F Renaissance F

FF FF FF FF FF FF FF FF FF FF FF FF FF

Bolo to dávno. Mesto bolo ešte celé a vojna sa len začínala. Mladí umelci z Florencie, ochotní literárne podporovať anti-vojenskú činnosť sa rozhodli založiť vlastné noviny.
Veľmi rýchlo zohnali financie, tlačiarne a priestory, ale stále im chýbal názov novín. A hoci to boli nadaní umelci, ani jeden nemohol vymyslieť názov, ktorý by sa všetkým páčil.
Bol to problém, ktorý sa zdal akokeby nevyriešiteľným a v podstate absurdným.
Ale zrazu jedného dňa, jeden z redaktorov navrhol, aby nazvali denník jednoducho a to FF. Povedal, že túto skratku si raz niekde narýchlo prečítal a už ani nepamätá v akej súvislosti, ale predsa mu utkvela v pamäti. Mohlo to vkľude znamenať aj Florence Fighters, čo by bolo ironicky komické vzhľadom na antivojenské postavenie umelcov. Lenže mesto padlo pod mečom vojny a spolu s mestom padli aj noviny. Zdalo sa, že tie dve písmenka sú stratené, že ich už nikto v živote nezapočuje. Ale úplnou náhodou ich prebrala istá partizánska skupina, ktorá to prijala ako svoj znak. Časom sa z tej skupiny stala najmocnejšia organizácia odboja. Vlajky FF sa viali nad mnohými miestami.
Vlastne ste mohli nájsť aj plagáty, sprejové nadpisy na stenách zničených budov a rôzne iné formy zobrazenia týchto dvoch písmen. A v podstate sa z toho stal symbol…

..ale..

„Symbol nás núti vidieť objekt skrz jeho význam..“

Ale čo ak sa význam stráca… čo ak zabudneme na objekt v jeho duševnej sfére..
je možná smrť idey?

Uprosted tých rozvalín, polorozpadnutých budov a zdemolovaných ulíc… v jednej izbe, s dierou v strope.. s dávno vybitými dverami a s výhľadom na celú mrtvú panorámu.. v tej izbe bola stoličká, na ktorej sedel starec.

Koľko mal ten muž rokov, to nevedno.. A nevedno ani to, kým bol a čo tu robil…

Ako tam tak sedel, tak sa mu v mysli odvíjal celý priebeh vojny. Teda vo filmoch je to väčšinou tak… malo by byť… Bola to vojna svetov, čo mu zvieralo myseľ?
Alebo nie..?

Zrazu mu niečo tu myseľ narušilo. Bol to zvuk krokov a následny výkrik:

„Ani sa nepohni, lebo ťa zastrelím.

Otočil sa.
Pred sebou zbadal mladého vojaka-okupanta, ktorý naňho mieril puškou.
„Kto si?“ zvrieskol voják.
Starec s úsmevom povedal:“Rodion, služobník Boží..“ a začal sa šialene smiať.
Vojak naň pozrel zhrozene, najmä keď sa šialený smiech zmenil na plač.
„Kto si?“ zvreskol voják ešte raz a vystrelil do steny. Plač prestal, nastalo ticho, teda ak nerátame padajúcu omietku.
„Som prostý človek…“ povedal a poškriabal sa na ruke.
„Co tam máš?“ zvreskol voják ukazujúc na ruku.
„No.. ruku.“
„Nie.. myslím na koži.“
„N..Nič.. to je len.. tetovanie.. to si nevšímajte..“
„Košeľu dolu!“ skríkol vojak a pevnejšie schytil pušku.
„A..ale tam naozaj nič ne..“
„KOŠEĽU DOLU!“

Starec vzdychol. Pomalými pohybmi začal rozopínať gombíky košele. Nevedel prečo, ale táto činnosť v ňom vyvolala nostalgický pokoj. Po chvíli zo seba zhodil košeľu a odhalil vojakovi svojé zvráskavate telo…

Vojakové oči sa rozšírili a zostali v úžase.
 Starec ešte stihol začuť strachom preplnené „Svätá matka Božia“ a nato sa mu lebkou preryl náboj.

Vojak odišiel a nechal telo tak, ako je.

Čo tak vyľakalo vojaka? Čo na tele toho starca mohlo byť také strašidelné, že to tohto nepriateľského vojaka donútilo k vražde.
Všetky tie jazvy a všetky tetovania… čo bolo na nich také… ľakajúce?
Bál sa niečoho konkrétneho? Alebo sa bál symbolu? Ale čo ak symbol nie je to, začo ho pokladáme. Čo ak to nie je vojenská sila.. ale láska. Čo ak to nie je nenávisť… ale láska?

Krv stekala po tele starca. Stekala po všetkých tých tetovaniach a jazvách na jeho tele… Po tých všetkých symboloch, ktoré vystrašili vojaka a donútili ho potiahnúť spúšť.
Starcová koža bola totiž zaplavená tetovaniami a jazvami, ktoré si natetoval a vyryl sám. Boli to jednoduché dve písmena, ktoré si vojak vyložil ako symbol nepriateľskej organizácie.

Ale prečo by si nejaký starec bol býval sam vyryl nejaké znamenia na svoje telo? Vari by naozaj bol až taký oddaný strane?
Alebo je to len starý blázon.
Príbeh tohto starca je záhadou. Ale pochybujem, že ten každý centimeter jeho kože, každé tetovanie a každá jazva mali symbolizovať vojnu a odboj… Nie.. tu nešlo o vojnu, ani o odboj, ani o nič podobné…
Tu šlo o hviezdy… o spomienky… o slová, ktoré tento starec nikdy v živote nevyslovil… tu šlo o skutočný význam…
.. dve prosté písmena

FF

Pridané dňa od Adam Sether
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

O Adam Sether

Zemeguľa je jedna veľká kniha so šiestimi miliardami poviedok...

4 Responses to F Renaissance F

  1. alisael povedal:

    aach zase ff, akurat teraz vlastne nechapem v akej suvislosti je to pouzite.. lebo velmi som to nepochopila.. mozno teba viackrat precitat

  2. Adam Sether povedal:

    to je začiatok..

  3. Zanelli povedal:

    Ghetto je skratka „Postihnuta oblast“ (sorry Douglas)

    Inac je to fajn. 😛

    GP !!! Renesancia !!! Danger
    (len ho znova neposahajte… )

  4. Padrino povedal:

    Renesancia!! Neuveriteľné… No ak to je začiatok, tak chcem vidieť koniec!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *