Jesenná letargia

Vkráda sa do mňa nevítaný hosť,
znásilňuje rozum môj,
skrytý vo mne je až v kosť,
márne zvádzam dáky boj.

Presiaknutý som ním do nitky,
rozliaty v mojich údoch je,
spomienky čo zmenil na zbytky,
a myseľ v mŕtve údolie.

Odrazu mi vlasy zdrapil,
bolestivým zovretím,
do lebky mi drápy vrazil,
dušu mám pred zomretím.

„potrebujem dobrý spánok“
bezducho som riekol,
„čoby láskyplný vánok,
a nie smrad pekla abych vliekol“.

V úkrutnosti tíchto síl,
čo s výsmechom sa so mnou hrajú,
neúprosnosť hnusných chvíl,
čo démoni mi stále tkajú.

Kajúce oči plné sĺz,
na prasknuté okno civia,
neurčitý pohľad skrz,
nevedia čo vidia.

Pouličná lampa, čo osamelá stojí vonku,
vlieva mne žlté svetlo dnu.
Na stene mi svieti štvorec,
vyrezáva z duše tmu.

Topole pod náporom vetra hlasno vŕzgali.
Zprvu prišla prvá, potom druhá,
zaraz všetky na ich listy plieskali.

Dopadnuté kvapky dažďa po okne nadol sa vliekli,
sediac na posteli, badal som,
ako ich tône po mne tiekli.

Pod lampou sa kvapky mihotavo blyšťali,
to príroda precitla v jesennom ošiali.

Pridané dňa od ludvik
Tento obsah bol zaradený v Ars poetica. Zálohujte si trvalý odkaz.

2 odpovede na Jesenná letargia

  1. Padrino povedal:

    pekné to vykresľuje atmosféru.. dobre to je, páči sa mi tvoj štýl

  2. ludvik povedal:

    potesil si ma Ď.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *