Kráľ Sopeľ aka. Rozprávka o hľadaní šťastia

Kde bolo, tam bolo. Za siedmimi tabakovými a marihuanovými poliami, za siedmimi liehovarmi a jedným surikatim bolo raz jedno kráľovstvo. V celom kráľovstve nežil nikto len starý a múdry kráľ. Kráľ Sopeľ. Nevládol nikomu a preto ho všetci jeho poddaní na slovo poslúchali. Žil si šťastný a pokojný život, až kým si neuvedomil, že mu niečo chýba. Nedokázal prísť na to, čo to môže byť, ale ten pocit prázdnoty a magického nenaplnenia ho zožieral deň za dňom viac. Hľadal to všade. V tlejúcom špaku, na dne pohára, dokonca aj v zvratkoch po prehýrenej noci. Avšak po každom pokuse dosiahnuť nedosiahnuteľné sa ocital v ešte väčších depresiách.

Jedného dňa beznádejne hľadel do zrkadla a vtedy to prišlo. Je to predsa také jednoduché. „Ako to, že ma to nenapadlo skôr?!“ Zahasil cigaretu o neidentifikovateľnú časť svojho rôsolovitého tela, zbalil si zopár nevyhnutných vecí (cigarety a fľašu najlepšieho bourbon-u) a vyrazil. Keď prekročil hranicu svojho kráľovstva, naposledy sa otočil, spomenul si na všetko krásne, čo tu prežil, pousmial sa a vykročil v ústrety neistému dobrodružstvu.

Putoval dlho, predlho. Prešiel mnoho lesov a močarísk až natrafil na neveľkú dedinu plnú jemu podobných sopľov. Akonáhle uvidel prvého, ostal zarazene stáť a nevychádzal z údivu, pretože ho nikdy ani len vo sne nenapadlo, žeby niekde mohol žiť niekto ako on. Nenapadlo ho dokonca ani to, žeby niekde mohol žiť niekto. Po prekonaní prvotného údivu zistil, že sople žijúce v dedine sú mu podobné viac ako si myslel. Nie len bledozeleným výzorom, ale aj myšlienkovými pochodmi, túžbou po zábave a istou dávkou pomätenia. Náš hlavný hrdina dospel k záveru, že to musel byť práve absolútny nedostatok kontaktu s inými sopľami, ktorý ho privádzal do depresií. Teraz keď bol tu, medzi priateľmi a srdečnými neznámymi, pocítil radosť zo života a neľutoval, že opustil svoje prekrásne kráľovstvo.

Ale nič netrvá večne. Po istom čase opäť pocítil dobre známu prázdnotu. Spočiatku sa snažil túto skutočnosť ignorovať, ale nešlo to. Ten pocit bol príliš intenzívny nato, aby ho len tak odsunul bokom. A tak opäť zosmutnel. Už sa neradoval zo západu slnka a východu mesiaca. Nenachádzal uspokojenie v túlaní sa lesmi ani v rozhovoroch so svojimi priateľmi. Pocity úzkosti a zúfalstva sa striedali s pocitmi zúrivosti a bezmocnosti spraviť niečo, aby bol znova šťastný.

Ako sa tak raz potuloval močiarmi neďaleko dediny a rozmýšľal o ukončení svojej biednej existencie na dne jedného z nich, uzrel niečo, čo ho vytrhlo z ponurých myšlienok. Bolo to neskutočné. Nikdy predtým nič také neuveriteľne krásne nevidel. Chvíľu len stál a nevychádzal z údivu. Bola to ona. Bola to ona, o kom celé noci sníval, ale už dávno prestal dúfať. A teraz je tu. Stojí pred ním a usmieva sa. Žiarivo žltá zástupkyňa ženského pohlavia sopľov. Nemohol tomu uveriť. Keď sa konečne spamätal z tohto šoku, nabral odvahu a prihovoril sa jej. Nebola síce presne ako tá z jeho snov, ale aj tak bola dokonalá. Krásna, očarujúca, milá, so zvláštnou iskrou v očiach. Proste úžasná. Sympatie boli obojstranné a tak onedlho začali spolu žiť a obaja boli šťastní.

Avšak ani to netrvalo dlho. Kráľ Sopeľ zosmutnel. Ani toto dokonalé stvorenie mu neprinieslo to, čo hľadal. Ale pred svojou milovanou nepovedal ani slovo, pretože by nedokázal zniesť pocit, že sa kvôli nemu trápi. Usmieval sa čoraz menej, až napokon úsmev z jeho tváre úplne zmizol. Jeho vyvolená si to všimla. Mala ho veľmi rada a nedokázala sa viac pozerať ako sa trápi. A tak mu jedného dňa povedala, že aj keď ho neuveriteľne ľúbi, vidí, že s ňou nie je šťastný. Do malého batôžka mu zabalila najlepší tabak zo sveta sopľov, ktorý zdedila ešte po svojom pradedovi. So slzami v očiach a prísľubom, že na neho bude čakať ho vyprevadila na ďalšiu cestu za šťastím.

Kráľ sa nemohol pozerať na jej utrápenú tvár, ale vedel, že ostať nemôže. Nepomohol by tým ani sebe ani žene, ktorú nadovšetko miloval. Znova blúdil nekonečnými lesmi, horami a údoliami. Jeho cesta bola dlhá a mnohokrát náročná. Ale jeho odhodlanie bolo pevné a vôľa nezlomná. Lesy boli čoraz tmavšie a hustejšie. S vypätím všetkých síl sa predieral krami a húštinami. Keď sa už jeho situácia zdala beznádejná a jeho duch bol zlomený, uzrel svetlo. Vzoprel sa a pocítil nebývalú energiu. S bojovným pokrikom prekonal posledných pár metrov a celý doráňaný a doškriabaný sa ocitol na okraji siahodlhej pláne zaliatej oslepujúcim svetlom. Na druhom konci kráľ rozoznával obrysy obrovského tunela, ktorý bol zdrojom tohto svetla. Hľadel na tú krásu s nemým úžasom. Jeho telo sa odlepilo od zeme, cítil sa voľný ako pierko letiace vzduchom do neznáma. Svetlo ho priťahovalo. Letel čoraz rýchlejšie až kým sa pravou rukou nedotkol nekonečna. Na druhom konci tunela našiel to, čo tak dlho hľadal. Vreckovku…