Mesto 13

Vitajte v meste 13…

To hlásal veľký pochmúrny nadpis pri vstupe. Bolo to ironické, lebo do mesta 13 ide málokto po svojej vôli. Bolo to také mesto, ktoré by ste nechceli navštíviť, lebo to ani nebolo mesto, ale skôr tábor. Obrovský tábor. Prišiel som tam okolo roku 2058, štyri roky po skončení vojny. Pamätám si na prvý deň, keď som prišiel, bola to… eh… streda… zrejme streda. Pamätám na partiu väzňov, ktorých bičovali pred vstupnou bránou, kvôli tomu, že kradli chlieb. Pamätám na ich ubolené tváre, ktoré sa zmietali v ponížení a bolesti. Ubičovali ich takmer k smrti a potom poslali domov.

Ach, Všetko si pamätám. Prvý deň bol strašný. Očíslovali nás a každemu pridelili čip. Potom nás poslali pred jedného chlapíka, ktorý tu zjavne bol nový. Bol to dozorca, volal sa Jeff. Vtedy na nás kričal. Hovoril, že nás obesí, že nás zastrelí a tak ďalej. Pôsobil dojmom človeka, ktorý veľa hovorí, ale nič nerobí. Povyhrážal sa nám, že ak nebudeme pracovať, tak nás dá povešať. Hoci som neveril, že to spraví, aj tak som sa trochu bál. Po tejto inštruktáži nás poslali na veľkú plochu, kde stali veľké domy. Boli to skôr haly, než domy a v každej bolo kopu vakov poukladaných na zemi. Tam sme mali spať. Pamätám, ako som zaspával s pocitom, že môj život je strašný a že tu dlho nevydržím. Chýbala mi žena, práca a pokoný život. Znenávidel som politiku, ktorá ma prinútila dostať sa do takejto situácie. Bol som niečo ako otrok, oficiálne nazývaný politický zajatec. Bol som však obyčajný ráb, niečo ako ráb v antike. Musel som vykonávať tie najťažšie práce a byť najviac ponižovaný. To bola moja práca. Pamätám, že som zaspával so slzami v očiach.

Ráno nás zobudzali sprchami z vodného dela – voda bola ľadová.
Cestou na stavenisko sme všetci drkotali zubami od zimy. Bolo okolo štvrtej ráno a my sme už boli na nohách. Stavenisko bolo veľké a okrem rôzných jám a základov bolo zaplnené strážnými vežami, na ktorých stáli dozorcovia. U nás to bol Jeff. Začal veľmi povzbudivo so slovami:
„Dobré ránko, vy odporní všivaví bastardi… Ubezpečujem vás, že ak je toto ráno dobré, tak večer dobrý rozhodne nebude… Budete kopať celý deň… A ak sa mi nejaký zženštelý magor začne ulievať, tak ho zavesík krkom na hák. DO PRÁCE, ŠPINY!“

Tak sme začali kopať. Kopali sme celý deň, bez prestávky. Len pár krát prešla cisterna s vodou, s ktorej sme sa mali napiť. Bol to ten najhorší deň môjho života. Ku koncu dňa ma ruky boleli ako nikdy a bol som taký unavený, že som nevládal stáť na nohách. Vtedy Jeff povedal:
„Dobre, špiny… Na dnes stačí, odchod!“
Vtedy som bol Jeffovi vďačný ako nikdy. Pamätám, že keď sme prechádzali do spacích domov, tak ma zastavil nejaký spoluväzeň.
„Ahoj, ako sa voláš?“ opýtal sa ma.
„Vincent.“ odpovedal som s mierným údivom.
„Ahoj Vincent, ja som John. Všimol som si tvojé tetovanie…“
Prešiel som rukou po predlaktí, kde bola vytetovaná kotva, spomienka na armádu.
„Zrejme si slúžil, preto ho máš… Aj ja som slúžil, akurát v hraničných vojskách. Bol si na vojne?“
„Nie, nebol.“ odpovedal som.
„Ani ja, ale… no dobre, tak potom zajtra… maj sa.“ povedal a zdrhol.
Nestihol som mu ani odzdraviť. Nakoniec sme prešli do domu a zaspali.
Pamätám, že keď som zaspával, tak som spomínal na ženu. Plakal som…

Ráno nás opäť zobúdzalo vodné delo. Potom sme sa opäť presunuli na stavenisko. Cestou sa ku mne pripojil John. Opýtal sa, či môže pracovať so mnou. Nemal som nič proti. Tak sme pracovali spolu. Bolo to zvláštne, ale napriek tomu, že sme pracovali viacej, všetko plynulo rýchlejšie. Možno to bolo Johnom, ktorý stále kecal a ja som kecal s ním. Zistil som, že s Johnom máme kopu spoločného. Tak sme pracovali spolu, kecali a bolo nám veselo. Dokonca aj dozorca Jeff si povšimol naše správanie, ale nespravil nič. Len ďalej stál a kričal na všetkých. Pamätám, že keď sa deň skončil, tak som myslel na ženu, ale neplakal.

Tak to šlo ďalej a ďalej. Dni plynuli a ja som začal poznávať kladné stránky života v Meste 13. Mal som kopu priateľov a práca s nimi nepripadala až taká ťažká. Niečo nás akoby hnalo, akoby nútilo prekonať tú únavu, tú tyraniu. Spriatelil som sa dokonca aj s dozorcom, čo bolo vrcholné. Nikto iný to totiž nedokázal. Jeff bol vášnivý kuchár a milovník klasickej hudby. Bolo to niečo zvláštne, lebo by ste to o ňom nepovedali. Pamätám, ako nám raz doniesol ochutnať svoje koláče. Boli naozaj fantastické. Vtedy sme vlastne zistili, že Jeff nie je zlý. Robí len svojú prácu. On nie je zlý, len jeho práca je zlá. Bolo to zvláštne obdobie. Zistil som, že aj napriek tomu, že žijem ako otrok, som štastný.

Možno to bolo tým, že keď sme dokopali stavenisko, tak nás presunuli do sadu sadiť stromy. Miloval som rastliny a v sade ich bolo plno. Pripomenulo mi to obdobie, keď som ešte mohol chodiť do lesa, kedy sa mi zachce. Bolo to krásne.

Po lese prišlo pole. Oberali sme ryžu. Pamätám, ako sa mi páčilo oberať ryžu pri západe slnka. Bola to krásna hra lúčov a farieb, prerážajúcich sa cez steblá ryže. Pamätám, že sme vymysleli pieseň, ktorú sme si odvtedy pospevovali. Bolo to niečo ako:

Hor, sa, hor, sa, do práce.
Aj keď ti není po vôli,
Aj keď ťa telo strašne bolí,
hor, sa, hor, sa do práce.

Na ryžových poliach, v zelenkastých sadoch, všade, kde si s priateľmi,
tam pracuj, hrdláč, trénuj, ži, veď správny človek sa nikdy nelení…

Hor, sa, hor, sa, do práce.
Aj keď ti není po vôli,
Aj keď ťa telo strašne bolí,
hor, sa, hor, sa do práce.

Časom sa to stalo našou hymnou. Pospevovali sme to všade a vždy. Dodávalo nám to radosť a entuziazmus. Nakoniec som si uvedomil, že život tu sa mi páči oveľa viacej. Práca mi už nepripadala ťažká, bol som vo výbornej forme a mal som priateľov a milých ľudí okolo seba. Pamätám, že keď som vtedy zaspával, tak som nemyslel na ženu…

Pamätám, ako sme jedno ráno vstali, ako vždy za pomoci dela. Bol obyčajný deň, a my sme sa zhormaždili pri Jeffovi. Stáli sme, tam, dobre naladení a pospevovali si našú pesničku. Jeff sa usmial a začal hovoriť… Prerušil ho však výbuch. Niekde na severe vybuchla bomba. Bolo počuť krik a šum. Trochu sme sa znepokojili. Chvíľu bolo ticho, ale potom sa spustila kanonáda. Zem začala horieť a všetko kričalo. Pamätám, že som zazrel Jeffa, ako stojí a pozerá na vlastné nohy, váľajucé sa pri ňom. Pustili sme sa s priateľmi na útek. Pamätám, že som prežil jediný…

O štyridsať rokov…

Pamätám, že v ten deň ma niečo trápilo. Spomenul som si na Jeffa, neviem prečo. Vždy si ho spomeniem ako tam kľači a hľadí si na nohy, ale dnes sa mi vybavil v inej súvislosti. Vybavil sa mi ako spieva našu pesničku. Trochu som spomínal. Ach, krásne časy to boli. Pamätám, ako som utiekol počas útoku a prežil. Nechápal som prečo sa to muselo stať. Oslobodili nás, ale pre mňa to nebolo oslobodenie. Bolo to niečo strašné. Doteraz nato spomínam. Spomínam na naše piesne, na naše debaty. Práca mi tiež chýba. Odkedy nás oslobodili nemusím pracovať. A to mi chýba. Viete, tá prísnosť. Zvykol som si na ňu. Pamätám, ako sa mi tam páčilo.

