Kvôli šťastiu

„Päťdesiatštyri je naozaj veľké číslo. Zákonite musí vždy niekto ostať smutný. Prvých osem zo sto sa utopí v myšlienkach o samote počas posledného dňa. Každý z nich totiž bude sám. Možno bude ich samota dôsledkom. Ale len u ozajstných šťastlivcov sa z nej stane prostriedok.

Byť sám je finálny nezvrátiteľný stav, z ktorého niet úniku. Sám si človek svoju samotu zapríčiňuje a logicky ju musí sám aj znášať. Nebolo nikoho, kto by mu bol pomohol predtým, teraz mu už nik pomôcť nemôže. Je sám.

Vždy sa môže pokúsiť niečo zmeniť, nikdy sa ale nezbaví pocitu konečnosti svojho vlastného stavu. Vie to, ostatní to ani len netušia. Tvári sa ako predtým, navonok sa nič nedá vypozorovať. Vo vnútri ostáva stále sám so sebou. Ak je okolie naozaj vnímavé, môže jeho pocity vytušiť. Nikdy ich ale nepochopí.

Mysle mnohých sa na ňho upierajú. Nemajú žiadnu šancu preniknúť bariérou, ktorú si sám vytvoril na ochranu pred svetom. Tá je však dvojsečnou zbraňou. Tak ako bráni jeho, ochraňuje aj svet…

Začiatky sú nádherné. Pocit samoty si človeka opantá celou svojou veľkoleposťou. Otvorí mu nekonečné priestory vedomia i nevedomia. Ilúzie a hĺbky poznania. Úžasnej radosti i večného smútku. Tieto roviny myslenia ho pohltia, ale odmietnu ho vydať späť. Človek umiera sám a smutný. Svojím spôsobom je však šťastný.

Šťastie, za ktoré tak dlho bojoval. Šťastie, pre ktoré sa vzdal ozajstnej radosti. Šťastie, ktoré je len ilúziou dokonalého vnútorného života. Presne to šťastie ho zabíja.“

—

Ruka unavene skĺzla pozdĺž lavičky. Dotkla sa zeme. Príjemný pocit štrku obtierajúceho sa o prsty človeka potešil. Hlavu mal zasnene zavrátenú dozadu. Preháňalo sa mu ňou ohromné množstvo myšlienok. Žiadna nebola plánovaná. Avšak prichádzali a odchádzali nepovšimnuté. Na mozaike, ktorú spolu vytvárali, sa nenápadne črtala prázdnota spojená s plnosťou.

Ich úlohou nebolo niečo vyriešiť, či objasniť. Mali len poskytnúť priestor. Priestor pre hmlu. Zásterku bez hlbšej podstaty. Príliš jasnú na to, aby bolo možné zistiť jej pravú podstatu.

Vstal z lavičky. Začudovane pozrel na mŕtveho holuba pri nohách. Ulica sa pomaly vyprázdňovala, nastala tma. Písať už nemohol. Nie kvôli nedostatočnému jasu hviezd, ale pre prázdnosť nových nápadov. Preto sa vybral domov. Svetlo pouličných lámp vrhalo strašidelné tiene na fasády dávno zavretých obchodov. Kde-tu blikla krikľavá reklama, čo len dotváralo celkový pocit opustenosti. Po chodníku poletovali stránky akéhosi bulváru. Potmehúdsky sa z nich usmievali retušované tváre úlisných politikov.

Prechádzky večerným mestom zbožňoval. Podnetné prostredie mu dokázalo vyburcovať nervy do nekontrolovateľne tvorivej nálady. Tma a pohyb mu však bránili písať. Rozpor u neho vyvolával pocit stratenosti až bezútešnosti nad zbytočnosťou premýšľania. Voľkal si v ňom. Mysľou sa mu opäť roztancovala celá plejáda mimovoľných myšlienok. Neváhal nechať ich bez prerušenia plynúť.

Nastalo úplné ticho. V diaľke svietili jasné svetlá veľkomesta. Pokojne klesol na zem. Myšlienky ho ešte stále neopúšťali. Čakal. Šlo mu to celkom dobre. Rozmýšľal nad úvahou, ktorú v ten deň napísal. Nepáčila sa mu. Štylisticky aj výrazovo totálny odpad. Dookola v nej opakoval tie isté argumenty. Nikdy sa mu nepodarí poriadne písať. Vytiahol zápisník. Otvoril ho a jedným prudkým pohybom vytrhol dve husto popísané stránky.

Musel to urobiť. Ak by tak neučinil, stále by sa k nej vracal. Menil by ju. Upravoval. Preto otvoril doteraz zovretú dlaň vetru. Ešte stále ju mal celú v hlave. Čo najrýchlejšie sa jej musí zbaviť. Slová, ktoré v úvahe napísal mu naháňali strach. Bál sa, boli až príliš blízke pravde. „Radšej pokračovať,“ napísal veľkými písmenami na čistú stránku a zavrel blok.

Medzitým prišiel spoj. Vstal zo zeme a nenápadne vkĺzol do vlaku. Ďalší dlhý deň mal za sebou. Otázku: „Koľko ešte?“ odvial vietor z otvoreného okna.