Femme Fatale

Schyzofrénia

• Najrozšírenejšia psychická choroba. Je to rozpad celej osobnosti, ktorý sa prejavuje poruchou citov, myslenia, jednania a tendencie odvracať sa od reality. Ide tu o rozštiepenie emocionálnej zložky psychiky, ktorá môže počas života človeka nezávisle pôsobiť proti jednotiacemu celku.

Kľačal. Cez vitráže Notre Dame prenikalo svetlo, odražajúce sa v slzách jeho očí. V rukách držal malý strieborný krížik. Držiac ho tak silno, že sa mu hrany zarezávali do dlaní, sa pýtal svetla virtáži. V tmavočervených kvpakách krvi, letiacich z jeho dlaní sa odrážal pohľad jeho očí. Pýtal sa boha, pýtal sa duchov… pýtal sa otázky… Pýtal sa zbytočne…

*

Otvorili sa dvere kaplnky a na podlážke sa objavil tieň. Otec Adam mal namierene na dvor, ale zrazu zbadal nejakú postavu, kľačiacú pri oltári. Rozhodol sa, že sa na ňu pozrie bližšie…

„Kriste Pane, môj všemohúci. Odpúsť mi mojé hriechy. Pocíť moje myšlienky, moje pocity a pochop moje činy.“

Popri lavičkách Notre Dame, kde si svätci upevňujú vieru a hriešnici prosia o odpustenie sa míňal tieň otca Adama.

„Cítim, že si so mnou bože. Cítim ťa, tak mi odpúsť…“

Otec Adam už bol takmer pri kľačiacej postave. Počul, že si niečo šepká, ale slovám nerozumel…

Odpúsť mi bože…

„Excuse-moi…“ ozval sa kňaz, no nestihol dopovedať. Kľačiaca postava muža sa prudko obrátila. Plavným pohybom stočila krížik v skrvavenej ruke akokeby to bol nož a vrhla sa na kňaza. Lesklý hrot, posiatý červenou krvou bola posledná vec, ktorú otec Adam uvidel. Po pár chvíľach mučivého kriku sa postava skláňala už nad mrtvým telom otca Adama. Vstala. Chrámom sa preniesol zvuk. To len krížik padol na zem, zalesknúc sa. To len svetlo virtáži osvetlilo pohľad plný sĺz a sklamania, tesne predtým, než sa postava opustila chrám Matky Božej v Paríži a stratila sa v uličkách tohto mesta…

[photopress:Notre_Dame___2.jpg,full,centered]
1. Čas je nepriestorové lineárne kontiuum, ktoré sa odohráva v nenávratnom poradí…

Letný parížsky vánok vial, keď som vyšiel na ulicu. Obzrel som sa. Pohľadom som preskúmal, či neuvidím známu tvár, ale neuvidel som nikoho okrem tuláka. Tak som sa pobral smerom ku jednej uličke, neďaleko Notre Dame. Bolo ráno, parížske leto. Detí pobehovali naokolo, hrajúc futbal priamo na ulici. Nejaká starenka vešala prádlo a pokrikovala na deti, že robia hluk. Niekde inde si majiteľ otváral svoju kaviareň. V pozadí sa črtal Notre Dame. Mňa však nezaujal. Vošiel som do jedneho činžiaku, ktorý sa nenápadne črtal medzi kaviarničkami a inými osobitosťami na tejto uličke. Išiel som ta po dlhom čase, išiel som do bytu. Do bytu číslo trinásť. Do najkrajšieho bytu môjho života…

Klavír…

Stál pri stene. Oproti oknu. Oproti veľkému oknu s priesvitnými závesmi, ktoré sa viali vo vánku prenikajúcom z pootvoreného okna. Keď ste sa z toho okna vyklonili, tak ste mohli pozorovať Notre Dame v plnej kráse. Ale preto som tu dnes nebol.
Zatvoril som okno a podišiel ku nej. Mala ľahkú blúzku a dlhú sukňu, ktorá sa mierne vlnila v spominánom vánku[okno som zavrel]. Objal som ju objatím, ktoré bolo priateľské… /* Trochu… */ … trochu však nebolo. Viete, keď objímate dievča, tak môžete byť hoc aj jej otec, stále objímate dievča. Je to proste púd, ktorý sa nedá zastaviť.

Chvíľu som ju objímal, potom som sa jej pozrel do očí a povedal:“Kľačím ako kamarát…“
Usmiala sa a znova si ma pritískla ku sebe. Nevedela, že som klamal…
[photopress:Shot1.jpg,full,centered]
Keď sme sa oddelili, tak som bol priateľom čím ďalej tým menej. Nedalo sa to… Nie pri nej.

Chytila ma za ruku a začala viesť izbou. Nechápal som, kam to ide, ale po chvíli sme sedeli za klavírom. Cítil som sa trochu nesvoj, keďže som nevedel zahrať ani náznak melódie. Preto som neisto povedal:“Hraj.“

Usmiala sa a jej ruky sa podniesli ku klávesam…

[photopress:Red_Roses_Zoom.jpg,full,centered]

Ruže sa vlnili vzduchom a padali na bielý mramor. Stál pri hrobe a slzy sa mu valili z očí. Necítil nič, len zhnusenie, zhnusenie nad samým sebou. Stál… Po chvíli vzal jednu z rúž a odišiel od mohyly. Boli to jeho žena a dve deti…
Zabil ich vlastnými rukami.

Hrala ako aniel. Keď sa pomýlila, tak zafrčala ako malé dieťa, keď sa mu rozsype domček z piesku. Celý čas som ju pozoroval… Jej oči, jej prsty prebiehajúce klávesami a jej pery, mierne pootvorené a tak lákave… Ale najvýraznejšia bola jej vôňa. Pôsobila, tak ukľudňujúco, tak nežne. Pritom hudba, prirodzená krásna hudba…

Po chvíli prestala…

Vyťukala jednoduchú melódiu a povedala aby som to zopakoval. Tak som to spravil. Najprv som to dobabral, ale po chvíli to šlo. Ťukal som do toho a ona sa na mňa usmievala. Cítil som sa ako dieťa, ktoré našlo novú hračku. Po chvíli však niečo prerušilo moje ťukanie. Objala ma…

Okno… otvorené. Byt… číslo trinásť. Ulička… neďaleko Notre Dame.
[photopress:Notre_Dame_obraz.jpg,full,centered]

Úsvit mi pripadal, ako príchod smrti. Prekrýval som dráhu lúčov dlaňou. Oči štípali…

Noci bez teba, dni čakajúc.
Chytajúc tvoj pohľad, dúfajúc.
Chvíle večne zvečnené,
noci smutne prebdené.
………………………………………………………………..[photopress:Red_Roses_Zoom.jpg,full,centered]Hral som. Ty tiež. Hrali sme spolu. V tom bytíku, v tom vánku, ktorý sa vial z otvoréneho okna. V ten deň, v ten a v iný. Keď som hral, tak som žil. Prostredníctvom hudby, som žil v tebe. Žili sme spolu. Bola ta chvíľa, keď som ťa miloval, ako nikdy, chvíľa chvíľ. Doplňali sme sa. Začal som pasáž, ktorú si dokončila a naopak. Po chvíli sme sa len pozerali do očí a hrali len podľa zvuku. Chvíľu sme mali zavreté oči. Chvíľu sme nerobili nič. Bola to hra hier, bolo to krásne. Po dlhej chvíli to skončilo…Celým telom prešla triaška. Fantázia bola na hraniciach. Svet sa zničil. Obnovil. Videl som boha a diabla. Ale bol som slepý. Zomrel som a ožil. Prostredníctvom teba, hudby… Prostredníctvom vánku z okna. Prostredníctvom prostredníctva…

„Raz…“
„Raz?“
„Možno…“
„Možno?“
„Možno raz…“

Otvoril som dvere. Obzrel sa. Stála tam, nevinná a hriešna. Nechcel som ísť. Ale musel. Preto úsmev… Úsmev.
Zakývanie.

Dvere sa zabuchli. Schody… Ulička neďaleko Notre Dame. Preč!

Preč…
[photopress:Notre_Dame_obraz_hnedy.jpg,full,centered]

Žaneta sa vybrala do mesta a ja som dostal detí na starosť. S Crossom som nemal žiaden problém, ale Santino mal blaznivú náladu, takže som ho musel naháňať po celom byte. Nakoniec som ho chytil a obidvoch, spolu s Crossom posadil pred telku. Čumeli na nejaký film, nejaký thriller. Keď som pozrel na titulky, tak som zistil, že je to DePalmovo Femme Fatale. Pousmial som sa. Aj ja som totiž mal jednu Femme Fatale… Raz som ju mal… Raz…

Dvere sa otvorili a vrátila sa žena. Oznámila, že na dovolenku pôjdeme do Paríža. Nemal som nič proti.

*

V hotelovej izbe som skúmal pohľad von oknom. Paríž. Mesto, ktoré bolo len v spomienkách. Sedel som, pozoroval výhľad z okna a čakal na ženu, ktorá šla niečo kúpiť. Povedala, že len ide pohľadať niečo zaujímave.

Sedel som a rozmýšľal. Bola tu v tomto meste. Zaujímalo ma, či si ma ešte pamätá. Prešlo predsa trinásť rokov, to je dlhé obdobie. Chcel som ju vidieť, ale rozhodol som sa, že to nespravím. Bolo by to príliš riskantné.

Kľuče zaštrngotali.

„Ahoj, miláčik, som tu. Vieš, čo som našla? Taký krásny obrázok. Pozrieš si ho?“

„Jasné, zlatko. Jasné, že si ho pozriem.“

„Počkaj, len ho vytiahnem. Ten maliar, ktorý mi ho predal ho poriadne zabalil.“

„Neviem sa dočkať…“

„Taaaak, tu je. No není krásny?“

„…“

„Čo je? Čo ti je?“

„NIEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEE“

„Prečo kričíš? Prečo… Čo to robíš? Kam ideš? Č… Načo ti je ten nôž? Nie, prestáň…
„Nieeeeee, deti nieee….

Si vrah! Ty si vrah! Zabil si vlastnú ženu a deti! Ty si ich zabil a ty to vieš! Zabili sme ich obidvaja! A obidvaja chceme to isté…

Obraz padol na zem, hneď vedľa tiel.
[photopress:Notre_Dame_obraz_blooded.jpg,full,centered]

Vybehol.

*

Kráčal som. Letný parižsky vánok mi vial do tváre. Ruky od krvi. Kráčal som na miesto. Tam, kam som nemal ísť.
Pozrel som, či tu nie je nikto známy. Nikto okrem tuláka. Pomaly som šiel do činžiaku. Po schodoch do bytu. Do najkrajšieho bytu môjho života. Do bytu, ktorý navštevujem prvý krát po dlhej dobe. Do bytu číslo trinásť…

Sedela…

Pri kláviri…

Bola trochu staršia, ale inač sa nezmenila…

Sadol som si ku nej…

Pozrel do jej očí, usmial sa. Cítil som, že som preč… Preč zo sveta.

Jemne stlačila klávesu a izbou sa preniesol zvuk. Vedel som, čo chce. Jemne som stláčil ďalšiu klávesu…

Hral som. Ona tiež. Hral som a spomínal. Cítil som, že tento moment je jediný. Cítil som, že ju milujem a nenávidim. Nenávidim, lebo milujem. Lebo nedokážem prestať. Napriek tomu som cítil ako hudba hrá. Ako hrá z mojej duše. Ako krásne znie. Ako sa každý tón mení na slzy šťastia. Žil som v tom momente. V tom momente, momentov. Klávesy mizli pod tlakom naších rúk. Svet mizol. Existoval som len ja, ona a klavír. A hudba… A láska. Vrátil som sa v čase. Vrátil som sa do časov, keď som ju miloval, vrátil som čas. Nenávratné poradie…Vstal som od klavíra. Stála predo mnou, krásna a nevinná. Nebezpečná a prefíkana. Objal som ju. V pozadí vial parížsky vánok. Cez otvorené okno, ktoré bolo zavreté. Pobozkal som ju. Posledný bozk. Predtým než som odišiel som vyťukál prvú melódiu, ktorú ma naučila.Posledný pohľad…Dvere sa zavreli…Vyšiel som von…[photopress:Notre_Dame_obraz.jpg,full,centered]Pozrel som smerom na Notre Dame. Usmial sa. Moje kroky išli tým smerom.[photopress:Notre_Dame___2.jpg,full,centered]Zabil som ženu, deti, kňaza. Teba som však nedokázal zabiť. Nedokázal. Existuješ? Neviem? Existuje niečo také ako dokonalé dievča, dokonalá žena? Existuješ vo mne. Si len predstava. Ideál, ktorý mám vysnívany má tvoju podobu. Nedokážem ťa zabiť. Pokiaľ som naživé, nikdy nebudeš preč.Slnkom sa mihol tieň. Na chodníku pred Notre Dame spadlo telo. Z ľavej veže.

[photopress:Notre_Dame_obraz.jpg,full,centered]Pozrel som smerom na Notre Dame. Usmial sa. Moje kroky išli tým smerom.[photopress:Notre_Dame___2.jpg,full,centered]Zabil som ženu, deti, kňaza. Teba som však nedokázal zabiť. Nedokázal. Existuješ? Neviem? Existuje niečo také ako dokonalé dievča, dokonalá žena? Existuješ vo mne. Si len predstava. Ideál, ktorý mám vysnívany má tvoju podobu. Nedokážem ťa zabiť. Pokiaľ som naživé, nikdy nebudeš preč.Slnkom sa mihol tieň. Na chodníku pred Notre Dame spadlo telo. Z ľavej veže.*

O 13 rokov…

Tulák Jean sedel v kedysi prekrásnom činžiaku v Latinskej štvrti. Teraz to bola len zničená budova. Sedel tam, lebo nemal kde spať a zrucaniny starých činžiakov boli to najlepšie, čo mohol mať. Bolo tu kopu veci bývalych majiteľov. Rád trávil čas skúmaním ich. Bolo ich tu skutočne veľa.
Najviac ho zaujal starý klavír, ktorý už však nehral. Jeana to mrzelo. Vždy chcel vedieť hrať na klavíri. Ale po čase sa s tým zmieril.
Ako tak tam sedel a vychutnával si pohľad na kedysi krásnu Latinskú štvrť, tak mu niečo padlo do očí. Pod klavírom ležal nejaký obrázok. Vstal, zobral ho a pozrel naň.

[photopress:Notre_Dame_obraz_hnedy.jpg,full,centered]

Bola to Latinská štvrť v svojej plnej kráse. Bola to minulosť.

Nadvihol ruku a pustil obraz. Ten sa zachýtil v prúdoch parížského vetra a vyletel vonku.

Letel Parížom. Letel tam, kam ho vietor odvial. Klesal, aj stúpal. Nevedel kam doletí. Bol však trpezlivý…
Trpezlivosť ruže prináša- To vedel. Vedel, že osud je ako vietor. Ako parížský vánok. Nikdy nevieme, čo nám vletí do cesty.Možno obraz…Možno smrť…Možno ruža…Možno nič…
**Opýtal som sa, či budeme spolu.
„Raz…“
„Raz?“
„Možno…“
„Možno?“
„Možno raz…“

Je lepšie ľutovať , že sme niečo zažili , než ľutovať , že sme nezažili nič.
/Boccatio/

[photopress:noir_ff.PNG,full,centered]

In memory of Femme Fatale…