Vstal som. Kosti ma boleli, veď som už starý. Išiel som kúpiť chlieb. Vyšiel som von a ulica bola prázdna. Len niekde zďaleka bolo počuť nejakú mélodiu. Zdála sa mi známa…
Šiel som smerom ku Petersonovej ulici. Tá melódia bola čoraz jasnejšia a o chvíľu som počul jednotlivé slová tej piesne. Boli mi nejaké známe.

Hor, sa, hor, sa, do práce.
Aj keď ti není po vôli,
Aj keď ťa telo strašne bolí,
hor, sa, hor, sa do práce.

Na ryžových poliach, v zelenkastých sadoch, všade, kde si s priateľmi,
tam pracuj, hrdláč, trénuj, ži, veď správny človek sa nikdy nelení…

Hor, sa, hor, sa, do práce.
Aj keď ti není po vôli,
Aj keď ťa telo strašne bolí,
hor, sa, hor, sa do práce.

Neveril som vlastným ušiam. Bola to naša pieseň. NAŠA PIESEŇ. Ale ako? Veď sú mrtví, veď je to preč. Pamätám, ako všetci odišli v jednom okamihu…
Začal som utekať. Bolo to čoraz bližšie a bližšie. Už som vedel odkiaľ sa to ozýva. Bolo to z nejakého obchodíku. Bol celý zaprášený a rozbitý, ale dvere boli otvorené. Vošiel som dnu a počul ako sa pieseň ozýva s vedľajšej miestnosti. Vošiel som aj tam, ale tam nič. Stál som tam a počuval našú pieseň, pričom slzy sa mi liali prúdom. Pamätám, ako sme spievali za západu slnka, pamätám, ako sme jedli Jeffove koláče, pamätám, ako som ich všetkých spoznal, pamätám na Johna… Pamätám nato, aký som bol šťastný v Meste 13, v tom strašnom tábore. Spadol som na kolená.

Cítil som, že Boh si ma volá, že musím ísť. Pochopil som, že tá pieseň hrala v mojej duši, v mojom srdci. Cítil som, že to bola predzvesť, predzvesť návratu. Idem za nimi, idem za svojimi priateľmi, idem pracovať na ryžovom poli a idem spievať piesne. Idem do neba, idem do Mesta 13, do pracovného tábora.

Pamätám, ako sa vtedy otvorila brána do neba a ja som ta vstúpil. Pamätám, ako sa tam črtala tabuľa s nadpisom

Vitajte v meste 13…

Pamätám, ako sa na mňa všetci usmiali a začali sme spievať našú pieseň.

Hor, sa, hor, sa, do práce.
Aj keď ti není po vôli,
Aj keď ťa telo strašne bolí,
hor, sa, hor, sa do práce.

Na ryžových poliach, v zelenkastých sadoch, všade, kde si s priateľmi,
tam pracuj, hrdláč, trénuj, ži, veď správny človek sa nikdy nelení…

Hor, sa, hor, sa, do práce.
Aj keď ti není po vôli,
Aj keď ťa telo strašne bolí,
hor, sa, hor, sa do práce.

Pamätám, ako som vstúpil znova na miesto, kde som bol šťastný. Pamätám, ako som začal žiť ten život znova a znova. Pamätám, ako sme jedli Jeffové koláče a pracovali na ryžovom poli. Pamätám na západ slnka…

Pamätám…

Pridané dňa od Padrino
Tento obsah bol zaradený v Nezaradené. Zálohujte si trvalý odkaz.

O Padrino

"Building the future and keeping the past alive is the one and the same thing."

12 odpovedí na Mesto 13

  1. biron(to jedno je) povedal:

    fajne citanie…popravde ako som pozrel ake je to dlhe tak sa mi moc nechcelo citat ale teraz nelutujem…
    chyba vam tu sekcia poviedky-aj ked mate tu pribehy tak snad plni to ten isty ucel…
    obraz ktory si pouzil-narazam na tabor veznenie tyrania praca kamaratstvo medzi vaznami-je velmi casty
    ale tu mi to moc nevadi…
    dalsia vec-preco si to dal do poezie?ked das do poviedky nejaku skrytu myslienku(inotaj) a cely text ma odviest pozornost citatela od tej myslienky(myslene tak ze ju musis hladat medzi riadkami) neznamena to hned ze ide o aj o basen…a to bol dovod preco som si to precital…

    a dovod preco ti pisem:) je ze sa mi to paci!vela obrazov sa mi vyjavovalo,kludne citanie to bolo,myslienka(a vlastne cela pointa)je fajn(len zaver mi pride trosku kostrbaty)…
    fajn:)

  2. Padrino povedal:

    No, poézia preto, lebo som tam dal pár rýmov a chcel som aby to bolo také správne. Kostrbaté-nekostrbaté, svoje „najlepšie“ „diela“ napíšem narýchlo a tak kostrbato… ale diki, viem, že je to častý obraz, ale je to jedna z vecí, ktoré ťa napadnú v takej hotovej konbinácii a proste to je… inšpiroval som sa najmä filmom Shawshank Redemption (1994)… no a trochu mojím životom, najmä pocitmi, ktoré som niekedy mal… ale ďakujem

  3. biron(to jedno je) povedal:

    hej mne to pripomenulo viacej filmov a popravde v istych pasaziach aj komunizmus(najme piesen..)…ale to uz boli asociacie ktore moja chora hlava vyprodukovala…
    ved preto som pisal ze by bolo mozno vhodnejsie(a najme pri tomto diele)mat sekciu poviedky…lebo tam su viacmenej hranice neobmedzene(sice ako vsade)-myslene tak ze poviedka sa da skombinovat aj s uvahou basnou atd ale je to proste poviedka:)
    to zeby som zacal aj tu citat poviedky:)snad tu najdem aj nieco zvrhle a nechutne ako u bukowskeho:)))

  4. Gnaag povedal:

    Aj mne sa myšlienka páčila. Bolo to vzaté trocha z iného konca. To s tým písaním narýchlo je veľmi dobrá vec. Len by som ti poradil ešte jednu vec. Skús takéto narýchlo napísané veci odložiť zhruba na týždeň a potom si ich znova prečítať. Je dosť pravdepodobné, že ti niektoré vety nepôjdu do uší. Tak dodáš svojím príbehom ešte väčšiu hĺbku. Pretože niektorým ľuďom môžu takéto chybičky pri texte prekážať. A okrem iného sa vyhneš preklepom.

  5. Gnaag povedal:

    K tým sekciám. Prezentujem názor redakcie:

    Nezaviedli sme sekciu poviedky, kvôli prílišnej špecifickosti. Zvolili sme preto trocha všeobecnejší názov „Príbehy“. Bolo by vlastne nutné separovať aj iné žánre ako: „Novela, črta, román…“ Z toho dôvodu sme zvolili radšej neutrálnejšiu kategóriu, ktorá by sa neoddeľovala podľa literárneho žánru, ale podľa charakteru diela.

  6. ziman povedal:

    Ja by som teda uprednostnil nazov `proza’ (pripadne nieco podobne), pretoze slovo `pribeh’ implikuje epiku…

  7. Gnaag povedal:

    Lenže prózou je aj úvaha. A tej sme udelili samostatnú kategóriu. A na neepické neúvahové veci máme zase sekciu Experimento.

  8. Padrino povedal:

    Gnaag: diki za radu, čo sa písania týka… budem upotrebúvať

  9. derlang povedal:

    osobne pre mna je to neucta….byt v pracovnom tabore stastny nie je mozne.myslienka je dobra ale uvedena na velmi zlom priklade.ako literarne dielo to ujde.geografia radsej sa nevyjadrim.ako vravim na citanie je to oddychove myslienka dobra…priklad pracovneho tabora neze zly ale vulgarne uz radsej nepoviem

  10. Padrino povedal:

    pre teba… pre teba…

  11. zinc ointment povedal:

    kusok slabe,opakujuce sa…v tom dlhom texte som ocakavala viac informacii..1.co mi napadlo-2.svetova vojna,2.co mi napadlo-John Cheever:vaznica falconer…tak divne to na mna zaposobilo,ze sa neviem k tomu vyjadrit jednoznacne

  12. *** povedal:

    boli zimomriavky. klobuk dole.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *