Dystópia, 1984 a Severná Kórea

Dystópia. 1984, román od Georga Orwella. Kórejská ľudovo-demokratická republika, Severná Kórea alebo skrátene KĽDR. Ako tieto tri pojmy spolu súvisia?

**Dystópia.** V skratke by sa dalo povedať opak utópie, anti-utópia, chorá alebo zlá spoločnosť, kde sa potláča ľudskosť. A od utópie sa líši aj tým, že sa môže stať skutočnosťou.

Pekným príkladom na dystópiu je anti-utópický román 1984 . A určite už tušíte, prečo som spomenul aj Severnú Kóreu. Je to jedna zo súčasných krajín s prvkami už spomenutého románu 1984. Knihy, ktorá vznikla dávno predtým ako varovanie.
Dej knihy 1984 sa odohráva v totalitnom super-štáte Oceánia, kde sú ľudské práva výrazne potlačené, mnohokrát až eliminované. Kórejská ľudovo-demokratická republika aj napriek názvu je totalitná krajina, ktorá výrazne potláča ľudské práva. Potláčanie alebo strata ľudskosti je dosť častým prvkom dystópickej fikcie.

Sloboda patrí medzi základné ľudské práva. O slobode sa v obidvoch prípadoch nedá hovoriť. Jedine ak iba v prípade najvyššej vrstvy spoločnosti. v knihe 1984 je to Vnútorná strana, v KĽDR: Ale ako sa má zbytok spoločnosti?

Voľný pohyb po krajine je takmer nemožný, výrazne obmedzený. V Oceánií ste na každom kroku sledovaní (známe heslo Veľký brat ťa pozoruje), na cestu mimo mesta potrebujete povolenie. V Severnej Kórei občania nesmú byť mimo domu po desiatej hodine večer. Mnoho-prúdové cesty a diaľnice sú úplne prázdne. Policajti na križovatkách riadia neexistujúcu dopravu. Len raz za čas sa mihne auto. Normálni občania totiž nemôžu vlastniť autá.

No režimom to nestačí. Vstupujú občanom do každodenného života. Ľud v Oceánií sa musel každé ráno podrobiť povinnej rozcvičke, niekoľkým minutám povinnej nenávisti. Strana dokonca riadila osobné životy obyvateľov.
Podobne sa začína každé ráno v Severnej Kórei – o piatej ráno ohratá melódia – budíček. Tá istá melódia zaznie aj o desiatej večer – večierka. Ako som už spomenul voľný pohyb po krajine nie je povolený. Počas dňa a práce, sú Kórejčania vystavení propagande, ktorá ovplyvňuje ich zmýšľanie.

Sloboda prejavu neexistuje, u Orwella skončíte na „Ministerstve lásky“ v mučiarňach za thoughcrime, po slovensky myšlienkový zločin. V KĽDR vás bude najskôr čakať pobyt v prevýchovnom tábore. Všetky civilné organizácie sú v obidvoch svetoch pod prísnou kontrolou vlády.

V oboch krajinách vládne silná propaganda. Ministerstvo pravdy, ironický názov pre organizáciu, ktorá mala pod kontrolou všetky média, šírila propagandu a vidinu šťastia v totalitnej Oceánií. Prepisovala minulosť, aby sa vodca režimu stal neomylný a režim bol dokonalý. Skresľovala obraz sveta za hranicami, aby ľudia milovali Oceániu a cítili sa v nej šťastní.

V KĽDR neexistujú slobodné média. Existuje len štátna televízia, rádio a noviny. Občania smú používať len vládou upravené televízne a rádiové prijímače, aby nemohli sledovať vysielanie iných médií z okolitých krajín. Na jednú domácnosť sú povolené iba jeden televízor a jedno rádio. Tieto štátne média idealizujú režim a vodcu, vytvárajú v ľuďoch povrchný pocit šťastia. A veľký podiel má na tom aj školstvo.

Škola v Severnej Kórei – prednášky o vojne, fotky zabitých vojakov, roztrhaných tiel žien a detí. Na stenách chodieb visia plagáty, na ktorých mladí pionieri a pionierky napichujú na bajonet nepriateľov – Američanov, Japoncov, Juhokórejčanov. Napriek násilným motívom sa tam rozlieha detský smiech. Deti v Orwellovom románe boli vychovávané na verejných popravách zradcov a nepriateľov. Schopné zapredať a udať vlastných rodičov.

Práva menšín? Menšiny neexistuju. V Oceánií je jeden národ, autor nespomína žiadne národnosti. V Severnej Kórei vládne silný nacionalizmus, ženy, ktoré sú podozrivé, že čakajú dieťa s Číňanmi z pohraničia, sú nútené isť na potrat, prípadne po pôrode zabijú ich dieťa priamo pred očami.

V mnohých dystopických dielach je častý aj kult osobnosti. V knihe 1984 je to všadeprítomný Veľký brat, zosobnenie režimu, najznámejšia postava Georga Orwella V severnej Kórei kult osobnosti dotiahli najďalej. Večný prezident republiky, titul, ktorý nesie už 12 rokov mŕtvy Kim il-Sumg. Severná Kórea sa takto stala jedinou krajinou na svete, kde prezidentom je mŕtvy človek.

Orwellovu Oceániu charakterizuje aj nefunkčná ekonomika – nedostatok základných potrieb, prídelový systém s fiktívnym rastom prídelu, lži o produkcií, nízka kvalita potravín, rozpadajúce sa budovy, takmer nulové osobné vlastníctvo a podobne.

Ľudia v Severnej Kórei je na tom podobne. Priemerný mesačný plat je v prepočte 3 eurá, na večeru hrsť ryže, trochu zeleniny a trochu lacnej pálenky (u Orwella to bol Gin Víťazstva). V dvadsať poschodových panelákoch nefunguje takmer nič. V najlepšom stave sú obytné domy v PchongJangu – výstavnej skrini, pretvárke režimu pred návštevníkmi z okolitého sveta.

Dalo sa zabrániť tomu, aby sa dystópia stala realitou? Áno aj nie. Čiastočne áno, pretože mnohé hlasy ju predpovedali. (nielen Orwell, ale aj autori, ktorými sa inšpiroval, hlavne román My od Yevgeny-ho Zamyatin-a, a možno tiež Aldous Huxley s románom Brave New World (tiež známy ako Koniec civilizácie). A prečo nie? Človek je hlúpo nepoučiteľný tvor. Obe porovnavané krajiny, skutočná aj neskutočná sú ukážkami, kam až absurdita a hlúposť môže ľudí zaviesť. K neľudskosti.