a tobôž nie silná, zničujúca.

-„Si spokojná??!“

-„Áno, poď ku mne,“ približovala som sa k nemu.

-„Nie. Vieš čo? Celý náš vzťah bol jedna veľká bolesť! Stačí, že krotím tú svoju, takže nepotrebujem, aby si mi predkladala tú tvoju! Už nie! Nechcem mať na svedomí vzostupy a pády tvojej duše! Je toho na mňa priveľa!“ Nevládal.

-„Tak čo teda navrhuješ?,“ strach… Mala som strach. Bol veľký. Väčší ako bolesť.

-„Mia, ľúbil som ťa, no je koniec.“ Pohladkal ma po líci.

-„Nie, Zen, toto mi nerob,“ plakala som.

Odišiel. Padla som na kolená. Medzi moje roztrúsené črepy bolesti. Slzy. Myslela som, že sa jej zbavím, no zase sme spolu.

]]>
http://ghetto.k2city.eu/clanky/hlina-za-nechtami/feed/ 4
DNO http://ghetto.k2city.eu/clanky/dno/ http://ghetto.k2city.eu/clanky/dno/#comments Mon, 22 Jan 2007 19:36:21 +0000 http://ghetto.k2city.eu/clanky/dno/ Pokračovať v čítaní ]]> Moja sínusoida je v záporných hodnotách už asi mesiac. Vraj to raz prejde. Hovno! Aj keď sa posúva smerom nahor, tak pri dosiahnutí určitého bodu začne klesať. Človek je šťastný a spokojný len na chvíľu. Čo by som za ňu teraz dala… Snáď všetko. Vlastne, ja už nemám nič. Ani to najmenšie vnútorné presvedčenie. Tobôž nie vieru či naivitu. Jednoducho nič. Mám pocit, že stále padám. Kde je dno?

-„Tak to potom dobre zakrývaš,“ usmial sa.

-„Hej, veď každý je herec,“ povedala som.

-„Neboj, ono to raz prejde.“

-„To neviem. Ale pri tebe vidím nádej, že sa to zlepší.“ Ó, bože! Zasa klamem.

-„To som rád. Nato som tu.“ Objal ma.

Nie. Nie je tu nato. Nie je tu aby ma vyťahoval z vlastných sračiek. Ale ak tomu bude veriť…Ak tomu začnem veriť ja…

Prešli tri dni. Ešte tomu neverím.

Zase tie stavy. To nekonečno smerom ku dnu. Dosť! Prosím! Tá bolesť…Náš ďalší spoločný večer. Vypadni už! Chcem svetlo! Ničíš ma! Nevládzem plakať, nevládzem trpieť.

Kde má bolesť dno? Na mojom dne? Ak áno, tak už prekračuje hranicu.

-„Budeš v pohode?“

-„Jasné. Len ma drž.“ Ale dokedy?!

Sedím v prítmí lampy. Je koniec. Píšem mu správu: „Ak odidem, zhasnem svetlo.“ Mal tú frázu rád, len obmenenú. Sused a okno naproti. Žiletky. Krv. Bolo to úžasné… Konečne odchádza. A ja s ňou…

Vtedy ma videl. Prišiel, keď som odchádzala. Prečo to urobil?! Teraz mu bude patriť môj život?

Chcem spať. Nevládzem…

]]>
http://ghetto.k2city.eu/clanky/dno/feed/ 13
Freya http://ghetto.k2city.eu/clanky/freya/ http://ghetto.k2city.eu/clanky/freya/#comments Fri, 29 Dec 2006 23:38:08 +0000 http://ghetto.k2city.eu/clanky/freya/ Pokračovať v čítaní ]]> Na požiadanie Henry Gee-ho

Greta

Piatok. Pätnásty apríl. Ja som si dátumy vždy pamätala. Mali sme dámsku jazdu. Freya bola taká nervózna, že by bola schopná dokonca aj zabiť. Doteraz neviem prečo. Stretli sme sa v meste a vybrali sme sa do PARADOXXU. Bol to náš obľúbený bar. Inma objednala nealko a tri tatranské čaje. Človek v pätnástich je ako čerstvý osemnásťročný vodič. Vôbec nedokážu odhadnúť svoje schopnosti…

Každá z nás mala pred sebou jeden čaj a úsmev na tvári. To bola radosť! Konečne nám ho predali.

Keď vynechám detaily, Freya sa opila. Tri čaje. Bohvieaké promile v krvi. Len sme ju vláčili po baroch a všade sme jej kupovali pohár vody. Ona sa medzitým stihla aj strápniť svojimi spontánnymi opileckými smiechmi a výkrikmi.

Bolo ešte len desať, keď doma vracala. Trikrát. Ten smrad tatranského čaju, ten škodoradostný smiech jej mamy a samozrejme aj ovracaný lavór uprostred izby. Tak toto bola jej prvá „ozajstná“ skúsenosť s alkoholom.

Ted

Videl som ako vnútri bojovala.

-„Takže mi rozumieš?,“ pozrela na mňa neisto.

-„ Vôbec nie. Veď ty nevieš čo chceš.“

-„Ále viem. Teraz už hej… Ukončiť to!“

-„Okej, Freya. Ale aj tak to nechápem. Veď sme to predsa chceli obaja,“ nemal som rád takéto debaty. Hlavne nie s Freyou. Niekedy som ju mal rád, ale boli sme spolužiaci a pre mňa to bol hlavný dôvod, prečo som si s ňou nechcel začínať. Bola úžasná, veľmi šarmantná a veľmi pekná. No hlavne, bola iná. Strašne ma to k nej ťahalo. A nielen mňa. Ona to vedela. Videla a cítila. Urobila chybu. Zamilovala sa do toho nesprávneho. Do mňa.

Prešli dva roky. Už mi je len kamarátkou a spolužiačkou. Nechcel som sa trápiť a nechcel som trápiť aj ju. Tak som jej navrhol, že si občas len tak spolu užijeme.

-„A čo sme chceli obaja?“

-„No užiť si.“

-„Užiť?? Myslela som, že bojuješ o mňa a nie o užívanie. To si mohol mať s každou inou.“ Teraz som ju ranil. Ľutujem ju. Prečo to nechápe?

-„Ja už z teba neviem vyjsť. Na čo si to potom chcela? Ja som ti povedal, že ťa už neľúbim a že je to čisto fyzické.“ Ó, Bože…. stále ma priťahovala.

-„Ak ma máš rád, tak to prestaň riešiť. Proste nechcem, aby sa to vrátilo.. Ja sa stále snažím prestať ťa ľúbiť a myslela som, že toto pomôže. No nepomáha.“ Sklopila zrak.

-„Kristepane, dievča! Začni už vnímať realitu!“ Zvrieskol som na ňu.

-„Ja ju vnímam,“ áno, už plakala.

-„Ale v nej nežiješ!“ Musel som kričať. Musel, aby jej to došlo.

Bola ticho. Vedela, že mám pravdu. Nikdy si mi neslúžila ako kurva, chcel som jej povedať, ale nechcel som víriť hladinu ešte viac. Normálne som bol zvedavý, čo mi teraz povie.

-„………Chcem niekoho iného,“ povedala s istou dávkou hrdosti.

-„Na čo mi to hovoríš?“ Typická Freya! Začal ma chytať vnútorný smiech (to je, keď sa vám zdá niečo dosť absurdné a zároveň aj reálne, jednoducho sa smeje vaše tiché vedomie). „Chudák chlapec,“ fakt som nevedel, čo jej na to povedať.

-„To nebolo smiešne.“

-„Ani to nemalo byť. Pravda je veľmi zriedkavo vtipná.“

-„Debil!“

-„Neurotička!“

Vzala tašku a odišla. Zapálil som si cigaretu. Bolo mi to jedno. Konečne.

Inma

Moja najlepšia kamarátka. Vedela som o nej skoro všetko.

Freya bola veľmi rozmarná. Ale spolu s jej šarmom vytvárali unikátnu kombináciu, ako komunikovať s opačným pohlavím. Občas som jej to závidela, no napriek tomu som ju mala veľmi rada.

Mala vlastný svet. Realita jej nedávala dosť. Musela si vytvoriť vlastný svet, aby našla nejaké to šťastie.

Mala aj vlastných ľudí, s ktorými komunikovala na filozofickej úrovni. Väčšina z nás, „smrteľníkov“ nerozumela jej myšlienkovým pochodom, takže urobila správnu vec, keď sa s nami prestala rozprávať o tých „jej“ veciach.

Ľúbila Teda. Tri roky. Neviem, či to bolo len dlhodobé zamilovanie sa, ale láska to určite nebola. Freya nevedela, čo je to ľúbiť. Nikto z nás to nevedel. Veď sme mali len sedemnásť.

Chaos, krása a pomarančový džús. To bolo to, čo ju charakterizovalo.

Vedela počúvať. Poradila. Veľa čítala. Ona vedela všetky moje tajomstvá. Aj tie, o ktorých som jej najprv nechcela povedať. Viem, že sú v bezpečí. Chýba mi…

Tray

Inma mi raz povedala toto: „Freya má strach. Ju si treba jednoducho skrotiť. Zatiaľ sa to nepodarilo nikomu.“

Tak som pri nej stál, keď to najviac potrebovala. Bol som jej kamarát. Nechcel som na ňu tlačiť.

Potom mi Inma povedala toto: „Freya nevie, čo je to láska. Svedčia o tom jej trojtýždňové vzťahy. Chlapcom slúžila ako pýcha a nie ako opora. Už to nechce. Chce rolu dievčaťa, nie rolu objektu záujmu.“

Tak som si všímal jej povahové vlastnosti. A keď som tak pri nej stál a cítil jej vôňu, už som nemal chuť hrať sa na to, čím som nebol.

