Lístok

Voda v rieke tiekla po prúde ako každý iný deň. podomleté brehy tak ako aj inokedy skrývali kŕdle kačíc. A nič nezvyčajné nebolo ani na tom, že po brehu kráčala neveľká rodinka. Dve deti, otec a mama.

Trocha zvláštne pôsobilo akurát usporiadanie, v akom po chodníku prechádzali. Manželský pár sa hrdo pýšil vpredu. Obaja, navzájom do seba zakliesnení, boli nasledovaní ich ratolesťami. Krásny svetlovlasý chlapec ťahal za sebou dreveného káčera. Ten sa práve prevrátil a bol po zemi vlastne vlečený.

Vedľa chlapca kráčala jeho sestra. Čo kráčala?! Niesla sa. Bola akoby zmenšenou ružovou kópiou svojej matky. Oblečené bola do detských šiat a na hlave jej trónil síce malý, ale aj tak „nóbl“ klobúk.

Pod nohami otca a celej jeho rodiny sa ozývalo pravidelné škrípanie. Kráčali totiž po chodníku. Áno, po chodníku. Po nábrežnej cestičke vysypanej štrkom. Najnovší výstrelok architektonickej módy. Chodníky lemujúce rieky, potoky a jezierka mali bez iného praktického významu slúžiť len na oddych a relax. Pozdĺž chodníka samozrejme nechýbali obligátne lavičky. A ako inak, boli rozostavené s nezmyselnou hustotou. Všetky zväčša prázdne.

Pohľad na nádhernú scenériu bol ideálny. Takmer. Kazil ju totiž fakt, že sa na ňu bolo nutné pozerať cez rozbité okuliare. Presne v mieste otcovej topánky bolo centrum, z ktorého vychádzala pavučina prasklín.

Ticho a pokoj až do zemetrasenia.

– Ale veď to je pohľadnica.
– Kto by si zarámoval pohľadnicu!? Je vypísaná?
– Áno. Jánovi Hekníkovi od Kristínky.
– To znie zaujímavo. Ukáž!
– Počkaj, prečítam ju nahlas.

Môj milovaný Janko,

od posledného listu, ktorý som ti poslala si mi ešte stále nenapísal. Bojím sa, že sa ti niečo stalo. Ak si ten list nedostal, nič si z toho nerob. Nie je prvý, ktorý sa cestou stratil. Určite mi však odpíš aspoň na tento, lebo ináč strachom načisto zahyniem. Prečo mi vlastne niekedy nenapíšeš aj sám od seba? Vždy len odpovedáš na moje listy. Neberieš to iba ako povinnosť? Nenašiel si si tam iné dievča? Povedz, že nie… Ó Janko, ako si len ďaleko! A okolo teba sa určite točí veľa vycifrovaných panských slečiniek. Aká som len na teba hrdá, že im dokážeš odolať A stále milovať iba mňa.

Tvoja Krístínka

P.S Kedy prídeš domov? Napíš, aby som sa mohla tešiť.

– Chlapec odišiel študovať a nechal dievča doma. Aký je tam dátum?
– Druhý august 1914. Štyri dni po…
– Daj, ja to znova zarámujem.

Pridané dňa od Matej Moško
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

O Gnaag

Nepoužívajte bodkočiarky. Nemajú žiadnu významovú hodnotu a jediné, čo nimi dokazujete je to, že ste chodili na gymnázium. @KurtVonnegut

5 Responses to Lístok

  1. zinc ointment povedal:

    prva cast bola taka o nicom…asi tam slo o kontrast s tym koncom…ale aj tak…

  2. Gnaag povedal:

    Asi by som mal prestať písať…

  3. zinc ointment povedal:

    preco?

  4. Gnaag povedal:

    Aby som nechal čas a priestor všetkým ostatným. Blbosť… Aby som si nechal vyprázdniť hlavu a konečne dostal nejaký dorbý nápad. Blbosť… Len tak, prestať písať. Načo aj?

  5. zinc ointment povedal:

    nepis,ked ti nic nenapada…ale ani nedavaj priestor ostatnym,tvoje hrdinske ciny nebudu ocenene:)…ale neprestan pisat.ja mam totiz vytipovanych ludi,od kt.si rada precitam,co napisu…ty tam tiez patris

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *