joanna

joanna. akože nie, že jo anna, viete, akože Jó Anna, ideš, ty kurva!!! nie, nie tak… joanna. vlastne je to jana, ale ja musím znieť ako umelec, takže joanna. chápete, jana znie tak slovenský, tak, že si spomeniete na svoju susedu, čo smrdí tak, že to cítite cez hrubé múry paneláku. ináč ju zvyknem nazývať janka. Nie susedu, ale joannu, tú joannu, o ktorej je tento článok.

spomínam si ako som sa zoznámil s joannou. vtedy samozrejme ešte nebola joanna, vtedy som ju volal priezviskom, ktoré tu neuvediem, lebo by sa mohla nahnevať (joanna). teda zoznamil som sa s ňou tak, že som jej povedal ahoj. a ona mi tiež povedala  ahoj. a bolo to, zoznámili sme sa, tak sa ľudia zvyknú zoznamovať. teda nie všetci. napríklad s rodičmi som sa takto nezoznámil. no, ale to je iný príbeh… rozhodne som sa s joannou zoznámil dávno, teda z hľadiska veku vesmíru, to nebolo až tak dávno, ale z hľadiská môjho personalného vesmíru to bolo dosť dávno.Veľa vecí sa odvtedy zmenilo. alebo, ako hovoria básnici, veľa vody pretieklo. a ako by dodal uchyl, nielen vody.

dobre, ale tento príbeh nie je o tom ako som sa zoznámil s joannou, ten napíšem neskôr, lebo je príliš originálny a chcem na ňom niečo zarobiť. mimochodom, videli ste mlčanie jahniat? hrá tam anthony hopkins a dostal za ten výkon oscara. super film, mám ho rád.

tento príbeh je o tom, ako som jeden večer, sedel na veľmi chutnom pive s dobrými priateľmi, keď sa mi ozval telefón.

„mišo, ty si doma?“

mohli by ste si myslieť, že to bola joanna, ale nebola to joanna, bola to joannina kamarátka.

„som na fajnom, prefajnom pivku neďaleko môjho trvalého bydliska, prečo?“

„janka potrebuje odprevadiť domov. môžeš prísť na lesnícku?“ viete a aby som bol presný, tak ja som v tých časoch s joannou veľmi nekomunikoval, lebo sme sa rozišli (pred pol rokom) a tak som bol zmätený.

„a čo ju nemôže odprevadiť niekto iný?“

„nie, ona chce aby si to bol ty.“

tak teda dobre, ja mám dobré srdce. síce mi bije až príliš rýchlo, ale je dobré.

„ok, budem tam.“

INT. TROLEJBUS Č. 8- POL JEDENÁSTEJ VEČER

viete čo milujem na ceste trolejbusom, alebo autobusom? že je mi absolútne jedno či je to autobus, alebo trolejbus. neuvedomujem si to. je mi naozaj jedno či je to autobus, alebo trolejbus. a viete čo ešte milujem? tie také úvahy v hlave počas cesty. Je to také odpútanie sa. taký sen. taký malý drobný sen.

takže som šiel po joannu na trolejbuse a rozmýšľal som nad joannou a rozmýšľal nad tým, čo je joanna zač. ženské sú choré. počul som v jednom filme, že ženské majú percentuálne o päť percent viac vody v tele, preto na nich platia iné gravitačné zákony. preto sú také šialené. ale vtedy som to ešte nevedel, takže som si myslel, že ženská šialenosť (nie náhodou šialenstvo? šialenosť je asi nespisovné) je súčasťou nejakého zázraku, alebo omylu. teda skôr omylu.

no a keď som vystúpil, tak na mňa čakala moja bývala joanna, ktorá bola opitá a chytila ma za ruku skôr než som povedal „ahoj.“ tak teda, ok, prečo nie, joanna…

takže situácia: rozišiel som sa s touto čajou pred pol rokom (vlastne aj viac) a ona ma kopec iných frajerov a ja som aktívne pasívny umelec a tak a tak… no a ona zrazu chce aby som ju odprevadil domov (lebo je opitá). Takže ja sa jej pýtam, či má niekoho doma a ona samozrejme nikoho doma nemá. Okrem psa. tak teda super.

Tak ju odprevádzam domov, je opitá, hovorí mi nezmysly a drží ma za ruku. vyzerá ako dieťa, ako malé dieťa a ja som smutný, mám slzy v očiach. viete, je to zvláštny pocit stretnúť sa s človekom, ktorého ste kedysi milovali a keď ste sa stretli naposledy predtým, než ste sa stretli teraz, tak ste ho stále milovali, takže teraz je to vlastne stretnutie prvýkrát bez toho, aby ste ho milovali, ale vám to nejde a máte pocit, že ho milujete, ale veď ho nemôžete milovať, keď ste sa tak dlho nestretávali. to sa mi hrnulo vtedy v hlave a neviem čo sa hrnulo v hlave jej, ale rozhodne som ju odprevadil domov.

uložil som ju do postele a napadlo ma, žeby som s ňou mohol niečo skúsiť, viete ako to myslím, ale bola príliš opitá a ja som bol príliš citlivý a vlastne neviem. ležala na posteli, ja som sedel pri nej a začal som plakať ako (marlon brando to pekne povedal v apokalypse) nejaká babička. ona sa ma spýtala, že prečo plačem a ja som vtedy nevidel apokalypsu, tak som nemohol povedať, že som babička, tak som niečo povedal, ale už neviem čo.

Tak teda bol som s ňou, kým nezaspala, dosť dlho. A ona spala ako bábo, tá joanna. a ja som mal pocit, že som sa znova zamiloval. tak teda …

odišiel som za hlbokej noci, nechal som joannu spať. išiel som domov peši, noc bola nežná. a joanna spala.

takže tu končí tento príbeh a myslím si, že ste sa s ním nezžili, nepochopili ste, čo som chcel opísať. ale to nevadí. stále to môže byť príbeh o anne. Jó Anna, ideš ty kurva, ideš, ideš… jo anna!

takže som došiel domov a v mysli som mal len joannu a myslel som na joannu a myslím na ňu doteraz. a pri nej som pochopil jednú vec. niektoré druhy inšpirácie sú ako ročné obdobie. viete, to je proste tak, že idem do paríža a myslím si, že kurva, teraz budem mať inšpiráciu. ale tá nepríde. a to je jasné, že nepríde. lebo inšpirácia sa zasadí, musí prečkať zimu pod snehom a potom v jari vykvitne… no a takto to je aj s joannou.

Pridané dňa od Padrino
Tento obsah bol zaradený v Nezaradené. Zálohujte si trvalý odkaz.

O Padrino

"Building the future and keeping the past alive is the one and the same thing."

3 odpovede na joanna

  1. Lea povedal:

    čakaj teda do jari!!! držím palce =)

  2. filo povedal:

    vcelku huste kamo…obycajne ale huste….najs
    len jedna vec…v presove su baby pyrane v kosicoch caje;)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *