Šiel som tunelom. Pochmúrny deň v pochmúrnom meste a ja idem po tuneli. Nič ma netrápi, lebo som v tuneli. Milujem svoj tunel.
Zrazu však počujem hranie orchestra. Na stenách tunela sa zjavujú známe neznáme tváre. Tunel je čoraz dlhší. Orchester začína hrať a tunelom sa nesie hudba. A ja sa nesiem spolu s ňou. Nie je nič lepšie ako tunel. V tuneli mi je dobre.
A tváre miznú. Objavujú sa búrkové mračná. A orchester neprestáva. Hrá divoko, hrá šialene, až začínajú praskať struny, začínajú vylietavať klávesy. A z mračien začína pršať pot. Steká po mne, srdce mi búši. Telo sa zviecha v kŕčoch, mozog je nasýtený, bunky odumierajú. Ale som v tuneli, v tunely sa mi nič nestane. V tunely som sám, nikto mi neublíži.
V tunely sneží. Ale moje telo je také horúce, že roztápa sneh. Pritom kašlem, pľúca sú plné krvi. Zomieram, ale som v tunely, som šťastný. A tá krv je všade, je to rieka krvi a ja po nej kráčam. Srdce mi búši takým tempom, že ma trhá.
A zrazu.. Zrazu sa niekde v tej húšti mrakov objavuje malá prietrž. Vyšľahne odtiaľ lúč čistého slnka, ktorý ma popáli. Bolesť je taká silná. Preto utekám, utekám, ale viem, že tunel nemá koniec.
Som sám. Sám v tuneli. Sám v tuneli, krvácam a som šťastný. Zomieram a som šťastný.
Som sám. Myslím na ten dotyk slnka…
Som sám…
Neviem ako dlho som bol v tunely. Neviem. Ale z prietrže mračien sa objavila ruka. Taká krásna ruka. A ani som si neuvedomil, ale kričal som „Podaj mi ruku, vyveď ma z tunela..“
Ruka na chvíľu zmizla. A nato uplakaný hlások povedal:“Choď preč.. Choď, prosím..“
Ale ja som kľačal v pote a krvi. V tuneli. Kľačal a prosil o ruku.
Nakoniec sa objavila.
Pocítil som jej studený dotyk, zaprel sa a nechal sa ťahať.
Vyšiel som z tunela. Nad búrlivé mračná, priamo ku slnku a iným hviezdam. Držiac sa za tú jemnú ruku, ako novorodenec.