Cesta

Nataša sa posledný krát obzrela, no okrem veľkého túlavého psa nič nevidela. Nič ju tu už nedržalo a nič by ju nedonútilo vrátiť sa späť. To bola jej posledná myšlienka predtým, než vykročila do neznáma…
***
Deň bol horúci práve tak, ako sa na desiateho augusta patrí. Ľudia, natlačení okolo nej ako sardinky, sa neskutočne potili a ona len s námahou zadržiavala poznámky na ich účet. Jej zlú náladu ešte stupňovalo vedomie, že ak tie komisionálky nespraví, zrúti sa celý jej svet. A jej sen stať sa herečkou by bol nenávratne preč.
Z myšlienok ju vytrhol dav ľudí, ktorý ju tlačil von z autobusu. Chcela vystúpiť až na ďalšej zastávke, no vidina sviežeho vzduchu, nepresýteného potom, jej vrátila dobrú náladu a ďalej išla pešo. Krv sa jej rozprúdila v žilách a mala pocit, že dnes sa jej to musí podariť. Jednoducho musí. A tohto pocitu sa nezbavila, ani keď vošla do školy. Ešte sa zhlboka nadýchla a odhodlane vstúpila do učebne.
V triede už sedelo zopár ľudí, no učitelia tam ešte, našťastie, neboli. Posadila sa do prvej lavice a vyložila si veci. Za oknom bol, ešte stále, krásny deň – cez blankytnú oblohu plávali riedke obláčiky a vzduch sa vlnil pod slnečnými lúčmi…
„Prajem Vám príjemný deň,“ povedal staručký profesor, ktorý práve vstúpil do triedy. Rozdal im zadania a povzbudivo sa na nich usmial.
„Môžete začať. Veľa šťastia!“
Čas letel strašne rýchlo, no s každou minútou si bola istejšia, že to dobre dopadne. A keď písomku odovzdala, cítila sa fajn. Zvládla to.

***
Okolo cesty bol naviaty sneh. Nataša sedela vo vykúrenej kaviarni a popíjala horúci čaj. Chvíľu počúvala tiché zavýjanie vetra, ktorý sa pokúšal dostať dnu cez škáry v okne. Po chrbte jej prebehol mráz, keď si predstavila, že o chvíľu jej budú mrznúť prsty. No aj tak dopila čaj, položila peniaze na stôl a vyšla do tej zimy.
***
To hrozné čakanie jej už poriadne liezlo na nervy. A hoci si neustále opakovala, že to zvládla, už si tým nebola taká istá, ako predtým. Profesori boli ešte zavretí v učebni a ničím nedávali najavo, že by sa to čakanie niekedy malo skončiť. Občas sa spoza dverí vynorila tvár ryšavej matikárky, ale len preto, aby im povedala, že majú byť ticho. Niektorí totiž od nervozity chodili hore-dole po chodbe, iní vášnivo rozprávali o tom, ako asi tie skúšky dopadli. Ona len ticho sedela, s rukami na kolenách, a čakala.
„Slečna Varská a pán Palmer, poďte dnu, prosím,“ povedala ryšavka monotónnym hlasom. Keď tie prísne pery vyslovili jej meno, trhlo ňou, vstala a vošla do triedy spolu s vysokým chlapcom, ktorého si predtým ani nevšimla.
„Ešte raz Vám chcem popriať pekný deň, možno o to krajší, že ste skúšku úspešne zvládli,“ ozval sa ten starý profesor, ktorý im rozdával zadania. Teraz im však podal ruku, aby im zablahoželal.
„Blahoželám.“
„Čože?“ spýtala sa.
„Že blahoželám. Teraz by to trebalo osláviť, čo povieš?“ spýtal sa ten chlapec vedľa nej.
„A čo by trebalo osláviť?“ nechápavo pokrčila plecami a ďalej neprítomne hľadela na ten kus papiera, ktorý rozhodol o jej budúcnosti.
„Veď sme prešli, no nie? Inak, ja som Jakub.“ Konečne jej to došlo. Asi si teraz o nej bude myslieť, že je blbá, alebo čo, keď nedokáže pochopiť takú jednoduchú otázku.
„No jasné, že to oslávim,“ povedala a ospravedlňujúco sa usmiala, „ja som Nataša. Teší ma!“
„Aj mňa. Nechceš si ísť niekde sadnúť? Pozývam ťa na koláč.“
„Fajn. A… blahoželám.“ A hoci sa ešte stále strašne hanbila, kráčala popri ňom ako poslušné dieťa.
Zaviedol ju do útulnej cukrárne, kde si rada posedela s kamoškami po rušnom dni. Milovala tu tajomnú atmosféru, ktorá tam vládla.
„Čo si dáš?“, spýtal sa Jakub.
„Neviem. A ty?“
„Zamatovú roládu. Tú absolútne zbožňujem. Nikto ju síce nerobí tak dobre, ako moja mama, ale keď je príležitosť, tak prečo nie?“, zaškeril sa a kývol na čašníčku.
„Dáte si?“, spýtala sa znudeným hlasom, čím dala jasne najavo, že na nich zvysoka kašle.
„Zamatovú roládu a…“
„A jednu horúcu čokoládu. Ďakujem!“, dopovedala Nataša.
„Takže ty si Nataša? Pekné meno. A ako vidím, aj ty si na sladké, čo?“ V širokom úsmeve odhalil rovné biele zuby. V živote nestretla takého sebavedomého chalana.
„Tak trochu. A prečo si ma sem vlastne pozval?“
„Čo ja viem… Len tak. Videl som, ako ťa tie skúšky zobrali, tak som myslel, že by to bolo milé. Ale ak ťa to nazlostilo, alebo čo ja viem čo, tak sorry!“
„Nie, to je v pohode. Len ma to zaskočilo, nič viac. Fakt si to vážim. Totiž ten dnešok bol pre mňa dosť blbý a som strašne rada, že už to mám za sebou.“
„Tak to sme dvaja. A čo si tam vlastne robila? Nevyzeráš na holku, čo fláka alebo sa zle učí.“
„Ani jedno, ani druhé. Hrám v divadle a veľa som vymeškala.“
„Wow, to je super! Obdivujem ľudí, ktorí majú na niečo také guráž,“ opäť sa na ňu usmial. Jeho oči ju omámili a ani si nevšimla, ako dlho tam vlastne boli.
„Ach, prepáč. Ja už musím ísť. Dúfam, že sa ešte niekedy stretneme.“ Jakub sa odrazu zdvihol a chystal sa odísť.
„Môžem ťa odprevadiť?“, spýtala sa Nataša, no zrazu jej to prišlo strašne trápne.
„Jasné, veď Ťa tu predsa nenechám samu. Tak poď!“ Pomohol jej vstať, zaplatil a na ulicu už vyšli držiac sa za ruky.
***
„Prosím Vás, kedy ide najbližší autobus?“
„A kam, zlatíčko?“ Šušlavá pani za okienkom sa široko usmiala.
„To je jedno. Hocikam. Len čím skôr.“
„Slečinka sa niekam ponáhľa?“ Skúmavé oči sa na ňu uprene zahľadeli, akoby sa domáhali odpovede.
„Čo Vás do toho! Tak poviete mi to, alebo nie?!“ ,Tak toto už je priveľa! Prečo sa do mňa stará? Skrátka sa odtiaľto túžim dostať. Čím ďalej, tým lepšie.′ Na nástupišti zbadala autobus. Prehodila si tašku cez plece, tuhšie sa zababušila do vetrovky a vybehla von.
***
Nič viac by si v tej chvíli nemohla priať – mala úžasného chlapca, ktorý ju neustále zahrňoval kadejakými drobnosťami, a bolo leto, jej najobľúbenejšia časť roka. Jakuba síce poznala ani nie dva týždne, no mala pocit, akoby spolu boli odjakživa. Neprešiel jediný deň bez toho, aby sa nevideli. Ako keby to inak ani nemohlo byť.
Kúpalisko bolo, tak ako obvykle, plné ľudí – od rozkošných detičiek s obrovskými nafukovacími kolesami okolo brušiek, až po senilných dôchodcov, využívajúcich tento krásny deň na oddych ako všetci ostatní. Nohy si máčala v chladnej vode v bazéne a pozorovala Jakuba, ktorý práve plával smerom k nej. Zbožňovala ho a taktiež všetko, čo robil a ako to robil.
„Miláčik, chýbala si mi,“ povedal, keď doplával ku nej.
„Ale veď si plával ani nie päť minút,“ zasmiala sa Nataša a pohladila ho po mokrých vlasoch.
„Bez teba je aj minúta hotová večnosť.“ Stiahol ju k sebe do vody a bozkával na horúce pery.
„Ľúbim Ťa!“
„Aj ja Ťa ľúbim!“
***
V autobuse bola zima, tak ako všade okolo. Okrem nej tam nikto iný nebol a vodič si ju absolútne nevšímal. Monotónny zvuk kolies ju upokojoval a pripomínal detstvo, keď chodila za starou mamou. Už nežije. Jej dom predali a kúpili si nové auto. Odvtedy neznáša autá.
Tak dávno si na ňu nespomenula. Cez prázdniny ku nej chodili oddýchnuť si. Svieži vidiecky vzduch jej ostal v pamäti, rovnako ako horúce jablkové koláče od starkej. Keď bolo teplo, s kamarátmi sa chodili kúpať do neďalekého jazierka. No odkedy už nemali za kým prísť, nemali dôvod sa tam vrátiť. Nikoho zo svojich priateľov už nevidela.
‚Prečo vždy musím stratiť ľudí, na ktorých mi záleží?′ Pomyslela si Nataša a po líci sa jej skotúľala slza.
,Nesmokli! Nemáš na to dôvod!′ Utrela si oči a zahľadela sa do hmly.
***
Dni bežali, leto prešlo, stromy sa zahalili do zlato-červeného šatu a prišla jeseň. No aj jej panovanie sa skončilo a o slovo sa prihlásila zima. No Nataši a Jakubovi neprekážali ani čoraz kratšie dni a dlhšie noci.
„Dnes mi bolo s tebou krásne,“ Nataša sa naňho nežne zahľadela, objala ho okolo krku a pobozkala ho.
„Mne je s tebou tiež nádherne. Neviem, čo by som robil, keby som ťa nemal.“
„Asi by si sa utopil v slzách. Alebo by si si našiel niekoho iného, teda inú,“ povedala a zasmiala sa. „Už musím ísť domov. Prídeš zajtra po mňa?“
„Nemôžeš ostať ešte chvíľu so mnou?“ Pozrel sa na ňu tým svojím psím pohľadom a ona mu nemohla odmietnuť. Dala mu pusu, na uzmierenie, a ako dieťa sa mu schúlila v náručí.
„Poď, pôjdeme sa prejsť.“
Slnko sa pomaly blížilo k západu a obloha nadobúdala krásnu tmavomodrú farbu. Studený vietor, ktorý im fúkal do tvárí a aj holé konáre stromov svedčili o prichádzajúcej zime, takisto aj jemný snehový poprašok na chodníku. Jakub si sadol na lavičku, ukrytú pred zrakmi iných ľudí medzi stromami, a Natašu si posadil na kolená. Tá lavička bola ich obľúbená. Sedávali na nej, keď ich po dlhej prechádzke rozboleli nohy alebo keď sa im chodiť ani nechcelo.
„Aký si mala deň?“
„No… celkom to ušlo. Len som ťa celý deň v škole nevidela, a tak mi bolo smutno.“
„Vieš, myslel som, že by bolo lepšie, keby sme sa v škole spolu veľmi neukazovali. Ale nie!“ Usmial sa na ňu a brnkol jej po nose. „Len nám presunuli triedu. No tak, miláčku, usmej sa na mňa.“
„Fajn, a čo zato?“
„Čože? Ešte bude vyjednávať, potvora.“ Páčilo sa jej, keď sa takto prekárali.
„Je mi zima,“ ozvala sa o chvíľu Nataša. Na sebe mala hrubú bundu, no nepríjemný vietor ju neskutočne mrazil.
„Poďme ku nám, odtiaľ je to len na skok.“ Jakub sa na ňu spýtavo pozrel.
„A… môžem?“
„Jasné. A rodičia aj tak nie sú doma, tuším išli ku známym alebo čo. Tak čo? Ideme? Mali by sme, lebo mi tu zmrzneš, a čo ja potom s tebou?“
Nechala sa presvedčiť, veď jej už bola poriadna zima a dala by neviem čo zato, aby sa trošku zohriala. Vstala a chytila ho za ruku.
