Memories

Veľké kvapky dopadali na okno. Mala pritisnutú tvár na sklo a jej slzy splývali s dažďom. Nič nevidela, nikam sa nepozerala. Spomínala.

Ešte stále pršalo. Odkedy sa vrátila, dážď nemilosrdne vrážal do okien. Akoby celý svet plakal s ňou, akoby cítil jej veľkú bolesť. Mala chuť vybehnúť von a nechať sa zmáčať.

Namiesto toho sa schúlila na svojom hnedom koberci. Tmu v izbe rozbíjal len jeden lúč svetla z lampy na ulici. Rozbíjal ju na nekonečne veľa drobných kúskov, ktoré sa jej vrývali do očí, až ich nemohla nechať otvorené. Nie, to nebola tma. To boli slzy. More slaných sĺz.

Nevnímala čas. Vedela len, že už je príliš slabá na to, aby plakala. Slzy jej schli na lícach a štípali v rozhryzených perách. Veľké červené oči upierala na malý drevený rámček s fotkou. Jediná vec, čo jej po ňom ostala. Natiahla ruku a zhodila ju zo stola. Príliš čerstvé. Príliš
bolestivé. Príliš…

Zaspala. Ležala na zemi, tvár jej halili jej dlhé vlasy. Tiché bubnovanie ju učičíkalo a ona teraz spala ako dieťa. Vyčerpaná, nešťastná, handrová bábika. Ušla. Aspoň nachvíľku. Nevnímala ten strach, smútok, bolesť.
A zajtra, keď sa zobudí… Ale to bude až zajtra. Zajtra je budúcnosť, nový deň, nová časť života. Nový začiatok…