V ani nie tak ďalekej krajine a ani nie tak ďaleko od teba, čitateľ, žije človek. Bol, a je dosť pravdepodobné, že ešte stále je, to človek ako každý iný. Konkrétne ako ty. Samozrejme, ak si žena tak ten rozdiel bude väčší. A možno ak bývaš v panelovej bytovke, tak sa tiež nemusíš v Lukášovi nájsť.
Žije s rodičmi. Rovnako ako jeho traja súrodenci. Teda, aby sme boli úplne presný, dvaja. Elena sa pred dvoma mesiacmi presťahovala. Odišla so svojím prvým mužom – Čechom. Ani napriek značne veľkej vzdialenosti si Lukáš doteraz nezvykol na to, že tam už nebýva. Nie, vôbec mu nechýbala. Pravdu povediac, zvyknúť si nemohol vlastne iba kvôli zvyku. Okrem rodičov, vzdelania a vzhľadu toho veľa spoločného nemali.
To však nie je dôležité.
Lukáš chodí každé ráno do práce. Nastúpil síce len prednedávnom, ale na ranné vstávanie si zvykol dosť rýchlo. Cestou, hneď neďaleko zastávky, si vždy spomenie na svojho bratranca. Vyzerá totiž presne tak isto ako jeden zo stromov na pravej strane cesty. No a práve Bonifác je taká akurátna osôbka pre túto poviedku.
Bonifác, Lukášov bratranec nie je ani vysoký, ani nízky. Nemá tmavé, ale ani svetlé vlasy. Jeho zuby určite nie sú žlté, no nikto by nepovedal, že sú biele. Až na jednu vec uňho vlastne nič nie je výnimočne nejaké. Tí všímavejší si však určite všimli, že zvláštnym je práve jeho meno. Obzvlášť zvláštne, značne netypické.
Doteraz, a to už mal 22 rokov, ešte nestretol nikoho, kto by sa volal rovnako. Teda ak nepočíta kocúra. Toho z rozhlasovej rozprávky. Nahovoril ho Oldo Hlaváček. Bol to síce veľmi pekný príbeh, ale Bonifác aj tak kocúra v čižmách nepovažoval za svoj vzor. Možno raz.
Raz mu Lukáš nechal doma videokazetu. Potreboval ju vrátiť nejakému známemu, ale sám kvôli čomusi nemohol. Bonifác teda dostal adresu a čokoládu. Šiel na Kukučkovu ulicu a ako tak stál pri zvončekoch, prišlo mu náhle nevoľno. Zlý pocit rýchlo premohol a z intercomu sa ozvalo: „Dobrý?“
Otáznik som nenapísal len tak pre nič za nič. Bonifác jasne počul ako sa žena na druhej strane linky pýta na to aký je deň. „Dá sa to vydržať,“ odvetil po chvíľke premýšľania. Intercom sa krásne, trošku chrapľavo zasmial a o pol roka si Bonifáca vzal.
Lukáš bol na svojho bratranca ešte chvíľu naštvaný za to, že nevrátil spomínanú videokazetu, no keď sa vydávala jeho sestra, bolo mu jasné, že už ju vrátiť netreba. Na oboch svadbách sa zabával ako sa patrí. Nie, že by sa inokedy nezabával. Zabával sa napríklad tým, že si ľudí predstavoval bez vlasov. Ale na tomto mieste sa patrí spomenúť niečo o svadbe, aby čitateľ vedel, čo bude nasledovať.
Lukáš sa v piatok popoludní náhle rozhodol zájsť do divadla. Keďže som použil slovo náhle, je čitateľovi jasné, že pred tým o tom veľmi neuvažoval. Samozrejme teda nevedel, čo v piatok popoludní v divadle hrajú. Mal šťastie, že sa nerozhodol už v pondelok, pretože v pondelok nehrali nič.
Preto sa Lukáš cestou z práce zvrtol na päte a zašiel do divadelnej pokladne. Pristúpil k okienku. Jasné! Keby k nemu nepristúpil, nemohol by sa peknej slečny za pultom opýtať, čo dnes hrajú. Vlastne by aj mohol, ale bolo by to značne nepohodlné a zároveň aj neintímne. Vtedy samozrejme ešte Lukáša intimita nezaujímala, ale keďže pohodlie je nado všetko…
– „Dnes? Aida, Hamlet a Stoličky“
– „Tá Aida… To je?“
– „Opera od Verdiho.“
– „Aha… Takže to bude iba hudba a spev.“
– „No oni budú aj hrať, ale hlavný je spev.“
– „Ja neviem spievať.“
– „Spievať budú speváci. Chcete tie lístky?“
– „Aha. Aj tak to je jedno, ja nemám sluch. Teda hudobný. Ten Hamlet je o…?“
– „To je trocha zložitejšie. Môžete si to ísť pozrieť. Uvidíte.“
– „A o stoličkách mi niečo poviete?“ – Presne touto vetou začal Lukáš s dievčaťom za pultom flirtovať. Pred tým mu to napadlo, ale až v tomto momente sa odvážil dať do svojej intonácie druhý zmysel.
– „Je to absurdné.“
– „Ach prepáčte. Asi vás otravujem.“
– „Nie. Určite nie. Hra stoličky je absurdná.“ – Zdenka ešte stále neflirtovala. Nenapadlo jej to vôbec. V hlave sa jej odohrávala hádka s matkou. Nezvykli sa hádať. Ráno však boli obe akési podráždené.
– „Absurdná?“
– „Absurdná. Ako by… Sú tam dve postav, ktoré sa medzi sebou rozprávajú absurdne. No a tretia by aj povedala niečo múdre, ale… A to je vlastne jedno. Vezmete si toho Hamleta?“
O pol roka si Lukáš vzal slečnu z druhej strany pultu.