„Dobre. Ale len na chvíľu.“
***
Všetko ju neskutočne bolelo, asi tak, ako po hodine gymnastiky, ktorú neznášala. Tvrdé sedadlá v autobuse, dlhá a neuveriteľne pomalá cesta… Našťastie už prestalo snežiť. Pozrela na hodinky. Boli štyri hodiny poobede, aspoň tak jej to oznamovalo malé p.m. vedľa ciferníka. Americká výroba.
,Už len pár minút a konečne si natiahnem nohy.′ Pomyslela si Nataša a opäť zaspala.
***
„Poď ďalej, nehanbi sa. Veď si u nás už bola. Neni to bohviečo, ale dá sa.“
S pocitom zlodeja, čo sa vkráda do domu, vošla dnu. Už len pohľad na tie oranžové steny ju zohrieval. Myslela si, že prísť sem bol dobrý nápad, no čoraz viac cítila, že sa niečo stane.
„Poďme do mojej izby,“ povedal Jakub. Ona sa usmiala a vykročila za ním.
***
Až teraz si uvedomila, čo vlastne urobila. Bola sama, v cudzom meste, bez peňazí a netušila, čo ďalej. Vedela len jedno – domov (a k nemu) sa nevráti.
***
To čo cítila, sa nedá opísať žiadnymi slovami. Akoby sa vznášala kdesi nad svetom, omámená a neuveriteľne šťastná. Dnes sa s ním mala stretnúť a chcela mu povedať, ako veľmi ho ľúbi. Odrazu jej na stole zapípal mobil. Sms-ka. ,Predbehol ma,′ pomyslela si a zobrala mobil do rúk. No to, čo čítala, bolo niečo iné, ako čakala.
„Vieš, ako veľmi Ťa mám rád, no myslím, že medzi nami by to nefungovalo. Myslím, že si od nášho vzťahu veľa sľubuješ. Je mi to ľúto. Pa“
Dala mu všetko, dokonca aj seba, to najcennejšie, čo mu mohla dať, a on sa s ňou rozišiel… Čítala si tú správu znova a znova, lebo jej nedokázala uveriť. A tak, ako ho pred chvíľou ľúbila, tak ho teraz nenávidela. Už nikdy v živote ho nechcela vidieť. Nezniesla by jeho pohľad, jeho hlas, nezniesla by JEHO! Jediný spôsob, ako na to mohla zabudnúť, bolo utiecť. Vyhádzala si učebnice z tašky, vložila tam sveter, vodu a pár keksov.
Po lícach jej stekali slzy, no nesnažila sa ich zastaviť. Bolo jej to jedno. Stiahla si náramok z ruky, ktorý jej daroval on, hodila ho o stenu, no ani to nepomohlo. Zobrala tašku a tresla dverami…
***
Stmievalo sa. Opäť začalo snežiť. Studený severák jej fúkal do tváre, už aj tak červenej od zimy. Bola jej neznesiteľná zima a nohy už od únavy ledva ťahala za sebou. Potrebovala si niekde sadnúť. Netušila, kde práve je, lebo okolo seba videla len poletujúci sneh.
Zrazu o niečo zakopla. Bola to lavička, ako zistila, keď s natiahnutými rukami pred sebou do nej znovu narazila. Túžila sa usmiať, no líca mala studené ako ľad a nedokázala nimi pohnúť. Vydala zo seba len tichý vzdych a pomaly si sadla na lavičku. Všetko bolo odrazu krásne – na nohy jej bolo príjemne teplo, taška ju už neťažila, a aj snehové vločky boli akési krajšie… Pomaly sa jej zatvorili viečka a ona upadla do ríše snov.
***
Bolo jedno z tých mrazivých rán, keď slnko síce svieti, no vlastne len cerí zuby na svet pod ním. Všade sa trblietal sneh a na oknách domov sa poriadne vyšantil aj mráz.
Všetko bolo krásne a dokonalé. Ako snehové vločky, poletujúce medzi ľuďmi. Aj Nataša vyzerala krásne a spokojne. Sneh vo vlasoch vyzeral ako diamanty a drobné ružové pery mali ešte bledšiu farbu ako obyčajne. Ležala na lavičke obklopená snehom. Spala. Naveky…