nepomenované veci

keď na teba pozerám, tak je takmer ticho. vieš, všetko sa zrazu utíši, odíde do fade outu. zvuky počuť niekde v diali, ako keď si zapchám uši. sú tlmené.

všetko okolo teba sa spomalí. aj ty sa spomalíš. a obraz dostane čiernobielu farbu. ty si však farebná. tvoje oči sú farebné. neviem pomenovať ich farbu. vidím ich, ale neviem pomenovať ich farbu. neviem dokonca nakresliť tvojú tvár z pamäti. sú to zaujímave veci. keď na niekoho myslím, tak ani nevidím jeho tvár. vidím jeho taký obraz, ani neviem ako to nazvať. zbytkový obraz.

keď ideš hore schodami a ja idem za tebou, tak ťa tajne voniam. ani o tom netušíš. prikláňam sa bližšie, aby som pocítil tvoju vôňu. chcem sa ťa aj dotknúť, ale neslúši sa. keď sa na mňa pozeráš a stojíš pri mne, tak sa ťa tiež chcem dotknúť. občas ťa chcem udrieť. nie zo zlosti, ale z vzrušenia. vzrušuje ma plánované násilie. je to z lásky.

keď so mnou rozprávaš, tak chcem počúvať tvoj hlas. chcem ho mať niekde na paneli, ako zvukovú stopu a dávať ho do reversu, alebo zvyšovať basy. chcem s ním experimentovať. alebo keby sa dalo vytvoriť niečo, čo bude rozprávať tvojím hlasom. vieš, že napíšeš nejaké slovo a ten prístroj to vysloví tvojím hlasom.

niekedy rozmýšľam ako ty. niekedy dokonca vidím tvoj výraz tváre a snažím sa ho napodobniť. niekedy viem dopredu čo povieš. niekedy dokonca rozmýšľam za teba. občas si uvedomím, že ťa chápem absolútne. a potom sa zamyšľam, či nie si v mojej hlave. či náhodou nevieš, čo si myslím.

občas sa to snažím pomenovať. sedím a píšem, ale dôjde to do piateho riadku a potom do ide preč. takých vecí mam kopy.

a áno… občas vidím veci tvojími očami. potom vždy plačem.