Final Brutality

Dážď. Niečo v ňom pôsobí upokojojúco. Je to nejaká vyššia hodnota, niečo, čo nás núti sledovať nekonečný potok kvapiek a nechať sa unášať v ňom. Pre mňa dážď symbolizuje tichú a pomalú smrť. Niečo ako keď sa káždá kvapka premení na kyselinu a vašé telo sa pomaly rozpúšťa. Trpíte celým telom, ale nemôžete z toho dažďa odísť. Niečo vám to nedovolí. Musíte tam stáť, až kým sa posledná molekula vaších kostí nerozpustí do okolitého vzduchu. Musíte tam stáť, až kým vam myseľ pod tým bolestivým tlakom nepovie príčinu toho, čo vás donutilo dojsť pod dážď a trpieť tu každou časticou svojho tela. Príčinu, prečo ste najväčšiu bolesť necítili na tele, ale dnu… v duši.
1. Kapitola
Svetlo v tme.

Vracal sa domov. Cítil, že niečo není v poriadku, cítil, že sa má niečo stať. Bolo to buď pochmurnou hudbou v jeho prehrávači, alebo tým, že mal cítenie. Cítenie, že ho jeho „milovaná“ nechá. Pocítil to v škole, keď mu povedala, že ho dnes musí vidieť. Pocítil to, keď ju uvidel so svojím spolužiakom, ktorý bol citlivý a milý. Pocítil, že mu to je jedno.

Jeho život sa zmenil. Nevidel radosť vo vzťahu a v iných ľuďoch. Zdali sa mu prázdní, bez duše. Boli to sochy, ktoré ste mohli zničiť, alebo nechať tak. Tie sochy však boli všade. Videl ich v zahmlených letných dňoch, keď sa vynárali z hmly a mizli v nej. Videl ich aj v obchdoch, ako sa snažia zapáčiť samým sebe. Videl aké sú tie sochy hlúpe, keď sa držia za ruky, keď sa tešia s nepodstatných vecí, keď je vo svete vojna a oní nerobia nič. Videl ako sa naňho škeria s televízie, hovoriac kovovým hlasom slovo, ktoré vôbec nepoznajú: MIER. Videl ich cez tmavé noci rušiť pokoj a ničiť lavičky. Videl ich odporné oči zahalené prízračným tieňom, ktoré nedokázali vidieť svet takým akým je – falošným.

Začal cítiť, že nežije. Žije len v niečom, čo je napodobnenina reality. Svet prázdnoty. Tie sochy sa mu posmievali, ale on nedával najavo city, sú to len sochy.
Jeho milovaná si ho zavolala vonku. Chcela mu niečo povedať, ako keby nevedel čo. Išiel tam so znechutením.
Čakal tam na ňu. Ona však nepríchadzala. Jedine, čo prišlo boli sivé mračná, ktoré vyjadrovali jeho pocity. Tma a chlad. Surovosť a hnev. Smútok a utrpenie. Nepochopenie a výsmech. Nepotreba tohto nudného a tmavého života. Mračná sa naň pozerali priam s úsmevom. Našli si niekoho, kto im bol podobný.

Sedel a čakal. Sedel a strácal trpezlivosť. Všetko zlé sa mu ozývalo v hlave. Všetky zlé spomienky. Zarezávali ho ako údery sekery po chrbtici. Trhali ním, akokeby ho mučili. Myslel a mračien pribúdalo. Malo to vyustiť do búrky.
Myslenie prerušil smiech. Prichádzal spoza rohu ulice. Ten smiech rezonoval ako výstrel- bol to jej smiech. Vyšla spoza rohu v objatí toho chlapca, s ktorým ju videl. Keď ho uvidela, zatvárila sa zahanbene, ale ten chlapec ju chytil za ruku a začal ju ťahať ku hlavnej postave tohto príbehu. Keď ku nemu došli, začala mu hovoriť tradičné kecy. Je mi to ľúto a tak. Mala krásny hlas, hoci bola socha. Odpustil jej, bola to jeho chyba. On stratil záujem o ňu, lebo ho už nič nezaujímalo. Rozlučili sa ako priatelia. Otočila sa a pobrala sa na odchod. Ten chlapec sa stihol usmiať a otočil sa tiež. Ten úsmev. Ten odporný úsmev. Tie odporne kamenné oči. Tie odporne falošné oči. Vyvolali v ňom prehru. Vzdal sa. Nemohol byť bezcitný, nemohol to viacej zniesť. Začal cítiť ako sa všetká tlmená zlosť vylieva na povrch.

Namiesto toho aby sa vrátil domov, vykročil smerom k páriku. Osvietil ho blesk a oni sa otočili. Ozval sa hrom a vzduch sa zaplnil vlahou. Nervy začali praskať a zruinovali- začalo pršať.

2. Kapitola
Dážď inej farby
Nechty vnikli pod viečka, pričom odtrhli trochu z očnej gule. Zachytili sa viečka a ruka potiahla takou silou, že odtrhla polovicu líca. Krv vystriekla do ovzdušia a zmiešala sa s dažďom. Ozval sa krik bolesti, ktorý utíchol, keď sa ruky obchytili okolo krku. Hodil chlapca smerom k lampe a jeho lebka sa roztrieštila, vypušťajúc kopu krvi na mokrý asfalt.
Pozrel na dievča, ktoré zdesene ustupovalo. Jediným úderom ju zrazil na zem. Počul ako sa jej zuby rozleteli po mokrom asfalte zanechajúc za sebou mokrý pás červenej farby. Zastal a pozeral. Dážď mu stekal po tvári zmývajúc kvapky krvi.

Pocítil, že žije. Pocítil, že nudný svet je preč. Pocítil, že je šťastný.
Dievča sa pohlo, čím upútalo jeho pozornosť. Prišiel a sadol si na ňu tak, že kolená mal na bruchu. Zdvihol ruku a začal ju mlátiť do hlavy. Udery boli tvrdé. Najprv sa jej zlomil nos a pretrhla pokožka. Ale on neprestával mlátiť. O chvíľu si už necítil ruky, ktoré boli dorezané od nárazov kostí. Ale neprestával. Prestal, až keď sa časti hlavy povaľovali okolo a krv stekala spolu s dažďovou vodou do kanalizácie. Vstal a išiel smerom ku chlapcovi. Začal ho prehľadávať. Našiel vreckový nožík, čo ho potešilo. Vytasil ho a pobral sa mokrou ulicou.

Na polícii sa ozvalo hlásenie, že nejaký chlap mláti ležiacu ženu. Poslali tam hliadku…

Išiel po ulici. Dážď mu stekal po tvári a on sa cítil slobodný. Žiadné ticho, žiadná nuda. Život bol zrazu rušný.
Spoza rohu vyšiel nejaký chlap. Nikdy v živote ho predtým nevidel. Odrezal mu ucho a dobodal ho na smrť. Nepáčilo sa mu ako sa naň pozerá, tak ho zabil. Nikdy predtým to nerobil. Ale teraz sa necítil obmedzovaný, cítil sa slobodným. Prečo by nemal robiť, to čo chcel. Prečo by sa nemal riadiť vlastnými zákonmi. On to nepovažuje za hriech, nevidí na tom nič zlé. Spoločnosť ho obmedzovala, teraz to už neurobí. Je voľný.

Policajné auto doň narazilo a odhodilo ho. Nožík mu vyletel. Ležal na ceste, skrvavený a v bolestiach. Bolelo ho, že svet sa riadi zákonmi, ktoré sú vytvorené spoločenstvami, že slobodná vôľa jednotlivca nemá šancu.

Dážď. Niečo v ňom pôsobí upokojojúco. Je to nejaká vyššia hodnota, niečo, čo nás núti sledovať nekonečný potok kvapiek a nechať sa unášať v ňom. Pre mňa dážď symbolizuje tichú a pomalú smrť. Niečo ako keď sa káždá kvapka premení na kyselinu a vašé telo sa pomaly rozpúšťa. Trpíte celým telom, ale nemôžete s toho dažďa odísť. Niečo vám to nedovolí. Musíte tam stáť, až kým sa posledná molekula vaších kostí nerozpustí do okolitého vzduchu. Musíte tam stáť, až kým vam myseľ pod tým bolestivým tlakom nepovie príčinu toho, čo vás donutilo dojsť pod dážď a trpieť tu každou časticou svojho tela. Príčinu, prečo ste najväčšiu bolesť necítili na tele, ale dnu… v duši.

3. Kapitola
Final Brutality

Psychiatria na okraji mesta. Pracovník toho zariadenia niesol večeru Johnovi Cashovi, psychopatovi, ktorý zabil troch ľudí. Nevedel jeho príbeh a ani ho nezaujímal. Hlavné aby dostal nažrať.
Otvoril dvere cely číslo 8 a vošiel dnu. O chvíľu sa ozval zvuk ako plastový tanier dopadol na zem. Bolo počuť aj to, že sa tam niečo dialo. O chvíľu bolo počuť ako pracovníkovi praskli väzy.
John Cash vybehol z miestnosti, držiac pracovníkov obušok. Pozrel na dlhú chodbu a uvidel dvere. Usmial sa a išiel k ním. O pár minút sa ozval krik a zvuky úderov. John Cash bol šťastný. Konečne sa dostal s tohto nudného sveta, ktorý bol v jeho cele. Konečné môže pozorovať črevá a krv. Konečné zabíja.

O pol hodiny sa John Cash zvalil na zem. Výstrely zelených mužíčkov sú tvrdé. Bol mrtvý, ale šťastný. Konečne sa uvoľnil s tohto nudného sveta. Konečne odišiel s tohto obmedzeného sveta. Ide tam, kde bude šťastný, tam kde nie sú zákony, tam, kde môžeme robiť to, čo chceme. Bol koniec. Mračná sa stratili a dážď prestal.