C83 (prvá časť)

Pomaly som otvoril oči. Prvé myšlienky, pocit obrovsky dlhého nikdy sa nekončiaceho sna. Žiaden tunel, no predsa tam niečo bolo. Teraz na to nemám čas a tak na to začínam zabúdať.

Áno, je to biely strop, ktorý mi padne rovno do oka. Nie je to len taký obyčajný. Sú tam, presne nad mojou posteľou dva veľké ohrievače, aké zvyknú mať ľudia v kúpeľni. Je to také rozmerné horské slnko. Navôkol tu všetko panuje sterilnou čistotou, obkladačky siahajú až po ten dvojmetrový, veľmi vysoký strop. Sú na nich detské kresby. Dievča drží kvet, myslím, že je to lúčna margaréta. Kvety veľmi nepoznám, ale toto je jediný kvet, ktorý mi napadol.

Je tam nádherný deň, slnko sa usmieva od ucha k uchu. Vlastne musí tam byť taký deň, veď je to pre deti. A ony sa stále smejú, kričia, hrajú sa. Tá maľba na tých kachličkách už nie je najnovšia, súdiac podľa zošúchanej zelenej farby trávy. Miestnosť som celú nevidel, nemohol som sa už viacej natočiť.

Hnusný zvuk zaznamenajúci každý úder môjho srdca, pumpa stláčajúca cez hadičky bohvieaké tekutiny do mojich žíl, monitor hýriaci všetkými farbami dúhy, zobrazujúci tie najrôznejšie životné funkcie, pocit intenzívnej slabosti, bezvládnosti a na bielo zamaľované okno. Len sklo. Rámy boli staré, hliníkové. Za nimi sa odohráva iný príbeh, hrajú tam iné hlavné postavy. Teraz na jeseň tam zvykne aj pršať, čo mne v mojej miestnosti ani náhodou nehrozí.

Z vedľajšej izby počujem zvuky rádia oznamujúce presne šesť hodín ráno. Zatvorím oči, robím sa, že spím. Vedľa seba cítim slabý vánok, akoby pri mne niekto prešiel a zastavil sa. Mám detský strach, no oči mám stále zatvorené. Nechcem vidieť jeho tvár. Bojím sa toho. Zrazu mi priloží teplú dlaň na moje rozžeravené čelo. Neudrží ju tam dlho, popáli sa. Opäť je tu ten vánok, no na druhej strane postele. Počujem tlmený štrngot fliaš čo visia nado mnou. V momente ako sa to upokojí začínam mať v ústach čudnú chuť, niečo úplne horkasté. Ako keď v lete ochutnáte púpavový list. Viete, tá biela horkastá šťava.

Na moje oči začína padať únava, myseľ sa pomaly odputáva z tohoto sveta, z tejto miestnosti. Už neviem kde som, no je mi príjemne. Ležím na mäkkom koberci vedľa dievčaťa, ktoré poznám len krátko. Má motýľa. Vlastne dvoch. Jeden nalakovaný na nechte a ten druhý sa snaží pristáť v jej vlasoch.

Áno, je mi fajn. Kiež by som sa nikdy z tohto sna nezobudil a zostal tam naveky ako v malinkom mikrosvete, ako v snežítku čo dostať na Vianoce v každom obchode. Potrasiete s ním a začne tam snežiť. V mojom by ste zatriasli a z každej strany by začali vylietať motýle. No nič nie je večné a aj takáto guľa sa môže rozbiť. Sen je preč. Po motýľoch ani stopy.

Pomaly otváram oči. No už nie tak ako na začiatku. Tunel je dávno preč a predo mnou sa črtá akási osoba. Je celá v bielom, má láskavý pohľad a z úst jej vychádzajú slová „Vitaj, už si tu.“. Som zmetený. Predsa som v Nebi? A toto bol môj anjel? Mysľou mi narýchlo preletí dievča s motýľmi až kým môj pohľad nespočinie na spleti hadičiek vychádzajúcich z môjho tela. Myslím, že v Nebi to takto nevyzerá. Presvedčím sa o tom ešte pohľadom na už známy strop a detské kresby z kachličiek. Nie, ešte tam nie som.

Pridané dňa od branio
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

4 odpovede na C83 (prvá časť)

  1. Padrino povedal:

    Veľmi dobré, asi jedno z najkrajších, čo som čítal tu.

  2. Alisael povedal:

    Aj mne sa to veeeeelmi paci:). Mozno by pomohlo, keby si obcas nezabudol na ciarku, lebo niekedy to fat nedava zmysel.
    Ale skvele:))).

  3. Pstros povedal:

    Najlepsi clanok aky som tu cital, bravo 8)

  4. Harmon povedal:

    Proste super

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *