Kreslo

Stál v miestnosti. Stál a plakal. Svet bol krásny, ale on to pochopil neskoro. Teraz stál a plakal nad vlastnou hlúposťou. Plakal nad tým, čo všetko zmeškal a čo všetko zanedbal. Z umývadla vedľa neho kvapla kvapka. Bola krásna, pomyslel si. Bola taká krásna. Svetlo cez ňu prechádzalo a lomilo sa pod istým uhlom. Bolo to krásne, tá hra svetiel, tá priezračnosť. Bol to krásny okamih života. Bolo to niečo prekrásne.

Zrazu si na niečo spomenul. Spomenul ako musel chodiť do školy cez pole. Neznášal chodiť cez pole, ale teraz sa uvedomil. Veď to pole bolo také krásne. Tráva sa kolísala vo vetre, pričom vychádzalo slnko. Niekedy bolo také ostré, že ste na chvíľu oslepli a nevideli tú krásu. Ale po chvíli sa tá krása zobrazila v celej paráde. Vtedy to však nechápal. Neznášal pole.

Spomenul si nato, ako s babkou piekli pizzu. Babka ju v živote nepiekla, on tiež nie. Ale niečo už spravili a dali to do pece. Po pár chvíľach to vybrali a ochutnali. Bolo to suché, ale im to chutilo. Tešili sa z toho okamihu. O dva roky nato, babka zomrela. Do tejto chvíle pre to neplakal. Teraz si však uvedomil, že časť spomienok je preč. Zmizla. Už si s ňou nespraví pizzu a nebude sa na tom baviť. Čas je veľmi neúprosný, ničí nás ako muchy. Nikto ešte nevyhral nad časom, až na jedinú vec. Na spomienku. Ale i tá po čase západne prachom času. Je to smutné, že si to uvedomíme až vtedy, keď je všetko stratené.

Cez mreže preletel motýľ. Jeho krídla sa leskli v lúčoch zapadajúceho slnka. Lietal voľne, nevediac, že symbolizuje nádej. Nádej, ktorá bola stratená a nemožná poznania. Preletel miestnosťou a potom, trepotajúc krídlami hľadal miesto na prístatie. Pristál na vystretej dlani.

Pozoroval motýľa. Svetlo odrazené od krídel sa odrazilo od sĺz v jeho očiach. Motýľ bol taký krásny, že sa nezdržal a začal plakať. Zase plakal. Život je taký krásny, taký jedinečný. Aj obyčajný motýľ je krásny, je jedinečný. To, že vám pristane na ruke je životný okamih. Preňho bol. Teraz si to uvedomoval a ľutoval, že si predtým nevšímal maličkosti, ktoré ho obklopovali a robili šťastným. V živote je tak veľa krásnych vecí.

Motýľ odletel. Odletela nádej. Zostal sám so spomienkami. Začal znova spomínať. Spomínal na detstvo, keď nemal žiadné starosti a povinnosti. Spomínal na školu, na žiakov, na prvé lásky. Spomínal na potýčky, na bitky. Celý život bol ako boj. Ale on sa bil bezhlavo, nevšímajúc si koho a za čo bil. Preto to teraz ľutuje a smúti za tým. Zostali mu len spomienky. V spomienkach si uvedomuje, že prežil šťastné chvíle, ale neuvedomoval si to vtedy, keď ich prežíval. Spomienky je jediné čo má. Ako je však krásne, len tak spomínať. Spomínať a snívať – to nás robí ľuďmi. Pokiaľ môžeme snívať sme slobodní. Je to luxus, ale neuvedomujeme si ho. Spomienky a sny sú krásne.

Spomienky narušilo otvorenie dverí. Niekto ich otvoril a zavolal si ho. Pomaly vstal a vyšiel von z miestnosti v sprievode iného človeka. Išli nedlhou chodbou. Potom sa otvorili dvere. Vošli do miestnosti, kde bolo zopár ľudí. Sprievodca ho priviedol ku kreslu v strede miestnosti. Posadil sa tam a utrel si slzu. Potom mu schytili ruky a pripútali ich ku kreslu. To isté spravili aj s nohami. Kňaz začal niečo čítať. Nepočúval ho. Spomínal. Spomínal na celý život. Hovorí sa , že keď zomierate, tak sa vám pred očami premietne celý život. Není to pravda, lebo premietate si ho sami. Vychutnávate ho v poslednej chvíli, lebo predtým ste nechápali aký je krásny, aký je jedinečný.
Policajt potiahol páku. Ozval sa krik a snaha vytrhnuť sa. Bolo však neskoro, srdce sa zastavilo.
Už nespomínal. Už nesníval. Už nebol slobodný. Už nebol človek…

Život je krásny.

Pridané dňa od Padrino
Tento obsah bol zaradený v Nezaradené. Zálohujte si trvalý odkaz.

O Padrino

"Building the future and keeping the past alive is the one and the same thing."

6 odpovedí na Kreslo

  1. Alisael povedal:

    Woooooow, tak toto ma uplne dostalo… Cim dalej tym viac sa mi paci, co a ako pises.

  2. Padrino povedal:

    Vdaka, je to naladou ako a co pisem. Niekedy mam chut na nieco brutalne(to vacsinou) tak to pisem… ale niekedy, ked som nejaky rozcitliveny, tak pisem toto… dik

  3. Zanelli povedal:

    Nikdy … ani v tom najzvlasnejsom sne by som si netrufal povedat co pises (ci vobec pises) a co citis … Teraz viem ze pises uzasne a citis pri tom kazde slovo (vyzaroval to text). Velmi sa mi to lubi (myslim ze nie len mne). Sme v jednej triede uz styri a kus roka a ja som Ta az teraz spoznal… Doteraz som nevedel kto si… teraz to viem. Blahozelam

  4. Padrino povedal:

    Pisem vela veci, ale tato bola jedna s tych citlivych… vlastne nezvyknem pisat vela citlivych veci, ale stalo sa, ze som to napisal. Mal som taku naladu a tak sa citil. Dakujem, to co si povedal ma potesilo a bolo to uprimne. Som rad, ze si na ghette a zelam ti aby tvoje basne boli aspon take dobre ako su teraz… a su dobre, to mi ver!

  5. dadynka povedal:

    M! Je uzasne citat, co napisali Tvoje ruky a co preslo Tvojimi mozgovymi zavitmi. Fakt ma stale viac prekvapujes … Aspon takto som stale s Tebou … fandim Ti!

  6. Padrino povedal:

    Dakujem. Kazdy kompliment je pekny, ale ked je od vas, tak je to kraaaaasne. Je to motivacia, pre vyplepsenie reci, pre zdokonalenie jazyka, pre viac rozumu v pisme, pre vsetko. Dakujem, cenim si to.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *