Konečne…

Túžila som byť tolerantným dievčaťom. Túžila som mu povedať: „Jasné, choď s nimi. Dlho ste spolu neboli. A zabav sa!“ Ostať pri tom spokojná, že mu dávam more priestoru pre jeho život.

Bola som neodolateľná, bola som zraniteľná. Nežná, aby sa cítil ako ochranca, spoľahlivá, keď zodpovednosť ostala na mne.

Nežiarlila som. Neuznávala som neveru. Boli to „problémy“ detičiek, ktoré v živote nevideli núdzu a existenčný boj. Akurát tak na Discovery.

„Chlapci majú chodiť za dievčatami a nie naopak,“ bolo mi povedané. Tak som sa stala zástancom Teórie o Dobýjaní.

Teória o „Ľúbim ho.“ Keď ho ľúbim, tak mu dám. Uznávam, je to trochu prehnané. Ale aj tak, túto teóriu som si nejako neosvojila. Z osobných dôvodov.

Osobné dôvody: Moje chápanie sexu. Deti neurobí dospelými to, že sa s niekým vyspia. Vlastne hej, keď sa to skončí nečakaným tehotenstvom. Lenže deti už potom dospelé byť nechcú. Ušla im jedna vec(okrem spermií). Zodpovednosť.

Ja som vždy tvrdila, že pokiaľ zodpovednosť mať netreba, tak na čo o ňu zbytočne bojovať. Ona sa odhodiť už nedá.

Takto som to chcela. Toto bol môj pancier pseudodokonalosti. Neviem, či som niekedy vôbec čakala, žeby mohol prasknúť. Nato som ohľad akosi nebrala. Pod pancierom som nebola tolerantnou. Vôbec sa to ľahko nevyslovovalo. Vôbec som sa potom necítila „cool.“ Nechcela som, aby sa zabával s nimi, ale so mnou! Presviedčala som samu seba, že som urobila dobrú vec. Že som zakryla svoju samotu. Ibaže on to nevidel.

Žiarlila som. Bola som veľmi žiarlivá. No nechcela som sa hádať. Tak som sa naučila dôverovať mu.

Koľkokrát som chcela za ním prísť. Len tak, ako sa má. Ibaže mi bolo vnútené, že to on má prísť za mnou. Tak som si zbytočne nevyvolávala pocity úzkosti.

Osobné dôvody mi boli na hovno! Ľudia v mojom veku už striedali partnerov(sexuálnych) a ja som riešila morálnu dilemu. Rodičom by sa to iste nepáčilo. Ale aj tak, bola som mladá.

V živote sa niekedy oplatí aj riskovať. Na to som prišla až teraz. Ťahám už na päťdesiatku a som vdova. A som bez neho šťastná. Čudné, nie?….Nie. Presrala som si dvadsaťpäť rokov s ním. On zato vlastne ani nemohol, to ja som bola tá blbá.

Otec pracoval v závodoch na spracovanie kapusty. Monotónny život. Nechcel si priznať, že starne. V tomto smere bol egoista. Občas ma brával so sebou. Často kričal a nechcel, aby sme skončili ako on. Za zlé známky sme proste dostávali tresty. Za všetko zlé boli tresty. Mama nemala v domácnosti veľké slovo. Otec zastával patriarchálnu formu rodiny.

Ja som bola jeho miláčikom. Veď napokon, najmladšia dcéra medzi dvoma bratmi…

Mala som asi trinásť, keď to začalo. Teraz si to spätne uvedomujem. Otec ma zvykol štekliť a sedávala som mu na kolenách. Zrazu to prestalo. Nevedela som prečo. Prečo ma rád viac mojich bratov, prečo so mnou už jedná inak… Rástla som. Otec sa asi cítil ako pedofil, keď videl, že sa mením. Tak sa zľakol a prestal. Videlo sa mu to nevhodné. No ja som stále nevedela pochopiť, čím som sa zaslúžila o otcovu ľahostajnosť. Chcela som jeho lásku. Zdala som sa mu byť už škaredá. Myslela som si ,že za to môžu moje prsia a boky. Hanbila som sa za ne. Začala som nosiť veľké tričká. Keď som potom asi po roku a pol pochopila, že to nemá zmysel, prešla som na normálne oblečenie. Nevedela som, čo to spraví, ale zrazu si ma začali všímať kamaráti a dostávala som pozvania na rande. Konečne o mňa mali nejakí chlapi záujem. Tak som hľadala „stratenú otcovu lásku“ u nich. Mohla zo mňa byť šľapka, ale bol tu aj ďalší faktor. Rodičia vo mne vybudovali neurotickú úzkosť. Mohli za to tresty za všetko zlé, čo som urobila. Išlo tam vlastne o to, že som nevedela logicky rozlíšiť vážnosť situácie. Jednoducho som sa za každú „zlú“ vec trestala vo svojom vnútri.

A potom prišiel on. Môj nebohý manžel. Platonická láska sa zmenila na skutočnú. Bola som mladá a bola som si istá, že jeho si za manžela nevezmem. Bol to rozmaznaný jedináčik.

Jeho mama po svadbe s jeho otcom splynula s bytovým zariadením. Nevenoval jej pozornosť, kým nebola tehotná. Potom už bola stredobodom pozornosti. Bola šťastná. Keď ho porodila, uvedomila si, že opäť „zapadne prachom“. A tak sa z nej stala narcistická mamička. Strážila si dieťa ako oko v hlave a mala v ňom svoje nesplnené ambície. Prehnane sa oňho bála a čokoľvek môj(vtedy ešte malý) manžel potreboval, všetko mu zaobstarali.

Jeho otec začal matku podvádzať a rozviedli sa. Matka sa nasťahovala späť domov a tak žil môj manžel v spoločnosti svojej babky(vdovy) a mamy. A to bola najväčšia chyba. Keď chlapec vyrastá bez otca. Nemá vzor, nemá nič. Začne sa pripodobňovať tým, s kým žije. Ženám. Naberá tuk.

Môj manžel nikdy netrpel nedostatkom tukovej hmoty, skôr tej svalovej.

Matka s babkou ho rozmaznávali. No nikdy sa mi nepáčilo, ako sa správal k svojej matke. Hrubo, bez rešpektu. No mohla si za to sama. Viete čo je to citový incest? Keď matka postaví syna do role svojho partnera. Keď mal pätnásť, mali nejakú dôležitú oslavu. Jeho mama strávila celý týždeň na nákupoch. Vyberala mu kravatu, oblek, topánky… Keď konečne prišla oslava, celý večer sa od neho nepohla, dokonca s ním aj tancovala. Vtedy môj manžel podvedome nadobudol pocit jej rovnocenného partnera. Odvtedy k nej neprechováva úctu ako k rodičovi. Čo spraví jedna akcia…

Keď má dcéra nedostatok otcovej lásky, hľadá ju u iných mužov.

Keď má syn prebytok materinskej lásky, nemá o lásku inej ženy záujem.

Môj manžel nepotreboval striedať dievčatá. No ja som sa mu páčila. Páčil sa mu môj pancier.

Mať nekonfliktnú ženu, ktorá mu navarí. Ako jeho mamička.

Moje manželstvo s ním obsahovalo nedostatok nehy, ktorú prechovával voči mne. Keď pominie zamilovanosť, pominie pozlátko. Zrazu som sa cítila, akoby som bola vydatá za nikoho. Všetko ostalo na mne. Peniaze nám nikdy nechýbali, nechýbalo nám nič. Chýbal mi len on. Normálna rodina, akú som videla u iných ľudí.

Všetko sa točilo okolo jeho mamičky. Vedela o všetkých našich hádkach a problémoch. Nemala ma rada, pretože som nevarila tak úžasne ako to robila ona.

Naše manželstvo nebola jedna loď, ale dve. Ja som bola na tej prvej, on so svojou matkou na tej druhej.

Deti boli vychované lepšie ako sme boli my dvaja.

Začala som chodiť k psychiatrovi a robím to dodnes. Je pekné, ako sme prebádali celú minulosť a som veľmi rada, že vám ju KONEČNE dokážem vysvetliť.

Život je o pocitoch a ja by som si želala, aby som aspoň to ďalšie polstoročie prežila ako človek, ktorý vie, že práve pocity nás robia ľuďmi a preto ich netreba skrývať a zamlčovať v prospech iných.

Ďakujem za vašu pozornosť. Potrebovala som to niekomu povedať.