Vriaca plazma.
Červené more.
Varím sa a
začínam sa topiť
v hustom vodopáde,
(to som nemala robiť),
preňho viac biť nebude.

V buse sa jej ušlo voľné miesto. Ešteže, po včerajšku sa potrebovala pozrieť do angličtiny. Veľmi horlivá bývalá spolužiačka jej však nedala pokoj.
- Hej, už sme sa rozišli, veď v pohode… Pozri, zdá sa mi, že ťa to trápi viac ako mňa, sklapni prosím ťa!
„Konečne vystúpila. Ale prečo tí ľudia tak zbožňujú jatriť naše chrasty… hmm, hm, hmmm. Fraud, robbery, burglar, innocent, victim, chicken pox… No super, to sa mi určite hodí.“

Stojacej v strede štvorprúdovky jej ušiel ďalší bus pred nosom (a aj za chrbtom). Super deň… „I just wanna live…“, ozvalo sa v mp3-ke.
- Hej, „me too“..

Začalo pršať. Po tvári a po vetrovke sa jej začali roztekať fialové potoky zmývateľnej farby. Ešteže tá vetrovka bola biela, efekt by nebol dostatočný ani potom, čo ju z preplneného autobusu vyvalili a z polmetrovej výšky dopadla na zadok.
- Hej, ešte sa pozeraj, debil! Si ešte nevidel?! Čum svojej frajerke vieš kde!
- Ohoho, taký nasrdený výraz vidno málokedy, slečinka! – A odišiel rehotajúc sa s tlupou kamošov.
- Šiel by niekam. Sakra, dúfam, že ma na angline nevyvolá.

Nie, na angline nevyvolávala. Písali prepadovku.
Pred tabuľou bola ešte na dvoch ďalších predmetoch. Geometria jej aj tak nikdy nešla…

Poslednú hodinu si sedela na rukách. Prešľapovala hore dolu a jej nohy tvorili spolu rôzne mnohouholníky. Konečne zazvonilo. Veci dokonale vytriedené vopred v lavici strčila do tašky, druhú kôpku do koša a tretia tam ostala. Prvý raz v živote vyletela z triedy prvá.
Hlboký nádych, snáď ešte jeden. Spotené dlane osušila na nohaviciach.
„Možno ešte neodišiel. To by bolo, vidieť ho ešte dnes. Aspoň niečo, čo sa dnes podarí.“

…

„Nuž, aspoň som stihla bus, keď už mali len 6 hodín… Asi sa budem takto ponáhľať aj nabudúce…Veď sa uvidíme večer. Aj tak nemám dnes na sebe niečo oslňujúce a tie roztopené vlasy…“ (Ale virtualita jej nikdy nebola pochuti.)

Doma na dvore dážď vyrobil úžasné blato. Nie, ďalšiu škvrnu si už nemohla dovoliť, k vchodu sa pretancovala po špičkách po tých pár trsoch novej trávy. Mama nebola doma a za stolom čakala hladná mladšia sestra a brat, kopec riadu v dreze, mokré prádlo v práčke a guľa z matiky, ktorú je treba opraviť. Mohla zabudnúť na dočítanie „odporúčanej“ (nepochybne zaujímavej) knihy, a tak na šancu opraviť si zajtra písomku z literatúry. A tak veľmi ho chcela vidieť.

…

- Vieš, je výnimočná a vyzná sa v chémii…
- Nie je to tá chutná malá ryšavka, čo má také prenikavé zelené oči?
- …
- Nuž, ja neviem, mal by si za ňou jednoducho ísť a spýtať sa jej. Lenže neviem, vieš, niektoré majú rady kopec vaty, iné sa chytajú ak ideš rovno na vec. Choď rovno na vec, tvoj očarujúci úsmev spraví zvyšok.
A ako dlho ju už poznáš?
- … Ľahko sa povie, vieš.
- Ja ti asi nedokážem poradiť, keby som ja niekoho veľmi chcela, tak idem na vec, kým ma niekto nepredbehne, mal by si si švihnúť.
- Že ty všetko prevrátiš na vtip…
- Zlepšila sa ti už nálada? Nerieš. Užívaj si predsa život, staraj sa o to ako žiješ, teraz. Ja som v tiež hlbokej beznádeji, pusti si Queen – Show must go on, počúvaj text, mne to pomôže.
…Je škoda, že niektoré veci nemôžeme zmeniť.
- Čo tým myslíš? Všetko sa dá zmeniť.
- Vôbec nie, minimálne k lepšiemu nie. Nechoď na mňa so štatistikami, začnem sa rehotať.
- Už som mal niečo na jazyku.
- Myslela som si. Prečo sa ja vždy uchýlim k filozofii života…
- Nerieš.
- Mala by som ísť spať. Bru.
- Čau.

