Mesto 13

Vitajte v meste 13…

To hlásal veľký pochmúrny nadpis pri vstupe. Bolo to ironické, lebo do mesta 13 ide málokto po svojej vôli. Bolo to také mesto, ktoré by ste nechceli navštíviť, lebo to ani nebolo mesto, ale skôr tábor. Obrovský tábor. Prišiel som tam okolo roku 2058, štyri roky po skončení vojny. Pamätám si na prvý deň, keď som prišiel, bola to… eh… streda… zrejme streda. Pamätám na partiu väzňov, ktorých bičovali pred vstupnou bránou, kvôli tomu, že kradli chlieb. Pamätám na ich ubolené tváre, ktoré sa zmietali v ponížení a bolesti. Ubičovali ich takmer k smrti a potom poslali domov.

Ach, Všetko si pamätám. Prvý deň bol strašný. Očíslovali nás a každemu pridelili čip. Potom nás poslali pred jedného chlapíka, ktorý tu zjavne bol nový. Bol to dozorca, volal sa Jeff. Vtedy na nás kričal. Hovoril, že nás obesí, že nás zastrelí a tak ďalej. Pôsobil dojmom človeka, ktorý veľa hovorí, ale nič nerobí. Povyhrážal sa nám, že ak nebudeme pracovať, tak nás dá povešať. Hoci som neveril, že to spraví, aj tak som sa trochu bál. Po tejto inštruktáži nás poslali na veľkú plochu, kde stali veľké domy. Boli to skôr haly, než domy a v každej bolo kopu vakov poukladaných na zemi. Tam sme mali spať. Pamätám, ako som zaspával s pocitom, že môj život je strašný a že tu dlho nevydržím. Chýbala mi žena, práca a pokoný život. Znenávidel som politiku, ktorá ma prinútila dostať sa do takejto situácie. Bol som niečo ako otrok, oficiálne nazývaný politický zajatec. Bol som však obyčajný ráb, niečo ako ráb v antike. Musel som vykonávať tie najťažšie práce a byť najviac ponižovaný. To bola moja práca. Pamätám, že som zaspával so slzami v očiach.

Ráno nás zobudzali sprchami z vodného dela – voda bola ľadová.
Cestou na stavenisko sme všetci drkotali zubami od zimy. Bolo okolo štvrtej ráno a my sme už boli na nohách. Stavenisko bolo veľké a okrem rôzných jám a základov bolo zaplnené strážnými vežami, na ktorých stáli dozorcovia. U nás to bol Jeff. Začal veľmi povzbudivo so slovami:
„Dobré ránko, vy odporní všivaví bastardi… Ubezpečujem vás, že ak je toto ráno dobré, tak večer dobrý rozhodne nebude… Budete kopať celý deň… A ak sa mi nejaký zženštelý magor začne ulievať, tak ho zavesík krkom na hák. DO PRÁCE, ŠPINY!“

Tak sme začali kopať. Kopali sme celý deň, bez prestávky. Len pár krát prešla cisterna s vodou, s ktorej sme sa mali napiť. Bol to ten najhorší deň môjho života. Ku koncu dňa ma ruky boleli ako nikdy a bol som taký unavený, že som nevládal stáť na nohách. Vtedy Jeff povedal:
„Dobre, špiny… Na dnes stačí, odchod!“
Vtedy som bol Jeffovi vďačný ako nikdy. Pamätám, že keď sme prechádzali do spacích domov, tak ma zastavil nejaký spoluväzeň.
„Ahoj, ako sa voláš?“ opýtal sa ma.
„Vincent.“ odpovedal som s mierným údivom.
„Ahoj Vincent, ja som John. Všimol som si tvojé tetovanie…“
Prešiel som rukou po predlaktí, kde bola vytetovaná kotva, spomienka na armádu.
„Zrejme si slúžil, preto ho máš… Aj ja som slúžil, akurát v hraničných vojskách. Bol si na vojne?“
„Nie, nebol.“ odpovedal som.
„Ani ja, ale… no dobre, tak potom zajtra… maj sa.“ povedal a zdrhol.
Nestihol som mu ani odzdraviť. Nakoniec sme prešli do domu a zaspali.
Pamätám, že keď som zaspával, tak som spomínal na ženu. Plakal som…

Ráno nás opäť zobúdzalo vodné delo. Potom sme sa opäť presunuli na stavenisko. Cestou sa ku mne pripojil John. Opýtal sa, či môže pracovať so mnou. Nemal som nič proti. Tak sme pracovali spolu. Bolo to zvláštne, ale napriek tomu, že sme pracovali viacej, všetko plynulo rýchlejšie. Možno to bolo Johnom, ktorý stále kecal a ja som kecal s ním. Zistil som, že s Johnom máme kopu spoločného. Tak sme pracovali spolu, kecali a bolo nám veselo. Dokonca aj dozorca Jeff si povšimol naše správanie, ale nespravil nič. Len ďalej stál a kričal na všetkých. Pamätám, že keď sa deň skončil, tak som myslel na ženu, ale neplakal.

Tak to šlo ďalej a ďalej. Dni plynuli a ja som začal poznávať kladné stránky života v Meste 13. Mal som kopu priateľov a práca s nimi nepripadala až taká ťažká. Niečo nás akoby hnalo, akoby nútilo prekonať tú únavu, tú tyraniu. Spriatelil som sa dokonca aj s dozorcom, čo bolo vrcholné. Nikto iný to totiž nedokázal. Jeff bol vášnivý kuchár a milovník klasickej hudby. Bolo to niečo zvláštne, lebo by ste to o ňom nepovedali. Pamätám, ako nám raz doniesol ochutnať svoje koláče. Boli naozaj fantastické. Vtedy sme vlastne zistili, že Jeff nie je zlý. Robí len svojú prácu. On nie je zlý, len jeho práca je zlá. Bolo to zvláštne obdobie. Zistil som, že aj napriek tomu, že žijem ako otrok, som štastný.

Možno to bolo tým, že keď sme dokopali stavenisko, tak nás presunuli do sadu sadiť stromy. Miloval som rastliny a v sade ich bolo plno. Pripomenulo mi to obdobie, keď som ešte mohol chodiť do lesa, kedy sa mi zachce. Bolo to krásne.

Po lese prišlo pole. Oberali sme ryžu. Pamätám, ako sa mi páčilo oberať ryžu pri západe slnka. Bola to krásna hra lúčov a farieb, prerážajúcich sa cez steblá ryže. Pamätám, že sme vymysleli pieseň, ktorú sme si odvtedy pospevovali. Bolo to niečo ako: