Nikdy som nevedel hrať haggies. Ani som ho nikdy nehral, no vôbec to spolu nesúvisí. Bolo mi jasné, že ak by som to skúsil, nešlo by mi to. Aj napriek tomu som si haggies zahrať chcel. A aj preto som Tomášovi povedal: „Jasné!“
Nikdy som nevedel hrať haggies, ale mať tak aspoň loptičku! A v tých kríkoch ich bolo aspoň sto. Bola to prvá nahrávka, ktorú som chytil. Samozrejme, že som ju pokazil.
Nikdy som nevedel hrať haggies, no tam ich bolo minimálne sto. Aj Tomáš ich videl. Nielen videl. Vedel o nich predtým.
Nikdy som nevedel hrať haggies. Tomáš ma nenechal dohovoriť: „Pozbieraš ich potom. Čo s nimi v jedálni?“ Mal pravdu, prekážali by mi. V paradajkovej polievke, do ktorej by som ich dal, by mi neostalo miesto pre lyžicu. „Budem ju chlípať rovno z taniera! Alebo radšej nie.“
Nikdy som nevedel hrať haggies. Tomáš vedel. Aj to, že polievka nebude paradajková.
Nikdy som nevedel hrať haggies. Loptičky tam neboli. Ani tie zelené. Tomáš tam nebol. Z jedálne odišiel skôr.
Nikdy som nehral haggies. Tomáš.
Sviňa!