…

Roztopila sa. Celý make-up a ona s ním.
Jej tvár by zrazu bola dobrou inšpiráciou na abstraktný obraz. Mala by si niečo nakresliť, to odjakživa odbúravalo depresie.
Vrátila sa arytmia. To sa ale stávalo vždy po „citových“ vypätiach tohto typu.
Všetko sa zrútilo. Všetko. Nie, nie je jediný na svete, ale každopádne je ich málo. Vlastne ak platí to, že každý sme jedinečný, je jediný a posledný a tá nejaká jedinečná všetko zničila.

„Do pyska, aj ja som jedinečná! Toto je smiech cez slzy. Nahovoriť si, že všetko je OK nepomáha. Príde ďalší, nepríde, príde, nepríde…Neznášam zbytočnú snahu, priam ma to irituje (super slovo). Asi sa vrátim k Sims 2…“
Zazívalo sa jej.
Zaborila hlavu do vankúša.

…

- Do pyska, zase som sa neodlíčila…

Namazala hlavu tužidlom Sour Cherry.
Nečakala na posledný autobus.
Do školy vošla normálnym vchodom.
Nepršalo.
Bol štvrtok.

červený
voňavý
prchavý

hučí mi v hlave
dokážem zabiť aj online-androida

si na dne pohára
sklapol

Pascal ti povedal
RGB – na teba moc farieb
canvas prilis biely (?)
pass velmy lahky

som ako amatersky server
ako lahko si ma hackol
HDD je infikovany
virom s novym menom

lietas prstom
ponad moj reset
ignorant!

(push the button, push the button…)

asi som len <object>
mam zly <form>?

(i push the restart button)

som v sleeping mode
stlacas wake 10111011 krát
linux nebude mat windows nikdy rád;

<!–to your honour OFf–>

Och, on príde ku mne, však máme preňho miesto?!
Pánečku, ja som šťastná, o rok je tu, vieš, aby bolo pri všetkej slušnosti…

Samozrejme, nejako sa to spraví…Bude skutočná oslava, teším sa ho spoznať.
Našťastie skoro celý rok je pred nami, dovtedy sa isto rozídu.

On ma má veľmi rád.

Keď ťa má rád takto, chce sa ženiť,
keď sa chce ženiť, nech šetrí prachy, nič nemá, nech dá pokoj!
Ale ak naozaj, som za teba rád.
Načo jej to hovorím, keci, aj tak sa rozídu.

On povedal že šetrí, už má aj auto, o všetko sa stará ak ide o mňa.

Reči sa hovoria a chlieb sa je… Určite tam každý deň spáva s inou.
Naivka…
A počúvaj, ty nevesta, ja za teba školu dokončovať nebudem!!

On ma na slovo poslúcha, je to až smiešne, ale tak sa mi to páči.
Všetko spraví pre mňa.
A mimochodom, na svojom vzdelaní mám vlastný záujem!

Poslúcha ťa kým ťa nemá v hrsti.
Už to neznesiem, ako jej ho vybijem z hlavy?

Už je to takmer tu, pozri, poslal mi aj tieto peniaze.
Ja za ne všetko spravím, všetko vybavím.

To nemohol poslať viac, veď ty uvidíš,
čo za skupáňa máš.
Keď ho takto vykričí, určite ju nechá.. božedaj

Vieš čo? On vôbec skúpy nie je, to bola len
opatrnosť. No to je šťastie, on je naozaj dokonalý.

A čo si myslíš, čo chce s tebou ak tu príde?
Azda nie robiť na stavbe, dostane ťa do postele.
Takú hanbu si pred ľuďmi nespravím, to obom hneď a zaraz
tak zakážem…

Neveril by si, ja som tú tému nenechala tak, pochopiteľne.
A nemusíš sa báť, žiadna hanba nebude..
Aj keď sa tak máme radi, ale dobre, česť vždy stála na prvom mieste.
Neuveriteľne, som šťastná, veď máme celý život pred sebou!

Áááh, počúvaj, hádam ho nechceš ubytovať u nás, čo to je? Čo povedia ľudia??

Predstav si, aj keď je to ťažké, ale bude dochádzať za mnou.
Len škoda že si nás nepripravil na to skôr…boli by sme si pripravili iný program..

A ako si to predstavuješ, to plánuješ s ním
chodiť za ruky po dedine? Čo povedia ľudia..

ZÁKAZ!!

A to prečo…to, o čo šlo celý čas teraz nemôžem, môžeme sa vôbec vidieť?
Asi nie.. kvôli ľuďom a celému svetu s pravidlami…
Vždy som robila, čo si nariadil, ja som ho chcela aký je.. no ty:
Nechcel si skupáňa, nemáš ho
Nechcel si bez majetku, nemáš ho
Nechcel si majetníckeho, nemáš ho
Nechcel si milenca pre mňa, nemáš ho

A ani ja

Všetky podmienky sme splnili.. a teraz, deň predtým
keď by sme sa boli videli a dotkli po prvýkrát…

Obesil si NÁS na šnúru vlastného sna, ktorú si nechal
visieť čoraz vyššie a vyššie a teraz ju prestrihneš len tak…
Lebo si NÁS nebral vážne…

Mal si cvaknúť na začiatku, ak si dopredu vedel
že nič nesmiem.
Ale je neskoro..

Zbohom, vďaka za to že si ma vychoval…

Tam kde chceš…
Nekonečné studené more…
Poď do mojej lode…
Vo vetre jesennom sa neohreješ!

Vo svetle súmračnom stojíš,
slzu na líci si cítiš,
postava tvoja na zem tieni,
je tam ticho, sťa v prázdnej sieni!

Poď na moju loď!
Zvírená voda zmietla kormidelníka!
Poď na moju loď!
Nepoznám lepšieho námorníka.

Na slová mamy spomínaš,
v ústrety oceánu kráčaš…
“…neodchádzaj, zostaň, veď budem sama!”
Vietor sa zastavil a je ti zima.

Držíme spoločný krok, uši na stopkách, naše oči striehnu poza každý roh. Slepo závidíme spolusediacemu toho druhého, či len obyčajnému spolužiakovi, ktorý mal viac šťastia, keď nás od seba delili. Naše cesty sú také tesné, a predsa také vzdialené. Križujú sa ako dráhy stíhačiek na modrej oblohe leta, no tie stíhačky sa nikdy nezrazia. Obaja si prajeme, aby sa stíhačky našich tiel zrazili, no to sa asi nestane, ako sa človek nikdy nezrazí s vlastným tieňom.

Skríženie pohľadov trestáme prudkou otočkou hlavy o stoosemdesiat stupňov.
Sme tieňom toho druhého, tieňom ako keď slnko svieti spredu do očí. Skrývame sa pred sebou a obdivujeme vlažný druh chôdze, vzpriamené telo, školský vak, pramene dlhých, či kratučkých vlasov, všetko čo je viditeľné odzadu. Snažíme sa byť tak nenápadní, až je to celé nápadné….
Nedoprajeme si nič viac. Naším údelom je byť len tieňom. Kým sa niekto neodváži povedať prvé slovo.

Ráno. Cítim, ach áno, ja cítim! Cítim nežnosť hladiť moju tvár. No sen, môj jediný nočný spoločník, klamár jeden! Už ma opustil. Je preč, fliačik rannej hmly, tón krásnej symfónie, už je tam, za hranicou, aby znova oklamal niekoho iného.
Ach, ako si len mohol dovoliť, aby ma ráno hladili zvyšky klamlivého sna namiesto myšlienok na teba?

Nastupujem. Vydávam sa na tú cestičku cesty života, čo každý deň ma dovedie k niečomu novému. Ach, ako si len mohol dovoliť aby ma na konci tej cestičky čakali úplne iné, tak cudzie a nevrlé tváre namiesto tvojej, namiesto toho hebkého úsmevu, čo tak úžasne hladil?

Skončil jeden nekonečný kolobeh. A odchádzam do spoločnosti snov, aby som mohla byť znova jemne oklamaná aspoň na osem hodín. Osem krátkych okamihov v tvojej prítomnosti, ktoré ranné slnko vysuší ako kvapky rosy len čo prejde sklom obloka.
A koľko ležiacich osmičiek hodín je ešte predo mnou kým zabudnem na tú bolesť po ihle, ktorou prepichol prenikavý tón budíka ten krehký balónik môjho sna, jedinej spomienky na teba.

„Tá neublíži, veď je taká jemná!“

Myslíš si to.. Vieš to! A zrazu.. mačičke stúpiš na chvost! Miaaav! Vrrrr!!! Vycerí zuby, zježí srsť! A skočí…
Obraciaš sa chrbtom. Zdvíhaš sa zo zeme a v panike utekáš, utekáš lesom, húštinou, konáre ťa driapu viac ako jej pazúry. Už nevládzeš. Chytá ťa do svojich driap. Vzdal si sa. Ľaháš pod ťarchou šelmy…
Ani si sa nenazdal. Žiješ. No čo to? Áno, tam, chyť sa svojej hrude… Už vidíš. Tvoje srdce! Kúsok z neho si odniesla. Nie. Slzy ti ho nevyliečia. Je zlomené. Bolí. Páli…

Hniezdi nad zlomenými srdciami. Sviečky a bozky sú jej návnadou. Chytíš si ju, ulíška sa ti, a keď si myslíš že už je tvoja, čosi sa stane. Čosi si pokazil! A berie ti kus toho najvzácnejšieho. Láme ti srdce a uniká do nenávratna.. Vidíš. Nie ty si ju mal, ale ona teba. Ona má moc a ty si otrok. Otrok tej beštie, otrok lásky…