Narcostory

Vzduch bol zaplnený červenými iskričkami. Zaplňovali priestor ako voda. Boli všade. Letel som nimi ako kométa. Časopriestor neexistoval. Zmes pocitov, nálad, stavov a tvári. Mihali sa za mojím tunelom, ktorý bol obklopený múrom. Nič som nevídel. Pršalo a snežilo a pražilo a svietilo a zmrákalo a svitalo a tieklo a fajčilo a pilo a fúkalo a ja som bol v strede muzikálu. Opona sa dvíha a diváci odchadzajú. Začalo sa predstavenie a auto prešlo mojími nohami. Ponožky boli veľké, volali sa nohavice a boli na hlave, ale nezmestíli sa tam, lebo som mal helmu, ktorá mi ventilovala mozog.

Volal som sa Peter Pán. Pozeral som komédiu a plakal. Smial sa na tragedií. Masturboval nad kvietkom. Hral na plyšovej gitare a podium šalelo. Zabíjal vtáčiky. Trhal hlavu susede. Zabíjal ľudí, čo na mňa krivo pozreli. Miloval sa s každou „fajnou“, čo som stretol. Roztrhal svoje telo vo večnom orgazme. Mliaždil hlavy mačiatkam. Pozeral na politické letáky a videl jedinú stranu: LSD. LSD. LSD. LSD. Haahahahahahahahahaha.

Tmavou ulicou sa mihol tieň. Bol to tieň zamilovaného odsúdenca. Narkoman. 2 drogy. Nič iné. Len LSD a Láska.
Čo si vyberie? LSD, po ktorej sa ti svet mení na čo len chceš. Alebo lásku, po ktorej sa ti ten istý svet ukáže v tej najkrajšej podobe.
Dvere zavŕzgali a jeho zhnité telo sa objavilo v jednej obyčajnej bytovke na predmestí Richland City. Schody sa pod ním míňali ako dni, ktoré stravil s LSD. Teraz stál pre dverami. Pred dverami jeho lásky. Otvára ich a vchádza dnu.

Pozrela naň smutným pohľadom. Zvuk jej hlasu sa ku nemu šíril ošarpaným bytom. Povedala, že končia. Koniec. Láska ťa sklamala. Vpálila ti náboj to srdca, ktoré sa začalo trhať pod návalom krvi. Začalo chrliť krvavú fontánu. Duša sa zaplnila krvou, ktorá sa zmenila na betonovu tmu. Na strach, na zlosť. Na smrť. Myseľ chcela drogu…

Nosom sa šíril dietylamid kyseliny lysergovej. LSD sa zmocnilo mozgu. Filtre sa uvoľnili. Zábran nebolo. Mozog vnímal náplno. Myseľ bola plná obrazov. Ulica na ktorej stál sa zmenila na rajský chodník. Išiel a smial sa tomu, že ho nechala. Ozýval sa hlasitý smiech. Svetlá zhasli. Nekonečne šťastný smiech. Ulicu zaplnila hmla. Slzy smiechu, prerážajúce vzduch. Odporný smiech. Spoza uličky sa pomaly vynárala postava.

So smiechom vykračoval ulicou a nevšimol si nič podozrivé. Postava celá v čiernom sa kĺzala po zemi. Zahalená vejúcou kapucňou sa k nemu približovala. Jej slizské ruky zvíjali kosu. Smial sa tak veľmi, že musel zastať. Pomaly sa vydýchal a znova sa začal smiať. Stála za ním a pripravovala sa zaboriť kosu do jeho odsúdeného tela…

Nastalo ticho.

Svet sa zaplnil červenými iskričkami. Boli to čiastočky krvi, ktoré zaplnili vzduch. Srdce sa roztrhlo a krv sa valila prúdmi…