Najhoršie je..

Rozbiť si priateľstvo..

Ako? Kde? Kedy? Prečo?… Prečo?… Prečo… už aj slová sa zahalili do tmy. Iba prázdna ozvena výdychu ľudskej duše nesie sa priestorom… Slová prázdne, bez zvuku, bez zmyslu , bez odpovede… Načo? Už niet toho kto by ich vypočul. Ostali len štyri steny, holé a chladné.

Fajn… Poviem si… Opäť som niečo pokazila. Opäť rovnaké chyby takmer periodicky sa opakujúce. Vnútorné chyby, žiadne chybičky krásy. Chyby s obrovskými následkami. Na mňa, na iných, na pohľad na svet, na raňajšie slnko, na všetko. Ešte aj tie monotónne večery pri pohľade z môjho okna vyzerajú akosi inak ako bežne, také bez života. Iba prežívajúce domy a stromy. Žiadna radosť či nadšenie, len dýchať a nechať čas nech si koná. Nech si smrť príde po nás. Aj tak už pre nás nik neostal. Posledný plamienok nádeje, posledná ruka ťahajúca nás z priepasti samoty sa stratila. Vybledla myšlienka na ňu rovnako rýchlo ako vyblednú farby obrazov, o ktoré sa nik nestará. Rovnako ako vybledne priateľstvo medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa sebe vzďaľujú až za neprekonateľnú bariéru poznania sa.

Akoby to aj príroda vycítila. Blesky šľahajú, spustilo sa grandiózne hranie dažďových kvapiek na rímsy domov. Zase sa agrárnici potešia. Oni, no nik iný. Tá monotónnosť kvapiek stekajúcich po drevenom okne, záblesky elektrónov svietiacich v blesku, predstavenie našej atmosféry. Jednoduchá fyzika. Snažiac sa zachytiť jediný dôkaz búrky vyberám foťák. Blesky sa akosi stratili. Už aj tie prestali byť mojimi priateľmi. Ktovie či niekedy boli… Či vôbec niekedy niekto bol… skutočný, verný, oddaný. Bola som vôbec ja?… To už asi nikto nezistí. Som totiž padajúcou v priepasti samoty…