Ľadová balada

vrzli dvere, dvihol sa prievan
chlapec pomaličky zakrádal sa miestnosťou
pomedzi obláčiky zatajovaného dychu
oči dokorán
pred ním sa skveli
ľadomodré sochy
prototypy krásy, modly nemých pohľadov

koľkokrát sa na ne díval
s úžasom
s úctou
aké sú dokonale krásne
veď čo aj nič také nie je
sochár si môže vymyslieť
vytesať predstavu z ľadu
ktorému je to fuk
on nemá svoj tvar
svoju tvár
má len cudziu
cudzí
vlastný len duši sochára

a majestátne tvary
v životnej veľkosti
nadživotnej kráse
podživotnej teplote
si kradnú jeho zrak
jeho myseľ
celkom neostýchavo
chladne

nesmelé vlhké prsty ticho pohladili
obtreli sa
o náručie jednej z tých
čo na podstavci hrdo zakrývajú
svoju pravú podstatu

a chlapec vyšvihol sa nahor
uvelebil sa v náručí krásnej sochy
prestával chápať
prečo by nemohol zostať
v spoločnosti nemej dokonalosti
nastálo
prestával rozumieť
starostiam tam vonku
ktore zostali s bázňou stáť pred dverami
do chrámu ľadu
do pekla
a ona len ticho túlila ho v náručí

prišlo ráno
ľahostajne sa vlialo medzi sochy
chlapec tam už nebol
ale pribudla socha
ľadomodrá
pokojná
nevravná
zamrznutým
úsmevom na tvári
ešte chvíľu pripomína
svoju bývalú podstatu

ktorá voľakedy obdivovala
sochára
a miesto toho patrí
medzi sochy
sochám

neuvedomila si
že ľadová krása sôch plynie len z horúceho srdca ich tvorcu
a duše diváka
nie je ich podstatou
ich podstatou je
studený
mĺkvy
ľad