Franz Kafka – Zápis jedného zápasu. Dobrá kniha v mojich rukách. Čitaním si krátim čakanie na autobus. Pristúpi ku mne starší, asi päťdesiatročný muž. Jeho pohľad sa mi nezdá. Nenápadne skontrolujem svoje veci. Všetko je na mieste. Znovu sa ponáram do čítania.
Chvíľu čítam, no mám pocit, že ma niekto pozoruje. Poobzerám sa, ten muž sa na mňa stále díva. Ignorujem jeho pohľad a začítam sa do knihy. Mám pocit, že niečo povedal. Spýtam sa ho, čo povedal, no on je ticho. Znovu sa to zopakuje. Naberie odvahu a spýta sa ma, čo čítam.
Odpovedám a znovu sa začnem venovať knihe. No zrazu moju pozornosť upúta niečo iné. Pár nečakaných slov vo vetre.
„Čo by si povedal na to, že by som ti ho vyfajčil?“ spustí zrazu.
Zarazene som sa naňho pozrel. „Čo?“
„Kokot. Vyfajčím ti kokot.“
„Nemám zaujem.“ Otočím sa a nájdem si lepšie miesto na čakanie.
Niekedy sa niektorým ľuďom čudujem. Ako môžu byť tak zúfalí. Alebo už nemajú sebaúctu a prepadli závislostiam?
(Sorry za vulgarizmy, ale je to autentický prepis situácie.)
Keby si mi to nepovedal ty, asi by som neuveril. Niektorým ľuďom sa naozaj treba čudovať.
Zúfalý? Neviem. Skúsil si sa na to pozrieť z jeho pohľadu. Možno si sa zúfalý zdal ty jemu…
„Kokot. Vyfajčím ti kokot.“ – keby mi to povedala Aneta Parišková tak určite neodídem!
Nechcem byt vulgárny,ale ked ten idiot neda pokoj,tak budem
hovorim o becku