Koncert

Tomáš zanadával. Opäť prischnutý kus blata. Mali by to zakázať; kto to má čistiť? Vytiahol handru z červeného vedra a chvíľku pozoroval, ako z nej steká voda a slabnúci pramienok sa krúti a špliecha vo vedre. Nakoniec handru capol na metlu a začal drhnúť priestor pod klavírom.

Prázdnou sálou sa ozývalo len šuchotanie handry a sotva badateľné Tomášovo fučanie; drhnúť javisko teda nebol špás, obzvlášť v stave, v akom bolo teraz. Obchádzajúc otáčavú skrutkovaciu stoličku naňho doľahlo vyčerpanie, a tak sa na ňu zvalil. Chvíľu len tak sedel, zhrbený, so sklonenou hlavou a zatvorenými očami, pravidelne dýchajúc a po krátkej chvíľke sa mu z ruky vyšmykla aj rúčka metly a s pleskotom dopadla na zem. Bolo mu to jedno. Užíval si chvíľočku leňošenia. Pomaly roztvoril oči a po krátkom váhaní aj odklopil poklop z klaviatúry pred sebou.

Pred ním sa rozprestierala dlhokánska postupnosť bielych a čiernych klávesov, taká pravidelná, taká elegantná. Natiahol pravú ruku a hneď ju zas stiahol. Mal rešpekt. Pomaličky opať dvihol ruku, preniesol ju nad klaviatúru a zľahka ju na ňu položil. Jemne pohýbal bruškami prstov; klávesy boli hladké a pripadalo mu fascinujúce, aké sú úzke a pravidelne členené.

Predstavoval si, aké by to bolo, keby klávesy aj stlačil. Počul v hlave melódiu, predstavoval si, ktorý kláves nasleduje za ktorým, ktoré by stláčal jemne, ktoré by atakoval tvrdo, predstavoval si, ako vyludzuje jednotlivé tóny a publikum sleduje každý jeho pohyb. Hlavou sa mu hnali frázy, niektoré sa mu aj páčili, niektoré zavrhol, behal bruškami prstov po klávesoch a hladkal ich. Sálou sa rozliehalo jemné šuchotanie rukávov.

Načiahol ruku za G-čkom a jemne a pomaly ho stlačil. Ozval sa takmer nepočuteľný zvuk a opäť sa mu brušká rozlietali po klávesoch v pokračovaní tejto sľubne začínajúcej frázy. Publikum v jeho hlave ani nedýchalo napätím. Opäť opatrne zatlačil na G-čko. Tentokrát sa však aj ozval tón. Druhýkrát za večer.

„Aha, Tomáš, nevedela som, že hrávate,“ vynorila sa spoza závesu referentka. „Ani nie,“ strhol sa Tomáš, „ja to tu už len doupratujem a idem.“ Referentka sa usmiala. „Počujte, Tomáš, ale ak by ste náhodou chceli, riaditeľ má stále nejaké prázdne kolónky na víkend po prázdninách. Teraz tu nebude nikoho, ale každopádne sa ozvite, ak máte tip na niekoho, alebo by ste mohli zahrať aj vy…“ „Vážne?“ potešil sa Tomáš „určite dám vedieť, ak niečo, ďakujem.“ Zaklapol klavír a zohol sa pre metlu. Referentka zmizla za oponou.

Tomáš sa usmieval. Referentke sa jeho prednes zjavne páčil. „Bude to určite tým, že mám cit pre dynamiku,“ mienil. Oprel sa bradou o chrbát ruky držiacej koniec metly zapretej o zem a zamyslel sa. Nadýchol sa a vydýchol. Nie je to zlý nápad. Je to určite šanca. A zaumienil si, že sa prihlási.