Len jedna otázka

Ulica plná neznámych ľudí. Bežný deň uprostred stovky iných. Nič zvláštne sa nedialo. Človek by povedal, že v takýto deň sa nič nezvyčajného neudeje. A v podstate by mal pravdu. Naozaj nič. Absolútne nič napĺňalo ovzdušie. Nikto ho nevidel. Napriek svojej jasnozelenej farbe sa skrývalo, ako to len šlo.

Po oblohe nezvyčajnou rýchlosťou plávala skupina mrakov. Biele rozfúkané baránky, z ktorých aj tak nikdy nezaprší. Vo svojej veľkolepej kráse boli vlastne zbytočné. To však nikomu nevadilo. Vôbec nikomu. Na ulici bolo naozaj mnoho ľudí, žiaden z nich však nevzhliadol k nebu, k modrému zázraku prírody. Každý kráčal zahĺbený do svojich vlastných problémov.

Na lavičke pri zastávke sedí jeden z davu. Obyčajný, ničím neobvyklý človek. Čosi pomaly zapisovuje do notesa. Občas zdvihne pohľad. Možno hľadá inšpiráciu, snáď niekoho, kto by ho vyrušil z monotónnosti dlhého dňa. Neprichádza však nič. Skloní hlavu. Bez slov, bez sĺz, takmer bez dôvodu ticho plače ceruzou na papier.

Na námestí úspešne zvládol pristávací manéver mestský holub. Hľadá niečo, čím by potešil svoju vyhladovanú myseľ. Mal šťastie. Pod neďalekou lavičkou našiel kúsok chleba. Okamžite sa však na obzore zjavil silnejší jedinec. Slabší vták mal svojím spôsobom šťastie. Sústo bolo priveľké. Určite by sa ním bol zadusil.

Lavička, pod ňou osudné sústo. Na nej starší pár. Snáď manželia vracajúci sa z celodennej prechádzke k lekárovi. Neprehovorili však k sebe. Zástavkou prešlo už mnoho autobusov, obaja však zotrvali v mĺkvej póze. Ich mysle boli naplnené myšlienkami bujarej mladosti. Teraz sa ich púť končí, nikto ich už nevyzve do tanca. Majú seba navzájom, ani to si však necenia.

Stačila by otázka a všatko by sa ako zázrakom vyriešilo. Odpoveď je však málokedy potešujúca. Nie vždy pomôže človeku ku šťastiu. „Prečo?“ opýtal by sa básnik. „Prečo?“ vykĺzlo z úst človeka s notesom. Odpoveď nevedel, nechcel ju vedieť. On sa jej vlastne bál…

Pridané dňa od Matej Moško
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

O Gnaag

Nepoužívajte bodkočiarky. Nemajú žiadnu významovú hodnotu a jediné, čo nimi dokazujete je to, že ste chodili na gymnázium. @KurtVonnegut

6 Responses to Len jedna otázka

  1. filo povedal:

    no čo ti na to povedať…
    slová ako úžasné, skvelé, skvostné sú už na ghette otrepané a myslím, že tento článok by si zaslúžil oveľa viac…
    má to krásnu myšlienku a vyvoláva to vo mne dosť zaujímavý pocit, ktorý neviem presnejšie charakterizovať

  2. lucccia povedal:

    ja mám, ale skôr pocit viny, že som sa ti na tej ulici prihovorila lebo keby som držala jazyk za zubami tak by si bol vytvoril ešte nejaké megadobré (to tu snáď ešte nebolo) dielko ako toto…

  3. Beka povedal:

    tie farby tam boli naschval?(zelene nic a modry zazrak prirody), lebo to sa mi velmi pacilo…

  4. filo povedal:

    Snáď manželia vracajúci (sa) z celodennej prechádzky k lekárovi.
    to len tak na okraj…

  5. Gnaag povedal:

    Naozaj vďaka za všetky doterajšie komentáre. Farby tam neboli nasilu vložené, proste som to tak cítil. Ináč o tom, že nič je zelené mám celkom zaujímavú teóriu. Raz sa možno odhodlám to napísať aj tu.

    Ináč lucccia, tretí odstavec bola čistá realita, takže ja si myslím, že tvoje vyrušenie prišlo naozaj vhod. A okrem iného, existuje zopár ľudí, ktorý majú právo vyrušiť ma kedykoľvek. A ty si jedinou z nich.

  6. lucccia povedal:

    🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *