Bláznov amok

S úsmevom na perách
no zjavne sveta neznalý,
pýta sa študent lektora:
„Nuž, kam sme sa to dostali?“

Otáznik zrejmý škôlkárom
i veta zjavne doznieva.
Hoc túžil stať sa farárom,
učiteľ stále nespieva.

Mladého ticho posmelí,
už asi nezastaví v tom.
„Tak, kam sme sa to dostali,
keď blázon hľadá strom?“

Starší sa zľahka zamrví
a neodvetí náhle.
Prstami koláč pomrví
na odrobinky skladné.

Ako vždy nerozvážne
dve vety študent vybalí:
„Myslíte toto ticho vážne?
Vravte, kam sme sa to dostali?“

Nad odvahou i tónom
i keď počúvajúc tézu,
nález terapie šokom
– nábeh na anamnézu.

Grobian aj tak dobiedza,
hoc neušlo mu zdesenie
v múdrosti očiach pradeda.
Otázka – už sťa besnenie:

„To svetu pokoj nechýba
a starostí má hŕbu?
Veď bláznom je potreba
bútľavú vŕbu.“

*) Až raz budem známym novinárom, presadím, aby bútľavé vŕby dostávali Nobelové Ceny. Keď sa mi to podarí, začnem lobovať za tú moju bútľavku. Akonáhle ju dostane, prestanem byť známym aj novinárom, pretože si ma ako lobistu najme veľká firma. A potom možno budem aj milionár.

Pridané dňa od Matej Moško
Tento obsah bol zaradený v Ars poetica. Zálohujte si trvalý odkaz.

O Gnaag

Nepoužívajte bodkočiarky. Nemajú žiadnu významovú hodnotu a jediné, čo nimi dokazujete je to, že ste chodili na gymnázium. @KurtVonnegut

2 odpovede na Bláznov amok

  1. filo povedal:

    kedykoľvek…

  2. DaMage povedal:

    pekné… A ja raz budem veľký tu Nobelovú cenu dostanem… aj keď ešte neviem za koho, prípadne začo a budem tiež bohatý. 🙂

    Naivita rulezzz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *