Každý posledný deň

Už hodnú chvíľu sa ruka nenápadne posúvala po lavičke. Hľadala spriaznenú dušu. Nastal dotyk. Ale ilúzia priateľa sa veľmi rýchlo stratila v nechápavom pohľade. Hanba a stud. Zachoval sa ako nejaký násťročník. Opäť chvíľa trápneho ticha. Vo vnútri to ním lomcovalo, navonok sa ale neprestával tváriť nezaujato. Už dávno si na to zvykol. Už štyridsaťpäť rokov.

Ešte stále si pamätal na začiatky ich lásky. Opojné rána, dni vyčkávania a vášnivé noci. To všetko sa teraz starcovi premávalo v hlave. Zo spomienok ho vyrušil holub. Pristál neďaleko. Starec mu hodil kúsok chleba. Po neslávnom konci vtáka obaja svorne vstali a vydali sa dole mestom. Nepadlo ani jedno slovo.

Žena premýšľala. V myšlienkach sa jej stále objavoval mŕtvy holub. Keď bola mladá tiež si zvolila priveľké sústo. Všetky prieteľky jej ho závideli. Teraz je už jej muž zošuvereným starcom s kŕčovými žilami. A čo je najhoršie vôbec sa s ňou nerozpráva. Vždy od neho čakala pokus o rozhovor, žiadnu snahu bohužiaľ nevybadala.

Deti nikdy nemali. Ako by ju len teraz potešil úprimný džavot malých vnúčat. Predtým brali kariéru a vzájomnú lásku ako samozrejmú prioritu. Teraz bolo všetko preč. Neostala láska, kariéru už dávno oželela. O deťoch sa nikto z nich nikdy nezmienil. Vtedy jej to vyhovalo. Už však nemala viac síl. Snažila sa nájsť akúkoľvek chybu, ktorú urobila počas ich spočiatku nádherného vzťahu. Neprišla na nič. Chyba teda musí byť určite v ňom.

Došli domov. Hviezdy jasno svietili, už ale nie pre starý pár. Ani jedného z nich nenapadlo po celoživotnom ohýbaní chrbta vzhliadnuť k nebu. Vôbec nepomysleli na hľadanie krásy zajtrajška a nádeje v nočnej oblohe. Už nenachádzali žiaden dôvod.

Starec sa ako zvyčajne posadil za stôl. Ona sa postavila k sporáku a mlčky pripravila večeru. Spoločne sa najedli. Bez slov. Žena ešte umyla použitý príbor a chystala sa prejsť popri manželovi. „Pôjdeme spať?“ opýtal sa. Nechápavý pohľad a odvrátenie sa mu boli dostatočnou odpoveďou. Nepočúvala ho. Nerozumela mu. Pokrčil ramenami a nasledoval ju.