Dlhá cesta

Sedadlo bolo tvrdšie ako obvykle. Okno sa nedalo zatvoriť a nepretržite vydávalo odporný škrípavý zvuk. Bežnému človeku by z neho určite oxidoval alkohol v žilách.

Bol naozaj znechutený. Snažil sa zaspať, čo sa mu chvíľami aj celkom darilo. Zakaždým ho však niečo vyrušilo. Ani okno očividne nemienilo prastať vyhrávať nekonečnú sonátu. Nekonečne dlhý deň.

Najviac ho dokázali naštvať ľudia hľadajúci svoje kupé. Po tom, čo jedna extrémne hlučná skupina prešla okolo už tretíkrát neovládol sa a opýtal sa ich, čo hľadajú. Šťúplemu mužovi s lístkami v rukách zažiarili oči: „Vlastne nič, máte voľné?“

Posledné, čo potreboval bola skupina hulákajúcich zblúdilcov: „Nie!“ Rovno pred nosom drobného človiečika zabuchol dvere a zatiahol závesy. Tma. Ponoril sa do samoty.

V inej časti vlaku sedel v kupé osamotený ďalší človek. Vôbec nepodobný tomu prvému. Jeho ruka divoko pobehovala po papiery. Lúštil krížovku. Cestovanie mu vždy spôsobovalo radosť. Zdĺhavá cesta však býva často nudná. Hlavne keď je človek sám.

„Á, výborne,“ ozvalo sa na chodbe. „Našli sme to.“ Dvere otváral nízky rozhodný muž v strednom veku. Za ním sa do kupé valilo dnu ďalších šesť ľudí. Pred sebou uvidel sedieť mladíka, takmer chlapca s krížovkou v rukách. „Ach ďalši unudený študent,“ prebleslo mu hlavou. „Tomuto už nedám šancu…“

„Prepáčte, ale sedíte v našom kupé. Pozrite, máme miestenky.“

Pred tvárou človeka s krížovkou sa znenazdajky ukázalo sedem miestenkový lístkov. Ani sa nestihol spamätať z prvotného prekvapenia, keď zaregistroval aj druhú ruku nového cestujúceho. Pokrútil hlavou, zažmurkal, no tá ruka stále ukazovala smerom k dverám.