Keď vtedy odišla od Teda, veľmi plakala. Stretol som ju a objal. Potom sa na mňa pozrela a povedala:“ Chcem aby tu bol niekto, o koho sa môžem oprieť.“

-„A ja len chcem niekoho chrániť.“

Vtedy mi to stačilo. Ktovie, ako by to bolo teraz…

Quentin Harent

Priechod pre chodcov. Oproti sa blíži dievča. Píše sms-ku. Pre chodcov nabehla červená. Ona si to asi nevšimla, pretože šla cez cestu. Kamión. Preboha!

Bol som na pohrebe. Nech jej duša odpočíva v pokoji. Moja už nebude…

]]>
http://ghetto.k2city.eu/clanky/freya/feed/ 13
Sám http://ghetto.k2city.eu/clanky/sam/ http://ghetto.k2city.eu/clanky/sam/#comments Tue, 26 Dec 2006 18:01:44 +0000 http://ghetto.k2city.eu/clanky/sam/ Pokračovať v čítaní ]]> -„Myslíš, že je to obojstranné?“

-„A čo si myslíš ty?“, nechcela som ho klamať, ani povedať veci, ktoré vidím ja. Nechcela som mu vniesť novú nádej, aby si niečo nahováral.

-„Veď ja neviem. Preto sa ťa to pýtam…“

-„No, pozri… Ste dobrí kamaráti. Si si istý, že to všetko chceš narušiť tým tvojím pobláznením?“, dodala som.

-„Ak to porovnám s tými tvojimi „láskami“, ktoré vydržali dokopy mesiac, nemáš právo rozhodnúť, či som zaľúbený alebo je to len pobláznenie! A okrem toho, vôbec nevieš čo k nej cítim!“ Skríkol na mňa.

-„Máš pravdu! Neviem! Neviem ľuďom čítať myšlienky, prepáč! Ale vidím, čo sa deje! Teba len inšpiruje. Našiel si niečo, čo si nikdy predtým nevidel a nemal a preto ťa to láka. Ty sa strácaš v sebe samom a to nie je láska, lebo tá ťa rozvíja a vďaka nej žiješ. Toto ťa len obmedzuje. Veď vidím, že už nemáš ani svoje vlastné sny, lebo všetko sa točí okolo nej. Chceš sa za každú cenu zmeniť, len aby si sa jej zapáčil….. Ty si teraz myslíš, že keď si ťa nevšimla doteraz, tak si ťa všimne teraz?! Možno áno, ale len ako svoju kópiu a to nechce nikto! Tak sa spamätaj! A keď sme už pri tom, nie, nie je to obojstranné. Nikdy ani nebolo. Keď chceš mať svoj vlastný svet s ňou, tak ho maj, ale nemiešaj ho s realitou, pretože oba sa navzájom vylučujú. A ty budeš ten, kto sa tým bude zožierať, že to nie je tak, ako to máš vo svojich snoch! Ale nič tak nebude. NIČ!“, konečne som si vydýchla.

Max teraz vyzeral akoby ste mu pred očami podpálili vlastný dom. Do plameňov skočiť nemohol a tak iba stál a jeho duša plakala.

-„Prečo?!“, spýtal sa zúfalým tónom.

-„Inak by si žil, tak akoby sa ti zdalo, že by si mal.“

-„Ako vieš prosím ťa, ako mám Ja žiť?“, povedal z čistého trucu.

-„Max, ja neviem ako máš žiť, ale uvedom si, že toto by ťa hnalo do záhuby.“

-„Prečo mi ničíš nádej? Vieš ako to bolí?“ Max bol citlivý chlapec a toto bola jeho prvá „láska“.

-„Pretože toto nie je nádej, ale naivita! Nádej počíta aj s negatívami, no do naivity vkladáš celý svoj život. Snažíš sa za každú cenu „veriť“, pretože ak by si prestal, zrútilo by sa ti všetko. A ja vidím, ako naivne veríš.“

-„Cítim sa ako malé dieťa. Ľúbim ju už vyše roka a ty mi teraz toto povieš?“

-Pozri, veď v tom môžeš aj naďalej pokračovať, ja som len myslela na následky. V akej miere ju ľúbiš, v takej aj budeš trpieť, keď to u teba pominie.“

Klesol na schody. Hlavu si položil do dlaní. Bolo to naňho priveľa. Prisadla som si a objala som ho. Nič viac som vtedy nemohla urobiť. Ešte nevedel, že keď to všetko vstrebe, začne cítiť prázdnotu a stratu. Samotu. A bude mu trvať dlho, kým si uvedomí, že vlastne po celý ten čas bol sám. Úplne sám….

]]>
http://ghetto.k2city.eu/clanky/sam/feed/ 5