Keby som tam bol…

„Oni snáď nevedia hrať,“ vykríkol Herbert s hromadou nadávok na perách. Jeho obľúbený tím hral pohárový zápas, no stav bol zúfalý. „Ešteže o týždeň bude doma odveta,“ usmial sa kyslo na Peťa. Spolu nikdy nevynechali žiaden dôležitý zápas.

Súper bol silný, šance na úspech primalé. Nádej futbalového fanúšika je však obrovská. A pamäť krátka. Do konca zápasu ostávalo pár minút. „Snáď aspoň jeden na rozlúčku.“ Herbertove prosby však neboli vyslišané. Domáci im naložili poriadne. To zas bude rečí.

Po návrate domov uplynul týždeň ako voda. V práci ho už tradične štyrikrát denne vytočil šéf. „Vraj veľa oddychujem,“ rozohňoval sa v bare večer pred zápasom. Práve prebiehal rituál. „Vždy pred zápasom sa treba opiť. Potom to lepšie povzbudzuje,“ vravel vždy Peter. No napriek tomu, že v pití bol majster, veľa toho počas zápasov nepovedal.

„Keby som tam bol, určite by to dopadlo lepšie.“ Herbert práve použil svoju najťažšiu zbraň. Kedysi hral za dorast. Nebol síce nejako zvlášť nadaný, ale to preňho nebolo podstatné. Prestal, keď si zlomil nohu. Už viac nevydržal tú záťaž.

Tri nad ránom a obaja už boli viac pod stolom, ako pri ňom. To bol práve ten ideálny stav, ktorý sa vždy snažili dosiahnuť. Objednali ešte poslednú rundu a vybrali sa domov. Nemali s tým žiadne problémy. Síce im asi päť minútová cesta trvala vyše pol hodiny, nikomu to nevadilo.

Herbert zaspal akonáhle zamkol dvere. Do postele by sa už asi nedostal…

Budík nepríjemne zazvonil. Zaklapol ho. Nastavil ho ešte predtým, ako sa šiel opiť. Štyri hodiny po obede. „Po obede,“ usmial sa Herbert. V bruchu pociťoval nepríjemnú bolesť. Najprv si spomenul na hlad. Všimol si však, že počas spánku ležal stále na opaskovej pracke. Preliačina bola hlboká.

Po „rannej“ hygiene a skonzumovaní ideálneho počtu párkov vyrazil k štadiónu. Peter už sedel v bare. Mali ešte asi dvadsať minút. Naliali do seba tri poldecáky a takto posilnení sa odobrali na tribúnu.

Zápas začal opäť zúfalo. Po chvíli už hostia viedli o dva góly. „Do…, keby som tam bol,“ zareval Herbert po ďalšom inkasovaní. „Zázrak je, že sme sa dostali vôbec tak ďaleko,“ poznamenal pokojne Peter, „nemôžeme od ních chcieť, aby vyhrali Ligu Majstrov.“ Herberta to trochu upokojilo, no stále mal na vec svoj názor. „Keby som tam bol,“ povedal skôr pre seba, keď zaznel klaksón.

Zišli späť do baru. Bolo treba doplniť sily. Na Herberta to zrazu prišlo. Vycúval od výčapu a vybral sa k záchodom. Aspoň si myslel, že ide tým smerom. Zatiaľ sa mu to nestalo, a tak doteraz toalety nehľadal. Po chvíli narazil na krabicu plnú futbalových lôpt. „To by bol suvenír.“ Natiahol ruku k jednej z nich. „Kam ju však ukryť?“

Premýšľal. S mozgom namočenom v alkohole mu to veľmi nešlo. Začul hlasy. Strhol sa. Hodilo ho to smerom ku košu sa loptami. Po chvíli zvuky utíchli. Chcel sa postaviť, nešlo to. Ruky ho neposlúchali. Vlastne ich vôbec necítil. Pozrel tým smerom, nevidel nič. Vlastne áno, videl. Videl absolútnu tmu.

Znova sa pokúsil rozmýšľať, no bolo to ešte horšie. Do hluku zrazu zaznel klaksón. Práve začal druhý polčas. Trhol zo sebou, chcel tam byť. Stále to nešlo, niečo nebolo v poriadku. Čakal. Skôr, či neskôr ho predsa niekto nájde a dostane ho z tejto nemilej situácie. Mal pravdu.

Z hľadiska zaznel krik miešaný so smiechom. Muselo sa stať niečo nezvyčajné. Možno nejaký exhibicionista na trávniku. O pár sekúnd začul Herbert hlasy. „Táto bude dobrá.“ Herbert cítil, že ho niečo vyberá z koša a berie preč. Konečne. Prečo ho však nesú. Mali by ho ťahať po zemi. Azde je to s ním až tak vážne? Krik.

Cítil, ako ho jeho nositeľ pustil. Letel vzduchom. Strach. Keď spadne, určite si doláme všetky kosti. Niekto ho chytil, našťastie. Znova letí vzduchom. Z ničoho-nič pocítil neuveriteľnú bolesť. Nevedel si presne predsaviť, kde to bolo. Bol si však istý, že to už nikdy nechce zažiť. Jeho prosby neboli vyslišané. Znova a znova. Raz letel, inokedy ležal, alebo sa kotúľal. Každý pohyb bol po chvíľke prerušný bolesťou.

Zrazu všetko ustalo. Ostal ležať. Niekto ho dvihol. Ohmatal. Privinul k telu a kráčal. „Tu má nejakú preliačinu, treba ju vymeniť.“ Záhadný niekto pichol Herberta prstom priamo do najbolestivejšieho miesta. Znova strašná bolesť.

Onedlho sa ocitol znova v koši s loptami. Cítil to. Čakal, nikto neprichádzal. Po takom výkone bol vyčerpaný. Zaspal, no obavy z toho, čo sa dialo sa mu stále premávali hlavou…

Pridané dňa od Matej Moško
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

O Gnaag

Nepoužívajte bodkočiarky. Nemajú žiadnu významovú hodnotu a jediné, čo nimi dokazujete je to, že ste chodili na gymnázium. @KurtVonnegut

4 odpovede na Keby som tam bol…

  1. filo povedal:

    waw
    famózne…

  2. Filthy Thoughts povedal:

    Jeeej, chlape, ty proste VIES pisat 🙂
    Len tak dalej, do stredy som doma, tak piste piste, nech mam co robit 😉

  3. Gnaag povedal:

    No… diki, som si vlastne o tomto diele veľa dobrého nemyslel. Ale keď odborníci vravia 🙂

  4. ZimaN povedal:

    Umm… na moje gusto 🙂 pekne.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *