Fly

Otočila som kohútikom, do vane nasypala vonnú soľ, ktorá sa pod náporom horúcej vody rozpúšťala. Toto som mala urobiť už dávno. Namiesto toho som sa každý deň takmer uhnala, aby som všetko urobila na 120%. Mne lepší make-up, šéfovi lepšiu kávu, sladší úsmev pre potenciálnych investorov. A k tomu stíhať tú byrokratickú papierovačku. V mojich naivných snoch som si prácu s diplomom predstavovala trošku inak. Akosi viac serióznejšie. Namiesto toho som obyčajná sekretárka, aj keď sa predstavujem ako asistentka riaditeľa. Znie to lepšie. Ale konečne mám od práce pokoj. Vlastne… už si ani nepamätám, kedy som si naposledy napustila vodu do vane. Teda, naposledy to bolo pred troma mesiacmi, aj to iba preto, lebo sa mi pokazila práčka.
Vaňa už bola takmer plná, zastavila som vodu a pomaly sa do nej ponorila. Človek by ani neveril, ako dokáže byť horúci kúpeľ príjemný. Aj keď sa o chvíľu začnem potiť a dusiť vo vlastnej šťave. Ibaže teraz mi to nič nedokáže pokaziť.
Moja kúpeľná pohoda trvala asi dve minúty, kým som nezačula štrngať kľúče. Dvere krátko a ostro zavŕzgali a buchli. Buď je to mama alebo…
„Ahoj, zlatko. Som doma.“ ´Všimla som si,´ prebleslo mi hlavou, ale vzápätí som sa sama na seba nahnevala, že mi niečo také vôbec napadlo.
„Som vo vani. Nemôžem ťa prísť privítať.“ Zakričala som mu naspäť. A zasa je po kľudnej domácnosti. Aj po mojom kúpeli.
Konečne som našla pravú príčinu toho, prečo som si posledné roky vystačila so sprchou. On totiž nenávidel to bezcieľne vylihovanie vo vani. Celý bol zvláštny. Mal zvláštne meno, aj zvláštne náviky. Nikdy som ho nevolala menom, aspoň čo si pamätám. Oslovovala som ho mojko alebo zlatko. A aj preto som ho milovala. Že bol v tej svojej komplikovanosti tak záhadne jednoduchý. Až donedávna. Nechcem tým povedať, že by som ho prestala mať rada. Iba mi to po šiestich rokoch už nestačí.
„Bol som mesiac preč a ty sa radšej varíš vo vani? Čakal som trochu krajšie privítanie.“ Napriek jeho pekným slovám som sa aj naďalej „varila“. A rozhodnutá, že tento chlap mi to určite neprekazí, som mu odpovedala.
„Prepáč, zlatko, ale čakala som ťa až zajtra. Ale jasne, som rada, že si doma skôr. A, prosím ťa, nedoniesol by si mi župan, keď už si tu? Zabudla som si ho na posteli. Ďakujeeem.“
Viem, bolo to odo mňa hnusné. Ale nemohla som si pomôcť. Predtým by bol jeho skorší príchod obrovským potešením, ale dnes mi tým pokazil náladu. Možno aj preto, lebo som vedela, že mi ten župan neprinesie.
„Keď vylezieš z vane, príď za mnou. Mám pre teba kopu noviniek.“